Láska, Bože, láska …

Všetkým dobre známa pesnička „Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú …“. Keď tak premýšľam o vážnych životných situáciách v terajšej ťažkej dobe a najmä o rozhodujúcich chvíľach života, zamýšľam sa nad otázkou, ako žiť a čo robiť. Ak rozmýšľame ako kresťania, vieme, že život i právo na život máme od Boha. My sme si zvykli ďakovať Bohu za život, za všetko, čo máme. Učíme sa niesť svoje kríže, trápime sa so životom, hľadáme jeho zmysel.

Trápia nás najmä ľudia, ktorí sú nám najbližší. Ak je svet zlý, musíme si spytovať svoje svedomie, čo sme urobili, aby bol lepší. Som takého názoru, že v tomto našom šírom svete je takmer na každom mieste pokrstený kresťan. To znamená, že ak je niečo zlé, zlyhávame aj my kresťania. A pritom každý kresťan by mal byť úprimný, láskavý, dobrého srdca. Kresťana by sme mali cítiť všade vo svojich rodinách, na pracoviskách, ale aj v krčmách či zábavných podnikoch. Tam, kde sú kresťania, málo by byť ľudské teplo, dôvera, pokoj, sloboda i poctivá práca. Ale ruku na srdce, ako to povedal pri jednej kázni otec arcibiskup Alojz Tkáč: „Koľko je na Slovensku tých, ktorých zbohatli nepoctivou prácou?“ My Slováci sme už raz takí – doteraz sme sa to veľmi nenaučili ani sme sa nepoučili – stačí jeden populistický politik aj keď zbohatlík, bývalý eštebák či najnovšie liberál (slobodomurár), je po všetkom, aj po našej láske aj po svedomí v našich srdciach; zabúdame, že sme kresťania katolíci a že naším hlavným cieľom je Trojjediný Boh a jeho nekonečná láska k nám neposlušným ľuďom. Takíto populisti priniesli v minulom storočí ľudstva nesmierne utrpenia. Sme ľudia krátkej pamäti, veľmi rýchlo zabúdame, ale všetci sme na jednej lodi a všetci sme deti jednej civilizácie; civilizácia by mala byť kresťanská. Aj proroci, ktorí vždy hovorili v Božom mene, v mene pravdy a človeka, hlásali lepší a spravodlivejší svet. Bol a žil tu aj najväčší prorok v dejinách, sám Pán Ježiš Kristus; hlásal kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta, ale je na tomto svete. Aj nás všetkých kresťanov posiela do sveta bez rozdielu ako ovce medzi vlkov. Sám Ježiš tvrdil, že svet by nemusel byť taký zlý, ak my budeme takí ako On.
V dávnych časoch prežili pri Ježišovi ľudia po prvýkrát Božie kráľovstvo: veľkú lásku, znášanlivosť medzi ľuďmi. Tu bol každý prijatý, milovaný, tu si všetci ľudia boli rovní, prežívali ozajstné spoločenstvo, delili sa so všetkým, tu dostali nádej i poslania. Ak dnes rozprávame o spravodlivom svete, vždy musíme hovoriť o ňom v spojitosti s Kristom a nie s nejakými napomáhačmi diabla, ktorí majú plné ústa sľubov, ako dokážu vládnuť; toto sme už raz tu mali. Zabúdajú na to, že z ich úst vychádza samé klamstvo: ako ľudí oklamať pred voľbami, ako získať preferencie, byť zvolení; potrebujú nás iba pri voľbách. Vytráca sa z nás to pravé kresťanstvo – tých pár starých ľudí v kostole v týždni nemôže utiahnuť tú mohutnú Kristovu loď. Všimnime si, koľko ľudí dnes vo svete trpí, lebo sa dali oklamať a stavali svoj dom na iných základoch. Alebo zbabrali svoje základy a stále sa namáhajú udržať pohromade stavbu, ktorá sa im rozpadá pod rukami. Spomeniem niektoré západné cirkvi ako Belgicko, Holandsko či najnovšie Španielsko: naleteli na klamstvá „krikľúňov“ a dnes vidíme, čo sa tam deje. Ale sami si to privodili voľbami, veď diabol striehne na každú našu chybičku.
Moderná spoločnosť iba zliepa svoju biednu chalupu, my kresťania by sme mali mať svoj dom vystavený na skale a ak je našou budúcnosťou Boh, Božia láska, je to viac než akákoľvek svetská perspektíva. Ak je Boh láska, je lepšie, múdrejšie veriť láske než ničomu alebo násiliu. Ak veríme Božskému Srdcu Ježišovmu, preplnenému láskou a dobrotou ku človekovi, ktoré bolo kópiou prerazené a ktoré vykrvácalo za hriechy celého sveta, tak ho znova neprerážajme kópiou našich nespočetných hriechov. Buďme k nemu zhovievaví ako je On zhovievavý k nám hriešnym ľuďom, až vtedy môže byť svet lepší a krajší ako predpovedali proroci, ale musí to byť aj našim pričinením. Nenechávajme to na náhodu, lebo náhoda sa nám nemusí vždy vyplatiť.
“Žime v Kristovi a s Kristom v jeho láske k nám, až potom budú naše srdcia kvitnúť, ba prekvitať”, pripomenul nám to náš duchovný otec Oliver v jednej zo svojich poučných kázní.

Adolf Salanci

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.