Odpúšťajme a naučme sa odpúšťať

Každý z nás dobre vie, ako nám je príjemne, keď nám niekto odpustí. Zvlášť vo výchovnom procese našich detí má dôležité miesto odpustenie. V terajšej rodinnej výchove, v oblasti odpúšťania dochádza, žiaľ, k nebezpečnému „zatmievaniu“. Kultúrna atmosféra, v ktorej žijeme, si pojem odpustenia veľmi neváži a od Ježiša žiadané “milosrdenstvo“ je čnosť už takmer neznáma ani medzi kresťanmi.
Odpustenie v rodine je jednou z foriem energie, ktorá ochraňuje pred zhoršovaním vzťahov jednotlivých jej členov. Práve rodina má byť v pravom slova zmysle miestom odpúšťania. A platí to pre každého člena rodiny ako pre deti, rovnako tak aj pre rodičov či starých rodičov.
Možno nám pomôže niekoľko veľmi jednoduchých rád:
1. Schopnosť odpúšťať získame skúsenosťou: Odpúšťať sa učíme od svojich rodičov. V tejto závažnej a veľmi dôležitej oblasti výchovy sme všetci žiakmi. A preto sa všetci musíme učiť odpúšťať. Keby nás v čase, keď sme boli deťmi, rodičia požiadali, aby sme si odpustili svoje omyly, vedeli by sme, ako odpúšťať. Keby sme vtedy vedeli odpúšťať si navzájom, vedeli by sme to dnes oveľa lepšie. Keby sme mali zážitok, že nám odpúšťajú naše poklesky, vedeli by sme nielen odpúšťať, ale osobne by sme prežívali, že odpustenie je schopné aj niečoho naviac, totiž je schopné premieňať aj iných ľudí.
2. Práve odpustenie sa týka dôležitých vecí: Príliš často spájame odpustenie s pokleskami a ľahkými chybami. Naopak, skutočne odpúšťame vtedy, keď sa stane niečo naozaj vážne a otrasné bez vážneho dôvodu. Všetci vieme, že prejsť ponad malé a nepatrné chyby je ľahké. Preto odpustenie sa vzťahuje na veci vážne. Je to už „hrdinský“ skutok lásky.
3. Pravé odpustenie neskrýva pravdu: Pravé odpustenie uznáva, že sa stala chyba, ale hovorí, že osoba, ktorá ju urobila, si zasluhuje, aby sme ju milovali a rešpektovali. Odpustiť neznamená ospravedlniť nejaké správanie. Chyba ostáva vždy chybou. (Neodmietam osobu, ale jeho zlý skutok a v pravde ho oslobodzujem).
4. Pravé odpustenie nie je slabosťou: Odpustenie si vyžaduje, aby sa spáchaný omyl napravil alebo aspoň neopakoval; odčinenie nie je nikdy „zakuklenou“ formou pomsty, ale konkrétnou vôľou uviesť vzťahy do pôvodného stavu alebo začať celkom znova. To vyžaduje veľmi silného človeka.
5. Pravé odpustenie je víťazstvo: Keď chápeme, že sme opravdivo odpustili a odpustenie sme vyjadrili, oslobodzujeme sa od obrovskej ťarchy. Vďaka tým dvom jednoduchým slovám „Odpúšťam Ti!“ sa dá možno vyriešiť mnoho zložitých situácií, zachrániť vzťahy, ktoré sú odsúdené „na smrť“ a často nájsť rodinný pokoj a radosť. Odpustenie je vždy nádhernou injekciou novej nádeje. Kto to opravdivo zažil, ten to zaiste potvrdí.
6. Pravé odpustenie skutočne a opravdivo zabúda: Pre mnohých ľudí a veľmi často aj pre kresťanov „odpustiť“ znamená iba pochovať vojnovú sekeru, ale s rúčkou vonku. „Hej, odpustím, ale nezabudnem.“ Sú ochotní a pripravení vytiahnuť ju znova pri prvej príležitosti. A práve takéto odpustenie nemá veľký zmysel, ba ani účinok na dobré medziľudské vzťahy a na dobré spolunažívanie.
7. Treba sa postupne zacvičovať: Sila odpustiť podriemkáva v nás všetkých, no ako všetky iné dary, musíme sa cvičiť „vytiahnuť“ ju von z nášho „srdca“. Na začiatku na to treba čas, najmä veľa trpezlivosti. Je ľahké robiť si predsavzatia, že budeme trpezliví a potom pri najmenšom rozladení vzkypia minulé, prítomné a neraz aj budúce obvinenia. Treba si nám vždy pripomenúť, že kto ukazuje prstom na iných, mieri aspoň tromi na seba samého!
8. Pravé odpustenie je prejavom pravej lásky: Kto nemiluje úprimne, nevie ani odpustiť. Preto rodičia odpúšťajú veľa, ale deti, žiaľ, omnoho menej. Je dosť známy výrok: „Deti spočiatku svojich rodičov milujú, potom, keď sú veľké, ich posudzujú, a len niekedy im aj odpúšťajú.“ Dobre si uvedomme, že odpustenie je dychom lásky!
9. „…, lebo nevedia, čo robia.“ Posolstvo, ktoré Ježiš priniesol ľudstvu, je posolstvom odpustenia. Jeho slová na kríži boli: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ V tejto jednoduchej vete je tajomstvo učiť sa odpúšťať. Najmä, keď ide o deti, nevedomosť a naivnosť nedostatočnej výchovy je príčinou takmer všetkých omylov.
Hnev, zlosť a trest strhávajú mosty a naopak odpustenie je podanou rukou – ochotnou pomôcť a napraviť každú chybu. Jeden z oporných bodov dobrého výchovného procesu a systému je sviatosť zmierenia. Veď každý, kto cíti, že je mu odpustené, ľahšie a ochotne odpúšťa. Ale zo skúsenosti poznáme, že dnes sa už málokto pravidelne spovedá a preto je na svete tak málo odpúšťania; na druhej strane rastie pomsta a nenávisť.
Preto by sme si mali každodenne pripomínať podobenstvo evanjelia o dvoch dlžníkoch (ako sa zachoval správca a ako spolusluha) a tiež si každodenne pripomínať slová modlitby Otčenáš: „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Zaiste by sme sa veľmi ťažko a možno ani raz túto modlitbu dobre nepomodlili.
Tiež prosím o odpustenie, ak som sa niekoho z Vás priveľmi dotkol a rozčeril pokojnú hladinu Vášho svedomia. Odpusťte, prosím!

