Dar darov

Pri narodení každý dostáva dar budúcnosti svojho JA, dar realizácie svojho JA, dar radosti z nových dní môjho JA a predsa zabúdame ďakovať za zdravé a plnohodnotné JA, ktoré sa mnohým nedostalo; a predsa práve oni dokážu byť vďačnejší ako mnohí tí, ktorí ho berú ako samozrejmosť a nie ako dar darov.

Rozhodnutia – aké sú najčastejšie rozhodnutia bežných ľudí, ktorí dennodenne žijú svoje zabehané životy a otrasie nimi len vážny zvrat, choroba či nešťastie, ale dosiaľ si ani poriadne neuvedomujú, že žijú a ako vlastne žijú či živoria? Tieto a mnohé podobné otázky mi víria hlavou pri spomienkach na ľudí, ktorí boli súčasťou môjho bytia 10 predlhých dní na neurologickom oddelení košickej Fakultnej nemocnice. Niekedy sa prichytím pri tom, že väčšina mojich príbehov je s podobnou tematikou a z toho istého prostredia, no nepíšem o tom pre poúčanie, ale pre povzbudenie a nádej pre Vás, ktorí sa nemusíte rozhodovať, čo bude zajtra, ak to zajtra vôbec príde, či chytíte zajtra pohár do rúk a napijete sa bez cudzej pomoci alebo či spoznáte vlastnú rodinu, ktorá vás príde navštíviť. Práve takéto otázky si dávali pacienti na tomto poschodí, no niekedy si nevedeli sami odpovedať a už vôbec nie lekári, ktorí často práve tu stoja bezmocne so slovami: „Je nám ľúto, nedá sa nič robiť.“ O čo viac som obdivovala týchto ľudí v bielych plášťoch a sestričky, ktoré mali silu starať sa o bezmocné ľudské torzá, v ktorých žili alebo už len dožívali ľudské duše.
Pripadala som si ako kozmetický prípad oddelenia, ako omyl na izbe číslo 14 a bola som šťastná a vďačná za to, že som jednou z mála žien, ktoré mohli kráčať do jedálne na obed, že som ich mohla obslúžiť na lôžku alebo pri stole. Cítila som veľkú vďaku za svoje aj keď trošku „pošramotené“, ale predsa funkčné JA, no najviac za postoj k sebe samej a za silu, ktorou ma Boh neustále obdarúva a z ktorej čerpali aj ľudia okolo mňa. Cítila som sa potrebná a užitočná ako ešte nikdy, hlavne v prípadoch, keď zostali len slová podpory a útechy, nič viac. Priznávam, bolo to ťažké, aj keď som si to zo začiatku ani neuvedomovala, no pesimizmus až beznádej niektorých ma predsa zasiahla; tým viac som túžila nejako pomôcť.
Keď sa môj pobyt nečakane predĺžil, bolo mi do plaču (už som bola pobalená), celý víkend pred sebou pribudla nová pacientka na vedľajšej posteli – užasne silný obraz utrpenia a otázok: PREČO? ČO ZLÉ SOM UROBILA? – ešte krutejšia pravda o tejto asi 40-ročnej žene s pár dňami života, čo jej ešte zostali. Totálna bezmocnosť a ľútosť. Nikomu to neprajem zažiť. Niektoré moje návštevy nedokázali viac ako raz vkročiť do mojej izby – toľko v nej bolo bolesti. No bola tam aj jedna žena, ktorá bola každý deň pri mne; prvýkrát som ju spoznala práve tu, potrebovala ma a dala zmysel môjmu pobytu v nemocnici. Ona jediná prišla za mnou vždy na izbu a každý deň, dokonca aj vtedy, keď bol hlavný vchod už zatvorený a oproti na mužskom oddelení jej zomieral otec, posledný člen jej blízkej rodiny. Na otázku, prečo každý deň, keď tak veľmi trpí a ja ju možno ešte viac skľučujem, mi odpovedala nádhernou vetou: „Chodím si k tebe po posilu a energiu na ďalší deň …“ Vtedy som ďakovala za to, že som tam, kde som a pre koho som tam bola poslaná.
