Každý z nás dobre vie, ako nám je príjemne, keď nám niekto odpustí. Zvlášť vo výchovnom procese našich detí má dôležité miesto odpustenie. V terajšej rodinnej výchove, v oblasti odpúšťania dochádza, žiaľ, k nebezpečnému „zatmievaniu“. Kultúrna atmosféra, v ktorej žijeme, si pojem odpustenia veľmi neváži a od Ježiša žiadané “milosrdenstvo“ je čnosť už takmer neznáma ani medzi kresťanmi.
Odpustenie v rodine je jednou z foriem energie, ktorá ochraňuje pred zhoršovaním vzťahov jednotlivých jej členov. Práve rodina má byť v pravom slova zmysle miestom odpúšťania. A platí to pre každého člena rodiny ako pre deti, rovnako tak aj pre rodičov či starých rodičov.
Možno nám pomôže niekoľko veľmi jednoduchých rád:
1. Schopnosť odpúšťať získame skúsenosťou: Odpúšťať sa učíme od svojich rodičov. V tejto závažnej a veľmi dôležitej oblasti výchovy sme všetci žiakmi. A preto sa všetci musíme učiť odpúšťať. Keby nás v čase, keď sme boli deťmi, rodičia požiadali, aby sme si odpustili svoje omyly, vedeli by sme, ako odpúšťať. Keby sme vtedy vedeli odpúšťať si navzájom, vedeli by sme to dnes oveľa lepšie. Keby sme mali zážitok, že nám odpúšťajú naše poklesky, vedeli by sme nielen odpúšťať, ale osobne by sme prežívali, že odpustenie je schopné aj niečoho naviac, totiž je schopné premieňať aj iných ľudí.
2. Práve odpustenie sa týka dôležitých vecí: Príliš často spájame odpustenie s pokleskami a ľahkými chybami. Naopak, skutočne odpúšťame vtedy, keď sa stane niečo naozaj vážne a otrasné bez vážneho dôvodu. Všetci vieme, že prejsť ponad malé a nepatrné chyby je ľahké. Preto odpustenie sa vzťahuje na veci vážne. Je to už „hrdinský“ skutok lásky.
3. Pravé odpustenie neskrýva pravdu: Pravé odpustenie uznáva, že sa stala chyba, ale hovorí, že osoba, ktorá ju urobila, si zasluhuje, aby sme ju milovali a rešpektovali. Odpustiť neznamená ospravedlniť nejaké správanie. Chyba ostáva vždy chybou. (Neodmietam osobu, ale jeho zlý skutok a v pravde ho oslobodzujem).
4. Pravé odpustenie nie je slabosťou: Odpustenie si vyžaduje, aby sa spáchaný omyl napravil alebo aspoň neopakoval; odčinenie nie je nikdy „zakuklenou“ formou pomsty, ale konkrétnou vôľou uviesť vzťahy do pôvodného stavu alebo začať celkom znova. To vyžaduje veľmi silného človeka.
5. Pravé odpustenie je víťazstvo: Keď chápeme, že sme opravdivo odpustili a odpustenie sme vyjadrili, oslobodzujeme sa od obrovskej ťarchy. Vďaka tým dvom jednoduchým slovám „Odpúšťam Ti!“ sa dá možno vyriešiť mnoho zložitých situácií, zachrániť vzťahy, ktoré sú odsúdené „na smrť“ a často nájsť rodinný pokoj a radosť. Odpustenie je vždy nádhernou injekciou novej nádeje. Kto to opravdivo zažil, ten to zaiste potvrdí.
6. Pravé odpustenie skutočne a opravdivo zabúda: Pre mnohých ľudí a veľmi často aj pre kresťanov „odpustiť“ znamená iba pochovať vojnovú sekeru, ale s rúčkou vonku. „Hej, odpustím, ale nezabudnem.“ Sú ochotní a pripravení vytiahnuť ju znova pri prvej príležitosti. A práve takéto odpustenie nemá veľký zmysel, ba ani účinok na dobré medziľudské vzťahy a na dobré spolunažívanie.
7. Treba sa postupne zacvičovať: Sila odpustiť podriemkáva v nás všetkých, no ako všetky iné dary, musíme sa cvičiť „vytiahnuť“ ju von z nášho „srdca“. Na začiatku na to treba čas, najmä veľa trpezlivosti. Je ľahké robiť si predsavzatia, že budeme trpezliví a potom pri najmenšom rozladení vzkypia minulé, prítomné a neraz aj budúce obvinenia. Treba si nám vždy pripomenúť, že kto ukazuje prstom na iných, mieri aspoň tromi na seba samého!
8. Pravé odpustenie je prejavom pravej lásky: Kto nemiluje úprimne, nevie ani odpustiť. Preto rodičia odpúšťajú veľa, ale deti, žiaľ, omnoho menej. Je dosť známy výrok: „Deti spočiatku svojich rodičov milujú, potom, keď sú veľké, ich posudzujú, a len niekedy im aj odpúšťajú.“ Dobre si uvedomme, že odpustenie je dychom lásky!
9. „…, lebo nevedia, čo robia.“ Posolstvo, ktoré Ježiš priniesol ľudstvu, je posolstvom odpustenia. Jeho slová na kríži boli: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ V tejto jednoduchej vete je tajomstvo učiť sa odpúšťať. Najmä, keď ide o deti, nevedomosť a naivnosť nedostatočnej výchovy je príčinou takmer všetkých omylov.
Hnev, zlosť a trest strhávajú mosty a naopak odpustenie je podanou rukou – ochotnou pomôcť a napraviť každú chybu. Jeden z oporných bodov dobrého výchovného procesu a systému je sviatosť zmierenia. Veď každý, kto cíti, že je mu odpustené, ľahšie a ochotne odpúšťa. Ale zo skúsenosti poznáme, že dnes sa už málokto pravidelne spovedá a preto je na svete tak málo odpúšťania; na druhej strane rastie pomsta a nenávisť.
Preto by sme si mali každodenne pripomínať podobenstvo evanjelia o dvoch dlžníkoch (ako sa zachoval správca a ako spolusluha) a tiež si každodenne pripomínať slová modlitby Otčenáš: „… a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Zaiste by sme sa veľmi ťažko a možno ani raz túto modlitbu dobre nepomodlili.
Tiež prosím o odpustenie, ak som sa niekoho z Vás priveľmi dotkol a rozčeril pokojnú hladinu Vášho svedomia. Odpusťte, prosím!
Vaščák Blažej