Vaščák Blažej

Stalo sa

– zúčastnili sme sa na Eucharistickom kongrese v Bratislave -Petržalke (18. 9.); navštívili sme aj pútnické miesto Marianku
– s poľovníkmi sme ďakovali sv. omšou na Doline (2. 10.) za všetky dary našich hôr, ktoré máme od nášho Nebeského Otca; sv. omšu slúžil vdp. Pavol Kuľha, farár zo Slatviny
– výstupom na Roháčku (8. 10.) sme chválili a ďakovali Bohu za všetko

– Združenie slovenských katolíkov
56. konvencia Združenia slovenských katolíkov (ZSK) sa konala v dňoch 17. až 19. apríla 2005 v starobylom baníckom meste Hazleton v Pensylvánii, v ktorom bol v roku 1882 postavený kostol sv. Jozefa, prvý slovenský kostol v Amerike.
Pontifikálnu sv. omšu slúžil Mons. Jozef V. Adamec za účasti 400 delegátov a farníkov. Po sv. omši sa konala recepcia, pri ktorej predseda ZSK o. Altavilla odovzdal plakety uznania a ocenenia práce za ZSK a slovenské komunity okrem iných aj slovenským aktivistom Jozefovi a Anne Birošovým.
Združenie slovenských katolíkov bolo založené vo Wilkes Barre v Pensylvánii v roku 1911 s cieľom koordinovať aktivity slovenských katolíckych farností a spolkov v Spojených štátoch.
prevzaté zo Slovak v Amerike, USA

Krištof Kolumbus

Ahojky!
Október sa začal naozaj fantasticky. Cez tmavé sklíčka, aby nás neboleli oči, sme si pozreli zatmenie slniečka, ktoré sa nás veselo usmieva a ohrieva nielen naše nošteky, ale aj myšlienky. A myšlienkou môže byť aj spomienka napríklad na Krištofa Kolumba. Zo školských lavíc vieme, že Kolumbus 10. októbra 1492 objavil pre Európanov dovtedy neznámy kontinent – Ameriku. Súčasná historická veda a archeológia už vedia, že Kolumbus Ameriku neobjavil, ale od čias Kolumbovej plavby sa existencia kontinentu na Západe len dostala do povedomia širokej verejnosti.
Kolumbus túžil objaviť novú cestu do Indie. Na svojej prvej ceste sa plavil na španielskych karavelách Santa Maria, Nina a Pinta. Objavil nový svetadiel, ale sám o tom nevedel.
Predstav si, že si objaviteľom a členom posádky, ktorá práve vyplávala z prístavu. Kam by si chcel ísť? Môžeš nám o svojej ceste napísať. A ak si tvorivý, skús zostrojiť peknú loďku z papiera alebo z iného materiálu a pošli nám ju do redakcie.

Vaša Chrumka

Redakcia ako spoločenstvo

Asi každý bude so mnou súhlasiť, keď poviem, že pre človeka je dôležité to, v akom prostredí pracuje. Kvalita pracovného prostredia závisí od pracovných podmienok cez technické vybavenie až po medziľudské vzťahy. Aké by vlastne toto prostredie malo byť?

