Dnešný veriaci človek si zväčša myslí, že stačí veriť a prísť raz za týždeň do kostola a tým to končí – spasenie má ako-tak zabezpečené.
V skutočnosti sa mýli a istotne to vie alebo tuší on sám. Veď kresťanstvo nespočíva len v dvoch či troch viditeľných či vnútorných úkonoch alebo v dodržiavaní akéhosi protokolu či požiadaviek vypísaných v prikázaniach. Veď čo nám to osoží, ak sa raz v roku vyspovedáme či pôjdeme na svätú omšu prijať sviatosti, ak pôjde len o vonkajší jednorazový, čisto fyzický úkon. To sme si radšej mohli tú námahu ušetriť a ísť inam.
Podstata mravného života veriaceho človeka tkvie v jeho duši, mysli a viere, ktorá tieto tri hlavné aspekty zjednocuje do jednej úplnej ľudskej bytosti, ktoré prenikajú jej fyzickým a krehkým telom.
Ak chceme spoznať rozdiel medzi životom ľudí bez viery a s vierou, musíme si uvedomiť základný aspekt katolíckeho náboženstva, ktorým je láska, a to láska ku všetkému živému a stvorenému na tomto svete, pričom máme mať radi samých seba až po všetkých ostatných, s ktorými žijeme či prichádzame do kontaktu kdekoľvek a kedykoľvek.
A tu je kameň úrazu. Tu je to, čo z nás veriacich robí neveriacich či kresťanských ateistov. Ak sa totiž rozprávam s ľuďmi okolo seba práve na túto tému, mnoho z nich si ani poriadne neuvedomuje, čo to viera a veriť vlastne znamená. Začínajú a končia väčšinou vetou: ,,Veď do kostola chodím a v obchode nekradnem“, či podobne bagatelizujú túto tému. No ani oni sami nevedia, ako sa mýlia; za túto nevedomosť v istej miere sami ani nemôžu. Viera sa totiž získava ako dedičný dar po našich rodičoch alebo ju človek získa behom života cez nejakú zvláštnu či silne emocionálnu udalosť, ktorá zasiahla jeho vnútro v jednom okamihu alebo úseku života a takto motivovaný sa snaží dozvedieť a pochopiť viac ako dovtedy. A tu dochádza k pozoruhodnému javu v živote kresťana, ktorý je pokrstený pri narodení a toho, ktorý vieru priam stretne alebo spozná cez utrpenie svoje či cez svedectvo iného človeka.
V prvom prípade sa viera, vo väčšine prípadov, mení na istú rutinu obmedzenú na dodržiavanie písaných či nepísaných pravidiel, ktoré však len veľmi málo alebo vôbec nezasahujú do života človeka a tak neovplyvňujú jeho vnímanie ľudí a nedávajú mu pravý zmysel hodnôt, ktoré v kostole vyznáva. Ide o určité vedomé či nevedomé pokrytectvo, s ktorým sa takýto človek uspokojí alebo ho niečo zmení, no môže ho to po určitom čase aj omrzieť, keďže ho motivujú len vonkajšie zaužívané úkony či zvyklosti, od ktorých po osamostatnení sa alebo po zmene životných ideí rýchle odpadá. Vtedy takýto človek – a je ich veľmi veľa – rýchle odpadá od viery, pričom často robí pravý opak toho, k čomu bol vedený a tým pohoršuje a znechucuje všetkých ľudí okolo seba.
Takýmto spôsobom narastá v celej spoločnosti tendencia znechutenia a pohoršenia neveriacich alebo veriacich iných náboženstiev a tým aj celkové postupné či masové odpadávanie od viery, hlavne v duchovnom zmysle. Potom často počúvame poznámky typu: ,,A ty si hovoríš kresťan a takto žiješ, veď ja ani nemusím veriť, no nikdy by som nerobil to, čo ty!“ Takto sami svojou ľahkovážnosťou odsudzujeme Cirkev na jej bagatelizovanie, zneucťovanie a znevažovanie.
Ťažko presvedčíte neveriaceho človeka o kresťanskom mravnom ideále a jeho praktickom žití, keď sa často ohradí svojimi všeobecnými poznatkami a presvedčí vás o tom, že hoci nie je kresťan katolík, predsa aj on verí v existenciu Vyššej nadprirodzenej bytosti, ktorá všetko riadi a všetko preniká ako neviditeľná energia a mnoho iných téz; priklincuje to mnohými príkladmi zo života neveriacich ľudí, ktorí urobili pre okolie či pre svet oveľa viac a ich život bol pri tom morálnejší ako životy mnohých veriacich hriešnikov.
V takomto prípade nám ostáva len súhlasiť a musíme mať po ruke naozaj silné a presvedčivejšie argumenty, aby sme dotyčného presvedčili o vysokom morálnom a náboženskom základe kresťanstva. Pri tom práve on bol základom práv, slobôd a prikázaní pre všetky krajiny sveta; jeho morálne a právne aspekty sú zakorenené v ústavách a zákonoch, z čoho sa čerpá až do dnešných čias.
spracovala Lucia Galdunová, Víťaz