Prísľub Eucharistie

Ježiš už dávno pred Poslednou večerou pripravoval apoštolov na toto neslýchané tajomstvo viery. Hovoril o ňom možno viackrát. Ale raz o ňom hovoril zvlášť otvorene. Sv. Ján nám zachoval túto udalosť v rozprave o rozmnožení chleba …

Ježiš, obklopený mnohými zástupmi, rozhodol sa ich, hladných, nasýtiť. Vzal do svojich rúk neveľa chleba. Bol to obyčajný chlieb, akým sa ľudia denne živia. Ale v tej chvíli to už bol chlieb v jeho rukách. O malú chvíľu mali všetci uvidieť, čo to znamená, keď niečo vezme do svojich rúk Ježiš, Boží Syn. Chlieb, ktorý učeníci podali Ježišovi, prešiel od dozretého zrna na poli, cez žatvu a mlatbu mnohými rukami. Ale najrozhodujúcejšie bolo to, že sa ocitol v Ježišových rukách. Božie ruky sú ruky tvorivé a štedré, z nich sa rozdáva od počiatku sveta, rozdáva sa donekonečna. Ježiš ho lámal a dával učeníkom, tí ho rozdávali ľudu. Ježiš všetkých zjednotil okolo svojho chlebaBoh rozdáva, a nechýba mu. Kto to pochopí? My rozdávame, no ubúda nám. Ale vo veciach ducha máme aj my akúsi schopnosť a dar a moc rozdávať tak, aby nám neubúdalo. Rozdávame vedomosti, a neubudne nám … Rozdávame lásku, a nemáme jej menej … Rozmnoženie chleba bolo dobrodením – ľudia sa nasýtili. Rozmnoženie chleba ich malo nielen telesne nasýtiť, bolo i znamením čohosi väčšieho, než je telesné nasýtenie. Telesný chlieb nestačí. Aj keby sme mali plné komory a sklady chleba, môžeme sa nenávidieť, strpčovať si život, navzájom si škodiť, prežívať nepokoj a prázdnotu a nakoniec zomierať v neistote svedomia a budúcnosti. Telesný chlieb nenasycuje všetky naše potreby a nezabezpečuje nám život navždy. „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“ (Jn 6,27). Ježiš sám osobne bude duchovne živiť ľudí. On sám bude pre nich pokrm – bude pre nich „chlieb večného života“. Nielen svojimi myšlienkami, svojou náukou, svojou múdrosťou, lež osobne. Sám o sebe povedal: „Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba … Ja som chlieb života … Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta … Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (por. Jn 6,33-54). Viera v Eucharistiu je cesta do večného života. Tu sa Ježiš dotkol ústredného bodu. Poslucháči sa musia rozhodnúť – buď uveriť a prijať Eucharistiu pre večný život alebo odísť od Ježiša. Apoštoli sa rozhodli. Peter odpovedá za všetkých a vyznal vieru: „Pane, a ku komu by sme išli?“ Prisľúbenie Eucharistie bolo záhadné, no Peter obnovuje oddanosť Ježišovi. Prijíma jeho slová o Eucharistii, nie však preto, že by im rozumel, ale preto, lebo verí Ježišovi: „Ty máš slová večného života.“ Eucharistia sa stala skúšobným kameňom viery.Eucharistia zostáva základným rozhodnutím viery až dodnes. Jedni ju vo viere prijímajú, druhí považujú Ježišove slová za príliš tvrdé a neprijateľné. Tí, ktorí ju neprijali, vlastne opustili Ježiša. Tí, ktorí zostali verní, uverili v Eucharistiu, ešte tesnejšie sa primkli k Ježišovi. Stali sa jedno v Eucharistii. V Eucharistii sú zahrnuté najhlbšie tajomstvá – života, náuky, utrpenia, vzkriesenia a nanebovstúpenia Pána. Viera v Eucharistiu vyjadruje celok kresťanskej viery. Sv. Tomáš Akvinský v predtuche smrti si prosil Najsvätejšiu sviatosť. Podľa zvyku ho žiadali, aby vyznal vieru v túto sviatosť: „Naozaj verím a držím za isté, že toto je pravý Boh a pravý človek, Syn Boha Otca a Panny, Matky. Verím to z hĺbky srdca a vyznávam to nahlas teraz, ako to žiada kňaz, ktorý mi priniesol túto svätú sviatosť. Prijímam ťa, cena mojej spásy. Z lásky k tebe som študoval, bedlil, pracoval; teba som ohlasoval a učil. Nikdy som nepovedal nič proti tebe …“

spracoval OS

“Prišli sme sa mu pokloniť”

Dobre poznáme stať z evanjelia o mudr-coch. Odišli, lebo uvideli hviezdu na východe až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Nesmierne sa zaradovali, keď uvideli dieťa s Máriou, „padli na zem a klaňali sa mu“. A potom „inou cestou sa vrátili do svojej krajiny“ (porov. Mt. 2, 1-12).

„Prišli sme sa mu pokloniť“ je témou 20. Svetového dňa mladých v Kolíne nad Rýnom (august 2005).
Čo to znamená pre nás všetkých? Mudrci boli tí, čo skúmali chod nebies. Túžili nájsť pravdu. A našli ju v Betleheme, čo značí „dom chleba“. V skromnej betlehemskej maštali mrzlo na troche slamy „pšeničné zrno“, ktoré prinesie veľkú úrodu.
Aj my hľadáme pravdu, študujeme, chceme poznať čo najviac. Ale hľadajme dobre, študujme usilovne a nájdeme v človekovi, v sebe Boží obraz, nájdeme veľkú pravdu: jednorodený Syn Boží sa zriekol svojej prirodzenosti a prišiel na zem, aby zomrel na kríži. On, hoci bohatý, stal sa pre nás chudobným, aby sme sa jeho chudobou obohatili. To je úžasné tajomstvo!
Pápež Ján Pavol II. nás vyzýva s vierou kráčať po Spasiteľovej ceste, od chudoby jasličiek až po otupenosť kríža a vtedy lepšie pochopíme tajomstvo jeho lásky, ktorá vykupuje ľudstvo. Neostane nám nič, len klaňať sa mu ako mudrci. Keď ho nájdeme, máme sa mu klaňať. Ten istý Ježiš je prítomný aj v Eucharistii svojím telom, krvou, dušou a božstvom ako pokrm do večnosti. Neváhajme a pristupujme k svätému prijímaniu v Roku Eucharistie. Svätá omša s prijímaním sa stá-va skutočným stretnutím lásky.
Buďme ctiteľmi pravého Boha a priznajme mu prvé miesto vo svojom živote. Nepod-ľahnime módam, ktoré zanechávajú vnútri človeka duchovné prázdno. Milujme Krista! On je skalou, na ktorej si budumte svoju budúcnosť i solidárnejší a spravodlivejší svet. Aj my prinesme Bohu zlato – život a nasle-dujme ho s láskou. Kadidlo – to sú naše modlitby každý deň. Myrhu ako cit plný vďačnosti za jeho obetu na kríži.
Ako mudrci aj my odchádzajme po spoznaní Krista a prijatí pod spôsobom chleba inou cestou. „Iná cesta“ naznačuje konverziu – obrátenie. Stretnutie s Kristom a prijatie jeho evanjelia mení náš život k väčšej kvalite a vedie k odovzdávaniu vlastnej skú-senosti ostatným. Je ešte mnoho mladých, ktorí nepoznajú Krista. Je to úloha všetkých nás, mladších aj starších.

duchovný otec