Redakcia ako spoločenstvo
Má byť redakcia spoločenstvom alebo stretaním sa ľudí? Redakcia môže byť miestom, kde každý člen skupiny príde, splní svoju úlohu a má s ostatnými len pracovný kontakt, vtedy je redakcia miestom stretania sa ľudí. Napriek tomu redakcia môže byť aj niečím viac, a to spoločenstvom. Človek je totiž bytosťou, ktorá sa potrebuje zdieľať s inými osobami, potrebuje rásť odborne aj ľudsky, prijímať aj dávať. Práve spoločenstvo je miestom, kde sa môže otvárať druhým a rásť. Je veľkým prínosom a obohatením, ak môžete s niekým spolupracovať na projekte alebo ak sa môžete s niekým poradiť. Napr. keď dvaja redaktori spolu píšu článok a skrze vzájomnú spoluprácu spoznávajú systém práce toho druhého. Redakcia, ktorá je miestom, kde si ľudia pomáhajú, radia si a vytvárajú jedno spoločenstvo je viac než len stretaním sa.
Redakcia ako práca pre určitý cieľ
Pre zápal človeka sú dôležité dva prvky. Pre prácu je dôležité, aby mala cieľ, pre ktorý je vykonávaná. Ak človek má tento cieľ, práca pre neho má zmysel. V médiách má tento cieľ dvojaký význam. Z pohľadu novinára je to prinášanie objektívnych informácií a z pohľadu médií je to zameranie média. Pre redaktora by malo byť dôležité, pre aké médium pracuje, či toto médium je pravdivé alebo nie. Druhým prvkom je šéfredaktor. On by mal byť tým, kto svojou charizmou a zápalom dokáže zapáliť ostatných pre cieľ a zároveň povedie redakciu ako spoločenstvo. Šéfredaktor je tým, kto je zodpovedný za to, aké prostredie v redakcii bude, či už po odbornej alebo ľudskej stránke.
Redakcia ako stretnutie ľudí
Pre budovanie vzťahov je dôležité, aby bol priestor a čas pre ich rast. Je len prínosom, ak ľudia z redakcie mimo pracovný čas spolu podniknú nejakú akciu, či už ide o spoločný výlet alebo návštevu kina. Ak chceme objaviť bohatstvo druhého človeka, musíme si dať tú námahu spoznávať ho. Je obohatením, ak ostatní členovia redakcie nie sú len spolupracovníkmi, ale i niekým, koho poznáme a komu dôverujeme. Práca v redakcii, ktorá je spoločenstvom, je pre človeka miestom, v ktorom sa mu príjemne pracuje a na ktoré sa teší. Vďaka rôznorodosti profesií (grafika, fotografia, korektúra …) a množstve ľudí je tiež bohatým zdrojom rôznych ľudských pohľadov a svetov.
Redakcia ako kresťanské spoločenstvo
Kresťanské spoločenstvo posúva úroveň spoločenstva vyššie. Už to nie je len stretnutie ľudí a budovanie vzťahov medzi nimi, ale i budovanie vzťahu k Bohu. Človek tak neostáva sám pri budovaní vzťahu s Bohom, ale buduje svoj vzťah aj skrze ostatných ľudí. V redakcii môže tento vzťah byť budovaný skrze spoločnú modlitbu, meditáciu či duchovné cvičenia. Takéto spoločenstvo je utvárané skrze Krista a od neho čerpá silu a požehnanie pre svoju prácu. Práca v takejto redakcii už nie je prácou pre „nejaký“ cieľ, ale účasťou na budovaní Božieho kráľovstva.
Redakcia ako priestor pre odborný rast
Pre odborné napredovanie členov redakcie je potrebné, aby boli vytvorené podmienky. Tým, že člen redakcie pracuje na určitej pozícii, získava skúsenosť. Ale to nestačí. Pre odborný rast je potrebné získavanie nových informácií a rozširovanie obzoru. Je niekoľko možností, ako riešiť tento problém, napr. stretnutím sa s členmi inej redakcie a vzájomnou výmenou skúseností alebo pozvanie človeka do redakcie, ktorý je odborníkom a urobí prednášku. Stretol som sa už aj s takým riešením, že vedenie časopisu občas kupuje pre svojich redaktorov odborné časopisy alebo knihy. Ak má byť médium kvalitné, musí investovať do svojich pracovníkov.

