Keď Ježiš vyslovil vo večeradle slová premenenia nad chlebom a vínom a keď dodal: „Toto robte na moju pamiatku!“, sotvakto z apoštolov tušil, čím sa stane Eucharistia pre život budúcej Cirkvi.
Cirkev sa vždy znova a znova vracala v hlbokej úcte k evanjeliu, k Božím myšlienkam zachyteným ľudským slovom. Vracala sa znova a znova k najživšej prítomnosti Kristovej – k Eucharistii, ku svätej omši ako obete i hostine Kristovej. Ak chceme objaviť ústredný bod a srdce svojho kresťanstva, musíme ho hľadať tam, kde je živý Kristus. Týmto srdcom nášho kresťanského života je Ježiš, žijúci a obetovaný vo sv. omši, ktorá je najhlbším a najútešnejším Kristovým darom. K tomuto prameňu, k živému Kristovi vo sv. omši chce Cirkev priviesť každého veriaceho.
Svätá omša je stred, okolo ktorého sa od samého počiatku rozvíjal kresťanský život. Prví kresťania „po domoch lámali chlieb a s radosťou a s úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,46). Vo všetkých nasledujúcich storočiach sa Cirkev zhromažďovala okolo eucharistického stola. Kresťanstvo si udržiavalo so všetkou láskou tento živý dotyk s Kristom. Inak by sa bolo stalo len náukou, hnutím, filozofiou, organizáciou alebo spolkom. Kresťania hlboko uverili pamätným Kristovým slovám o Eucharistii: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom …, bude žiť zo mňa …, bude žiť naveky“ (Jn 6,51-58). Toto ústredné postavenie sv. omše musíme znova oživiť, pochopiť, premodliť a s láskou prijať do nášho osobného života i do života vo farnosti, v diecéze a vo svetovej Cirkvi.
Sv. omša, zavŕšená sviatostným prijímaním, je týmto žriedlom a srdcom kresťanského života. Sv. omša je vrcholom kresťanského života. Je to osobitné a tajomné stretnutie so živým a dobrotivým Ježišom, Pánom a Spasiteľom ľudstva.
Sv. omša ako obeta a rodinný stôl zahŕňa a sprítomňuje pre nás celý Ježišov život. Je v nej zahrnuté tajomstvo Vtelenia – veď Eucharistia je sviatosť skutočnej prítomnosti človeka Ježiša v spôsobe chleba a vína. Cez človeka Ježiša Krista, cez jeho telo a krv objímame Ježiša, Božieho Syna. V bohoslužbe slova počúvame jeho náuku, sledujeme jeho myšlienky a jeho božský program, pozorujeme jeho dobrotivosť a lásku, zavŕšenú obetou smrti za nás a víťazstvom nad smrťou. Cez túto neprevýšiteľnú obetu sa nám vo sv. omši otvára prístup k Otcovi v Duchu Svätom, otvára sa nám účasť na živote milosti.
Bolo by trápnym nepochopením zúčastniť sa na eucharistickej obete a neodchádzať z nej s prehĺbenou láskou k Bohu i k ľuďom. Sv. omša je žriedlo našej katolíckosti, našej jednoty v Cirkvi, žriedlo kresťanského sociálneho života zjednoteného v láske.
Všetky teologické práce a školy, všetok výskum Svätého písma, všetky knihy a knižnice a celá naša veda, všetky kázne, konferencie a katechézy, všetky sviatky a celá liturgia – všetko smeruje k jedinému cieľu: priviesť človeka k osobnému stretnutiu s Kristom, pomôcť mu, aby nadviazal styk so živým Ježišom, ktorý žije medzi nami v Eucharistii. Všetky inštitúcie Cirkvi a celá činnosť veriacich je požehnaním len vtedy, ak sa pohybuje po špirále, ktorá vrcholí v živej Kristovej prítomnosti v Eucharistii a v našom spojení s ním.
Cirkev si želá, aby všetky pobožnosti a sviatosti mali svoje zavŕšenie v Eucharistii. Krst je začiatok, Eucharistia vrchol, ponad ktorý nemožno ísť v tomto živote vyššie. Krst nám dáva schopnosť i právo zasadať za rodinný stôl Eucharistie. Eucharistické spoločenstvo nám potom umožňuje ustavičnú obnovu krstných sľubov a ustavičnú premenu života. Eucharistiou sa oživuje sviatosť kňazstva i manželstva, ňou sa prehlbuje sviatosť birmovania, ona je oddávna zavŕšením sviatosti pomazania chorých.
Len z osobného styku s Kristom a v spojení s ním môžeme o ňom vydávať účinné svedectvo. Zo sv. omše odchádzame do denného života ako „poslaní“, ako apoštoli. Mnohí putujú na rozličné miesta, aby videli pozostatky svätých a žasnú, keď počujú rozprávať o ich skutkoch; obdivujú veľké stavby chrámov a bozkávajú sväté kosti ovinuté hodvábom a zlatom. A hľa, tu predo mnou na oltári si prítomný ty, môj priateľ, človek Ježiš Kristus, Ježiš Kristus, môj Boh!
spracoval OS