Pán však mal pre mňa ďalšie prekvapenia – jedno z nich malo tvár mladého 26-ročného dievčaťa na vozíčku, o ktorom som si myslela, že je to dievčatko – Žanetku. Oslovila ma večer na chodbe, že sa so mnou chce rozprávať; dovtedy som si ju len letmo všimla, prišla len nedávno a v jej prítomnosti som prehodila len pár slov, ktoré boli asi dôvodom jej záujmu o mňa. V ten večer sme sa dlho do noci rozprávali a jej otázky, ktorými ma obsypala a príbeh, ktorý som si vypočula, mi dal jednoznačnú odpoveď, prečo tie tri dni navyše. Dar rady – veľmi som oňho prosila, chcela som byť nástrojom pomoci pre toto dievča, ktoré malo v rukách hárok papiera, ktoré mohlo zmeniť jej život k lepšiemu, možno ju aj postaviť na nohy alebo ju aj pripraviť o život. Bol to návrh na nový liečebný postup, teda na novú terapiu, ktorá bola nová, ešte neodskúšaná na konkrétnom pacientovi, teda žiadne záruky so značným rizikom, no s nádejou pre mnohých pacientov s diagnózou SM (skleróza multiplex) – teda aj pre mňa, aj keď ja som vďaka Bohu na začiatku a včas sa to zachytilo; mnohí sú však na tom zle, toto by mohlo byť svetielkom nádeje pre život na vlastných nohách, hoci len čiastočne; aj pár krokov je veľmi veľa oproti celým rokom bezvládia. O čo som bola šťastnejšia, keď mi ráno zaklopala na dvere, ku ktorým ju priviedli kolieska vozíka a aj keď definitívne áno alebo nie som od nej nepočula, úsmev na jej tvári a úprimná a veľká radosť, ktorá ju celú napĺňala, bolo to najkrajšie, čo som v poslednom období u nejakého človeka videla. Hľadala pokoj a odpovede na nezodpovedané otázky, no nie ja som jej odpovedala a aj som jej to vravela.
Teraz už presne viem, čo znamená byť nádobou – Deodóziou, byť silnou v slabosti – silnou cez Boha, byť posilou pre zdravých a predsa slabých duchom, útechou pre tých, čo trpia – jednoducho byť Božím nástrojom. Preto tieto vety darujem všetkým tým zdravým nemocným, ktorých som tam stretla a ktorých denne stretávam tam, kde práve som: tešte sa z toho, že máte ruky, čo sa nechvejú, nohy, čo vás odnesú, kam chcete, srdce, čo bije a cíti, hlavu, čo samostatne myslí a pamätá si a nakoniec svoju vôľu a slobodu, ktorej nikto nemusí dávať na výber. Patria aj lekárom ktorí majú silu a odvahu často povedať: „Je nám ľúto!“, vďaka aj sestričkám s úžasnou trpezlivosťou, pochopením a súcitom, ktoré sú často poslednými bytosťami pri zomierajúcich pacientoch a umožnia im zomrieť s ľudskou dôstojnosťou. To, že sa jedna sestra dokáže postarať v nočnej smene na takom ťažkom oddelení o úplne nevládnych ležiacich pacientov je naozaj misia hodná obdivu a úcty, najmä ak som spoznala ich postoje a zmýšľanie o pacientoch, kde hlavným pilierom je viera v Boha.
Nehovorte nám hendikepovaní, lebo to značí žobráci a to nie sme, nehovorte nám chudáci, lebo ani to nie sme, nehovorte nám bezmocní, lebo práve takí sú posilou pre tých, čo nevedia byť vďační a veselí preto, že sú zdraví. Ak ti Boh vezme ruky i nohy, oči alebo uši, dá ti rozum, ktorým môžeš urobiť šťastných mnohých vôkol seba. On stonásobne vynahradí, čo si vezme, aby tak ukázal svetu, ako veľmi miluje a chráni tých, ktorí stratili seba pre svet, aby tak našli poklad pre nebo.

Lucia Galdunová, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.