prevzaté z eNetwork

Rád Bosých karmelitánok Preblahoslávenej Panny Márie

Spiritualita ducha rádu je súhrnom duchovných cvičení, zbožnosti, cnosti, ktorým sa rád snaží pre svojich členov dosiahnuť kresťanskú a rehoľnú dokonalosť v rozjímaní, chórovej modlitbe, sv. omši, ako aj samote, mlčaní, poslušnosti, láske k blížnemu, rozjímaní, atď.
Karmelitánska spiritualita je závislá na pôvodnom spôsobe života rádu, pretože nemá ako iné rady zakladateľa, ktorý by mu zanechal učenie a svoje životné pravidlá. Prvými členmi boli pustovníci, ktorí sa usadili v jaskyniach hory Karmel, kde viedli kontemplatívny život. Ich vzorom bol veľký prorok Eliáš. Spôsob života vtlačil tento prorok rádu svoju pečať. Najstaršie tradície rádu pochádzajú zo 14. storočia (okolo roku 1370). Spis „Institutio primorum monachorum“ zaznamenal aj najstaršie tradície rádu, kde je prorok Eliáš predstavovaný ako ideálny mních. Bol to Boží muž, ktorého zásadný výrok znel: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou“. Posilou mu bol tajomný pokrm, ktorý mu podal anjel, keď utekal pred Jezabel. Putoval štyridsať dní a nocí púšťou, až došiel na horu Horeb. Tam prežil najvznešenejší mystický príbeh jeho života: s božským pokrmom eucharistie a životom odlúčenosti od pozemských dobrôt a pôžitkov dospieť k vnútornému spojeniu svojho ducha s Bohom.
Podľa starej tradície bola na hore Karmel svätyňa ku cti Panny Márie. To potvrdzuje aj to, že obyvatelia boli nazývaní „Bratia Blahoslavenej Panny Márie Karmelskej“. Eliáš bol dozaista kontemplatívnym človekom, ktorý najradšej trávil svoje chvíle v samote. No aj napriek tomu často opúšťal samotu, keď ho Boh volal, aby vystúpil v prospech svojho národa proti Bálovým kňazom: nebeský oheň spadol a strávil Eliášovu obeť, oltár i vodu.
Zoskupení eremiti na hore Karmel prosili svätého Alberta, jeruzalemského patriarchu, o pravidlá; obdŕžali ich okolo roku 1209. Po presídlení na západ bola táto regula pápežom Inocentom IV. roku 1247 prispôsobená novej situácii rádu.
Rozjímanie a modlitba je zdôrazňovaná ako cieľ: vo dne v noci rozjímať o Pánovom zákone a bdieť pri modlitbe. K tomu je treba:
1. Tri rádové sľuby.
2. Každodenná účasť na sv. omši a kanonické hodinky.
3. Samota. Každý zostáva sám vo svojej cele.
4. Mlčanie. Je veľmi zdôrazňované. Ani slovíčko od konca kompletára až po koniec primy nasledujúceho dňa. V ostatnom čase zdržať sa každého slová, ktoré je neužitočné.
5. Čistota úmyslov. Čokoľvek robíte, nech sa robí v mene Pána.
6. Prísnosť v strave. Úplná zdržanlivosť od mäsa a dlhý pôst (od 14. septembra až do Veľkej noci).
Tieto body sú prostriedkom ku kontemplatívnemu ideálu. Rehoľa však dovoľuje jesť mäso ako liek v chorobe alebo v telesnej slabosti.
V roku 1452 bola založená rehoľa – sestry karmelitánky, ktorú založil blahoslavený Ján Soreth v Holandsku. Pri návšteve sv. Terézie v prvom noviciáte karmelitánov v Pastrane upútala jej pozornosť veľká životná prísnosť rehoľníkov. Nepovedala nič z toho, čo by bola rada povedala, ale že si robí starosti o zdravie karmelitánov. Svätá Terézia sa narodila v španielskej Avile v roku 1515. Už 21-ročná vstúpila do karmelitánskeho kláštora, ktorý sa nazýval „Vtelenie“, ktorý bol v jej rodnom meste. Jej túžbou bol prísny spôsob života. Sám Ježiš jej prikázal založiť chudobný kláštor odlúčený od sveta.
Do roku 1995 na Slovensku nikdy ženský „Karmel“ nebol. Od roku 1990 do roku 1995 prebiehala formácia prvých slovenských sestier. Dňa 23. júna 1995 prišlo do nového kláštora v Košiciach 13 karmelitánok, nazývaných „bosé“. Z nich 9 bolo zo Slovenska a 4 z Poľska. Kláštor sa postupne rozrastal. 24. 6. 1995 na slávnosť Nepoškvrneného srdca Panny Márie, ktorému je kláštor zasvätený, arcibiskup Mons. Alojz Tkáč svätou omšou zahájil ich činnosť a posvätil kláštor. Kláštor v Košiciach mal doteraz 26 sestier, z ktorých 18 má večné sľuby. Stav, ktorý je stanovený konštitúciami na 21, bol už prekročený. Povolenie prijímať ďalšie adeptky dal generálny predstavený z Ríma s podmienkou, že sa založí ďalší kláštor. Ten sa už začal stavať v Detve.
V sobotu 1. októbra 2005 odišla do regulami prísneho karmelitánskeho kláštora do Košíc rodáčka z našej obce Žofia Vihonská, ktorá sa odhodlala celý svoj zostávajúci život stráviť v reholi a v službe Panny Márie Karmelskej. Aj napriek tomu, že všetci tí, čo sa s ňou lúčili, mali veľké slzy v očiach, na jej mladučkej tvári bolo vidieť po celý čas úsmev a veľké šťastie. Ak vydrží strastiplnú a odriekaním náročnú cestu života vo vinici Pánovej, tak potom mnohí z nás sa s ňou stretneme vo večnej radosti.
Zbohom Žofia, nech ti dá Boh silu, aby si vydržala a svojimi modlitbami vyprosovala pre našu obec a celú farnosť pomoc a ochranu. A dovidenia!

