Ježiš už dávno pred Poslednou večerou pripravoval apoštolov na toto neslýchané tajomstvo viery. Hovoril o ňom možno viackrát. Ale raz o ňom hovoril zvlášť otvorene. Sv. Ján nám zachoval túto udalosť v rozprave o rozmnožení chleba …
Ježiš, obklopený mnohými zástupmi, rozhodol sa ich, hladných, nasýtiť. Vzal do svojich rúk neveľa chleba. Bol to obyčajný chlieb, akým sa ľudia denne živia. Ale v tej chvíli to už bol chlieb v jeho rukách. O malú chvíľu mali všetci uvidieť, čo to znamená, keď niečo vezme do svojich rúk Ježiš, Boží Syn. Chlieb, ktorý učeníci podali Ježišovi, prešiel od dozretého zrna na poli, cez žatvu a mlatbu mnohými rukami. Ale najrozhodujúcejšie bolo to, že sa ocitol v Ježišových rukách. Božie ruky sú ruky tvorivé a štedré, z nich sa rozdáva od počiatku sveta, rozdáva sa donekonečna. Ježiš ho lámal a dával učeníkom, tí ho rozdávali ľudu. Ježiš všetkých zjednotil okolo svojho chlebaBoh rozdáva, a nechýba mu. Kto to pochopí? My rozdávame, no ubúda nám. Ale vo veciach ducha máme aj my akúsi schopnosť a dar a moc rozdávať tak, aby nám neubúdalo. Rozdávame vedomosti, a neubudne nám … Rozdávame lásku, a nemáme jej menej … Rozmnoženie chleba bolo dobrodením – ľudia sa nasýtili. Rozmnoženie chleba ich malo nielen telesne nasýtiť, bolo i znamením čohosi väčšieho, než je telesné nasýtenie. Telesný chlieb nestačí. Aj keby sme mali plné komory a sklady chleba, môžeme sa nenávidieť, strpčovať si život, navzájom si škodiť, prežívať nepokoj a prázdnotu a nakoniec zomierať v neistote svedomia a budúcnosti. Telesný chlieb nenasycuje všetky naše potreby a nezabezpečuje nám život navždy. „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6,27). Ježiš sám osobne bude duchovne živiť ľudí. On sám bude pre nich pokrm – bude pre nich „chlieb večného života“. Nielen svojimi myšlienkami, svojou náukou, svojou múdrosťou, lež osobne. Sám o sebe povedal: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba … Ja som chlieb života … Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta … Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (por. Jn 6,33-54). Viera v Eucharistiu je cesta do večného života. Tu sa Ježiš dotkol ústredného bodu. Poslucháči sa musia rozhodnúť – buď uveriť a prijať Eucharistiu pre večný život alebo odísť od Ježiša. Apoštoli sa rozhodli. Peter odpovedá za všetkých a vyznal vieru: „Pane, a ku komu by sme išli?“ Prisľúbenie Eucharistie bolo záhadné, no Peter obnovuje oddanosť Ježišovi. Prijíma jeho slová o Eucharistii, nie však preto, že by im rozumel, ale preto, lebo verí Ježišovi: „Ty máš slová večného života.“ Eucharistia sa stala skúšobným kameňom viery.Eucharistia zostáva základným rozhodnutím viery až dodnes. Jedni ju vo viere prijímajú, druhí považujú Ježišove slová za príliš tvrdé a neprijateľné. Tí, ktorí ju neprijali, vlastne opustili Ježiša. Tí, ktorí zostali verní, uverili v Eucharistiu, ešte tesnejšie sa primkli k Ježišovi. Stali sa jedno v Eucharistii. V Eucharistii sú zahrnuté najhlbšie tajomstvá – života, náuky, utrpenia, vzkriesenia a nanebovstúpenia Pána. Viera v Eucharistiu vyjadruje celok kresťanskej viery. Sv. Tomáš Akvinský v predtuche smrti si prosil Najsvätejšiu sviatosť. Podľa zvyku ho žiadali, aby vyznal vieru v túto sviatosť: „Naozaj verím a držím za isté, že toto je pravý Boh a pravý človek, Syn Boha Otca a Panny, Matky. Verím to z hĺbky srdca a vyznávam to nahlas teraz, ako to žiada kňaz, ktorý mi priniesol túto svätú sviatosť. Prijímam ťa, cena mojej spásy. Z lásky k tebe som študoval, bedlil, pracoval; teba som ohlasoval a učil. Nikdy som nepovedal nič proti tebe …“
spracoval OS