spracoval Ján Jenča, Víťaz

Dar darov

Pri narodení každý dostáva dar budúcnosti svojho JA, dar realizácie svojho JA, dar radosti z nových dní môjho JA a predsa zabúdame ďakovať za zdravé a plnohodnotné JA, ktoré sa mnohým nedostalo; a predsa práve oni dokážu byť vďačnejší ako mnohí tí, ktorí ho berú ako samozrejmosť a nie ako dar darov.

Rozhodnutia – aké sú najčastejšie rozhodnutia bežných ľudí, ktorí dennodenne žijú svoje zabehané životy a otrasie nimi len vážny zvrat, choroba či nešťastie, ale dosiaľ si ani poriadne neuvedomujú, že žijú a ako vlastne žijú či živoria? Tieto a mnohé podobné otázky mi víria hlavou pri spomienkach na ľudí, ktorí boli súčasťou môjho bytia 10 predlhých dní na neurologickom oddelení košickej Fakultnej nemocnice. Niekedy sa prichytím pri tom, že väčšina mojich príbehov je s podobnou tematikou a z toho istého prostredia, no nepíšem o tom pre poúčanie, ale pre povzbudenie a nádej pre Vás, ktorí sa nemusíte rozhodovať, čo bude zajtra, ak to zajtra vôbec príde, či chytíte zajtra pohár do rúk a napijete sa bez cudzej pomoci alebo či spoznáte vlastnú rodinu, ktorá vás príde navštíviť. Práve takéto otázky si dávali pacienti na tomto poschodí, no niekedy si nevedeli sami odpovedať a už vôbec nie lekári, ktorí často práve tu stoja bezmocne so slovami: „Je nám ľúto, nedá sa nič robiť.“ O čo viac som obdivovala týchto ľudí v bielych plášťoch a sestričky, ktoré mali silu starať sa o bezmocné ľudské torzá, v ktorých žili alebo už len dožívali ľudské duše.
Pripadala som si ako kozmetický prípad oddelenia, ako omyl na izbe číslo 14 a bola som šťastná a vďačná za to, že som jednou z mála žien, ktoré mohli kráčať do jedálne na obed, že som ich mohla obslúžiť na lôžku alebo pri stole. Cítila som veľkú vďaku za svoje aj keď trošku „pošramotené“, ale predsa funkčné JA, no najviac za postoj k sebe samej a za silu, ktorou ma Boh neustále obdarúva a z ktorej čerpali aj ľudia okolo mňa. Cítila som sa potrebná a užitočná ako ešte nikdy, hlavne v prípadoch, keď zostali len slová podpory a útechy, nič viac. Priznávam, bolo to ťažké, aj keď som si to zo začiatku ani neuvedomovala, no pesimizmus až beznádej niektorých ma predsa zasiahla; tým viac som túžila nejako pomôcť.
Keď sa môj pobyt nečakane predĺžil, bolo mi do plaču (už som bola pobalená), celý víkend pred sebou pribudla nová pacientka na vedľajšej posteli – užasne silný obraz utrpenia a otázok: PREČO? ČO ZLÉ SOM UROBILA? – ešte krutejšia pravda o tejto asi 40-ročnej žene s pár dňami života, čo jej ešte zostali. Totálna bezmocnosť a ľútosť. Nikomu to neprajem zažiť. Niektoré moje návštevy nedokázali viac ako raz vkročiť do mojej izby – toľko v nej bolo bolesti. No bola tam aj jedna žena, ktorá bola každý deň pri mne; prvýkrát som ju spoznala práve tu, potrebovala ma a dala zmysel môjmu pobytu v nemocnici. Ona jediná prišla za mnou vždy na izbu a každý deň, dokonca aj vtedy, keď bol hlavný vchod už zatvorený a oproti na mužskom oddelení jej zomieral otec, posledný člen jej blízkej rodiny. Na otázku, prečo každý deň, keď tak veľmi trpí a ja ju možno ešte viac skľučujem, mi odpovedala nádhernou vetou: „Chodím si k tebe po posilu a energiu na ďalší deň …“ Vtedy som ďakovala za to, že som tam, kde som a pre koho som tam bola poslaná.
Pán však mal pre mňa ďalšie prekvapenia – jedno z nich malo tvár mladého 26-ročného dievčaťa na vozíčku, o ktorom som si myslela, že je to dievčatko – Žanetku. Oslovila ma večer na chodbe, že sa so mnou chce rozprávať; dovtedy som si ju len letmo všimla, prišla len nedávno a v jej prítomnosti som prehodila len pár slov, ktoré boli asi dôvodom jej záujmu o mňa. V ten večer sme sa dlho do noci rozprávali a jej otázky, ktorými ma obsypala a príbeh, ktorý som si vypočula, mi dal jednoznačnú odpoveď, prečo tie tri dni navyše. Dar rady – veľmi som oňho prosila, chcela som byť nástrojom pomoci pre toto dievča, ktoré malo v rukách hárok papiera, ktoré mohlo zmeniť jej život k lepšiemu, možno ju aj postaviť na nohy alebo ju aj pripraviť o život. Bol to návrh na nový liečebný postup, teda na novú terapiu, ktorá bola nová, ešte neodskúšaná na konkrétnom pacientovi, teda žiadne záruky so značným rizikom, no s nádejou pre mnohých pacientov s diagnózou SM (skleróza multiplex) – teda aj pre mňa, aj keď ja som vďaka Bohu na začiatku a včas sa to zachytilo; mnohí sú však na tom zle, toto by mohlo byť svetielkom nádeje pre život na vlastných nohách, hoci len čiastočne; aj pár krokov je veľmi veľa oproti celým rokom bezvládia. O čo som bola šťastnejšia, keď mi ráno zaklopala na dvere, ku ktorým ju priviedli kolieska vozíka a aj keď definitívne áno alebo nie som od nej nepočula, úsmev na jej tvári a úprimná a veľká radosť, ktorá ju celú napĺňala, bolo to najkrajšie, čo som v poslednom období u nejakého človeka videla. Hľadala pokoj a odpovede na nezodpovedané otázky, no nie ja som jej odpovedala a aj som jej to vravela.
Teraz už presne viem, čo znamená byť nádobou – Deodóziou, byť silnou v slabosti – silnou cez Boha, byť posilou pre zdravých a predsa slabých duchom, útechou pre tých, čo trpia – jednoducho byť Božím nástrojom. Preto tieto vety darujem všetkým tým zdravým nemocným, ktorých som tam stretla a ktorých denne stretávam tam, kde práve som: tešte sa z toho, že máte ruky, čo sa nechvejú, nohy, čo vás odnesú, kam chcete, srdce, čo bije a cíti, hlavu, čo samostatne myslí a pamätá si a nakoniec svoju vôľu a slobodu, ktorej nikto nemusí dávať na výber. Patria aj lekárom ktorí majú silu a odvahu často povedať: „Je nám ľúto!“, vďaka aj sestričkám s úžasnou trpezlivosťou, pochopením a súcitom, ktoré sú často poslednými bytosťami pri zomierajúcich pacientoch a umožnia im zomrieť s ľudskou dôstojnosťou. To, že sa jedna sestra dokáže postarať v nočnej smene na takom ťažkom oddelení o úplne nevládnych ležiacich pacientov je naozaj misia hodná obdivu a úcty, najmä ak som spoznala ich postoje a zmýšľanie o pacientoch, kde hlavným pilierom je viera v Boha.
Nehovorte nám hendikepovaní, lebo to značí žobráci a to nie sme, nehovorte nám chudáci, lebo ani to nie sme, nehovorte nám bezmocní, lebo práve takí sú posilou pre tých, čo nevedia byť vďační a veselí preto, že sú zdraví. Ak ti Boh vezme ruky i nohy, oči alebo uši, dá ti rozum, ktorým môžeš urobiť šťastných mnohých vôkol seba. On stonásobne vynahradí, čo si vezme, aby tak ukázal svetu, ako veľmi miluje a chráni tých, ktorí stratili seba pre svet, aby tak našli poklad pre nebo.

Lucia Galdunová, Víťaz

Spomienka z detstva na to, ako nás vychovávali rodičia

Rodičia nás mali 7 detí a 12 hektárov poľa. Keď sme robili na poli od rána do večera, bolo tam dosť času pripomenúť nám, že keď stretneme človeka, máme pozdraviť „Pochválený buď Ježiš Kristus!“, keď ľudia niečo robia, tak „Pán Boh pomáhaj!“ Keď nás niekto navštívi doma, tak „Pekne vítame u nás!“ a ponúknuť ich, čo máme. Keď vidíme, že starší stojí a my sedíme, máme ho pustiť sadnúť si. V kostole máme stáť ako sviece, neobzerať sa, nesmiať sa, kľaknúť pekne na kolená, lebo je to dom Boží a máme prísť čistí, nie špinaví. Máme sa modliť ráno, večer, aj keď zvony zazvonia Anjel Pána, lebo je to najkrajšia modlitba Panny Márie. Bratom, ktorých bolo päť hovorili, aby sa modlili za dobré manželky a nám dvom sestrám za dobrých manželov; tak sa aj stalo. Otca sme nikdy nepočuli hrešiť, alkohol nepili, len príležitostne. Keď sa blížili Vianoce, tak večer zobrali knižku, čo nosili do kostola a my sme s nimi spievali vianočné piesne, aj na Veľkú noc, aj keď sa blížili odpusty. V piatok sa mäso nikdy nevarilo, ani v pôste. Keď bola zábava, boli sme najdlhšie do 11. hodiny večer, rodičia sedeli v miestnosti a dávali pozor, ako sa chováme. Počas zábavy sa nevychádzalo vonku, dievčatá tancovali s každým chlapcom. V nedeľu poobede sa dievčatá pochytali za ruky a hore dedinou pekne spievali slovenské piesne. Svadby sa robili v nedeľu od obeda do polnoci. Pán Boh nám pripravil manželský život podobný našim rodičom preto, lebo sme sa modlili. Je to život ľahší a radostnejší, lebo je tam Božia pomoc. Keď my budeme Pána Boha prosiť o pomoc, On nám pomôže, lebo On je veľká Láska. Ale keď sa my nebudeme o Neho zaujímať, nechá nás tak; dal nám rozum a slobodnú vôľu. Nevieme však, či Ho stihneme poprosiť v hodine smrti, či nám dá tú milosť, či si ju zaslúžime. Keď večer líhame, nevieme, či ráno vstaneme. Buďme pripravení!
Odovzdali sme svojim deťom to, čo nám odovzdali naši rodičia. Je mi ľúto, keď idú po ceste slečny a ja im pozdravím, lebo oni nevedia. Žiadna úcta. Kam to spejeme? Pán Ježiš je z nás veľmi smutný, Panna Mária, jeho a naša Matka, Matka celého sveta prosí svojho Syna, aby nás zachránil; On už nevládze to všetko uniesť, pozerať sa na to. Mladí nerešpektujú Jeho prikázania. Kde Nebeský otec nepožehná, všetko je zbytočné a márne. „Bez Božieho požehnania márne naše namáhania,“ rozprávali nám starí rodičia.
V mesiaci október sa budeme stretávať každý deň na pobožnosti a prosiť Boha o zdravie a Božie požehnanie v našich rodinách.

Mária Tobiašová, Ovčie

Anjeli v bielych plášťoch

V živote človeka a spoločnosti nemožno zabrániť tragédiám, ale možno zabrániť zbytočnej bolesti a utrpeniu. Nešťastie nechodí po horách, ale medzi ľuďmi. Denne sa o to presviedčajú ľudia rôznych pováh a temperamentu, profesií a vzdelania …

Ak sa pretnú lúče šťastných dní skutočnou tragédiou, ktorá ohrozí zdravie a život, postihnutí sa ocitnú v rukách ľudí, o ktorých sa veľa nevie. Tí ostávajú v anonymite aj potom, čo zachránia život. Takíto ľudia pracujú v Prešove na Klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny. Dovoľte, aby sme sa vám predstavili.
Oddelenie anestéziológie a resuscitácie – ARO v Prešove vzniklo v roku 1966. Bolo to vôbec prvé lôžkové oddelenie ARO na Slovensku. Jeho zakladateľom a prvým primárom bol MUDr. Anton Lučanský, CSc., ktorý svoje vízie premieňal spolu s kolektívom lekárov a sestier na špičkové pracovisko s ohromným ľudským a prístrojovým potenciálom. V roku 1991 sa oddelenie premenilo na Kliniku anesteziólogie a resuscitácie už pod vedením MUDr. Štefana Trenklera, ktoré lieči kriticky chorých pacientov a učí lekárov a sestry z celého Slovenska. V súčasnosti na ARO pracuje okolo sto ľudí.
Chcete bezpečne a bezbolestne absolvovať anestézu a zároveň sa rýchlo zobudiť bez nepríjemných pocitov?
K tomu sú nevyhnutné účinné a bezpečné lieky, spoľahlivé prístroje a zariadenia na podávanie liekov a sledovanie životných funkcií. Rovnako dôležití sú vzdelaní a skúsení anestéziológovia a sestry. Je to tím, ktorý počas celej operácie bdie nad vaším životom a udržuje hlboký spánok a bezbolestnosť.
Prečo ich málo poznáme? Lebo stretnutie s anestéziológom pacient jednoducho prespí.
Bez nás nemožno bezbolestne vykonávať operačné zákroky. Uspávame chorých počas operácie. Bez nás sa nezaobídu pacienti v tiesni, v bezprostrednom ohrození života, ktorí prichádzajú priamo z ulice alebo z iného oddelenia nemocnice. Udržiavame alebo umelo nahrádzame a liečime životne dôležité orgány.
Lekárov a sestry – anestéziológov – môžete stretnúť v pohotovostných službách v popoludňajších a nočných hodinách aj cez víkendy a sviatky. Je možné ich stretnúť vo vozidlách Rýchlej lekárskej pomoci, ponáhľajúcich sa zachrániť život priamo na miesto nešťastia.
Liečba pacienta, boj o jeho udržanie pri živote je nákladná, vyžaduje vysoko kvalifikovaných lekárov a sestry, veľmi náročné prístroje, lieky a špeciálne metódy na zachovanie toho najcennejšieho, čo máme.
Dňa 30. novembra 2005 o 19:00 hodine vo Veľkej sále Divadla J. Záborského v Prešove sa uskutoční benefičný koncert „Resuscitácia“, ktorého výťažok bude venovaný na multimodálny monitor vitálnych funkcií.
P.S.: Ku všetkým pacientom na našom oddelení voláme kňaza, aby ich zaopatril sviatosťou pomazania chorých.

Anna Kostelníková, Víťaz

Ruženec je najlepší mobil

Neraz počujeme, že sv. ruženec je vraj jednotvárna modlitba, ktorá je vhodná len pre jednoduchých a starých ľudí. Spomeňme si na sv. Františka Salezského či na sv. Alfonza Ligouriho, ktorí vynikali múdrosťou i vzdelanosťou a predsa sa sv. ruženec modlili každý deň.

Uvedomujú si to tí, ktorí si dosiaľ nenašli cestu k tejto modlitbe, že sv. ruženec sa skladá z apoštolského vyznania viery, Pánovej modlitby Otčenáš a z anjelského pozdravu? Azda zabudli, že Otčenáš nás naučil modliť sa sám Ježiš Kristus, anjelský pozdrav a Raduj sa sme sa naučili odriekať od archanjela Gabriela a od sv. Alžbety a apoštolské vyznanie nás naučili modliť sa sv. apoštoli?
Či azda tí, ktorí sa hanbia modliť sa sv. ruženec, považujú sa za vzdelanejších a vznešenejších ako je Boží Syn alebo akými sú sv. anjeli a sv. apoštoli? Na potrebu modlenia sa sv. ruženca nás neustále upozorňoval nebohý Sv. Otec Ján Pavol II., ktorý obohatil túto Máriinu modlitbu o ďalších päť tajomstiev, približujúcich verejné pôsobenie Ježiša Krista. My kresťania by sme mali mať stále na pamäti, že sv. ruženec nás spája aj s Pannou Máriou, ktorá je nielen Bohorodičkou, ale i našou nebeskou Matkou.
Ak sa sv. ruženec modlíme so srdcom obráteným k nebu, tak nás táto modlitba chráni od každej svetskej roztržitosti a umožňuje presvätej Bohorodičke, aby za našu spásu orodovala u svojho Syna nielen počas nášho pozemského života, ale aj pri našej ceste do večnosti. Nezabúdajme, že raz príde hodina, keď sv. ruženec ovinú okolo našich rúk a vložia nás s ním do hrobu. Ako potom pomôže sv. ruženec tým, ktorí touto modlitbou počas pozemského života pohŕdali?

Albína Magdová

Večerná modlitba

Deň sa skončil, noc sa blíži,
drahý Ježiš tu na kríži,
odpusť, čo sme prehrešili,
daj, aby sme sa polepšili.
V celom svete mnohí ľudia
ako Pilát, tak Ťa súdia.
Odpusť všetkým, prosíme Ťa,
veď je každý tvoje dieťa.
Ďakujeme, Ježiš milý,
že si nám dnes dával sily,
pôjdeme už tíško spať,
Tebe chceme pozdrav dať.
Všetkým našim v našom dome,
tak ako pri rajskom strome
dnes si žehnal, dobre vieme
a za to Ti ďakujeme,
zostaneš tu opustený,
veď sú to len holé steny.
Ale my Ťa chceme mať,
keď pôjdeme domov spať.
V dušičkách nám stále bývaj
a na nás sa stále dívaj.
Žehnaj, žehnaj celý svet,
veď Ty si náš drahý kvet.

Albína Magdová