Mesiac: november 2005

V týchto dňoch našu farnosť navštívili misijné sestry Služobnice Ducha Svätého – SSpS, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“

1. V úvode sa nám, prosím, predstavte.
Volám sa sestra Filipa Blažena Krajňáková a pochádzam zo Zvolena. Misionárska služba je základ a cieľ našej kongregácie. Naše medzinárodné rehoľno – misionárske spoločenstvo, má približne 3400 sestier a pôsobí vo viac ako 40-tich krajinách sveta. Slovenská provincia má v súčasnosti 80 sestier.
2. Sr. Filipa, kde pôsobíte a ako ste sa tam dostali?
Keď som skončila vo Valalíkoch, išla som sa pripravovať na večné sľuby, ktoré som mala v roku 2001. Potom som sa musela pripraviť v angličtine, aby som sa mohla naučiť kórejčinu. V tom istom roku som odišla do Írska na rok naučiť sa angličtinu. Tu som skončila v roku 2002 a na jeseň 1. októbra som prišla do Južnej Kórei, kde pôsobím v  desaťmiliónovom Soule doteraz. Keďže sme misijná kongregácia, ktorá pracuje aj v zahraničí, mali sme si napísať miesta, kde by sme chceli pracovať. Ja som tam napísala Kubu, Rusko aj Severné Čechy. Dodala som k tomu, že som ochotná pracovať, kde to bude najviac treba pre svet, pre Cirkev a dostala som určenie do Južnej Kórei.
3. Koľko je vás v komunite?
V našej komunite sme štyri – ja a tri kórejské sestry.
4. Čo je hlavnou náplňou vášho misijného poslania v Južnej Kórei?
Našou hlavnou náplňou je pomáhať ľuďom, ktorí to práve v tejto dobe v Južnej Kórei potrebujú. Týka sa to hlavne detí, medzi ktorými žijem aj ja a ktoré zachycujeme z problémových situácií. Venujeme sa aj chorým na AIDS, čo je teraz našou novodobou prioritou a prvoradou službou, pretože tí nemajú dostatok ľudskej opatery. Nemajú nikoho, kto by stál za nimi a kto by ich prijal v spoločnosti a týmto trpia. Keď sa povie AIDS, tak ľudia sú trošku v pozadí, nie sú až tak blízko. AIDS beriem ako jednu z chorôb, hoci je to naozaj dosť ťažká choroba. Keď som videla tých ľudí, brala som ich ako normálnych, ako jedných z nás, hoci bolo vidno ako im ubúdajú sily, ako chradnú. V Afrike to viacej zapôsobí na človeka, pretože sú tam horšie stavy a ľudia sa zľaknú, keď to vidia. U nás máme 15 mužov, ktorí sú ešte chodiaci a často chodia do nemocnice. Sestričky ich dovážajú, sprevádzajú, vybavujú, aby dostali lieky.
5. Máte nejaký vlastný objekt, v ktorom sídli vaše misijné združenie?
Začal to jeden kórejský kňaz a naše sestry sa k nemu pridružili s tým, že mu pomôžu v práci. Potom nám to úplne zveril, takže je to teraz naším projektom. Pracujeme so štátnou aj neštátnou organizáciou i s charitou. Máme zakúpený rodinný dom pre týchto ľudí, v ktorom bývame aj s deťmi. V súčasnosti máme šesť detí, dievčatá, štyri sú predškoláčky a dve prváčky. Sú z rozvedených rodín a bývajú u nás na istú dobu, kým sa zlepší situácia. Do mesta prichádza veľa utečencov, hľadajúcich si prácu. Keď tam prídu, potrebujú sa zorientovať, niektorí sú chorí po pracovnom úraze. Je tam dobrovoľná skupina lekárov, ktorí skoro každú nedeľu poobede vydávajú lieky v jednej škole. Keď som tam bola, bolo to takmer na chodbe. Chorí boli rozsadení a lekári kontrolovali, aké majú choroby. Ak ľahké, dali sa lieky, ak ťažké, poslali ich do rôznych nemocníc. Párkrát som tam bola spolu so sestrami porozprávať sa s nimi. Boli tam pracovníci z Afriky, z Vietnamu, z Číny, ktorí vedeli anglicky v angličtine alebo v lámanej kórejčine.
6. Na záver by ste nám mohli povedať nejakú veselú príhodu z vášho pôsobenia v Južnej Kórei.
Tých príhod bolo veľmi veľa. Jedna mi najviac utkvela v pamäti. Keď sme sa učili kórejčinu, tak sa sestry dosť chutne smiali na nás, pretože sme vychádzali z domu ja vysoká a dve sestričky – jedna z Indonézie a druhá z Indie – boli úplne maličké. Ja meriam 177 cm a tie sestričky mali okolo 155 cm. Kórejské sestry veľmi pozerajú, ako vyzerajú Európania a iné národy a porovnávajú. Napadla ma ďalšia veselá príhoda s papučami. Keďže máme podlahové kúrenie, tak sa tam všetci vyzúvajú. Keď som prišla, najprv som to tak nerobila. Stále, keď som prišla, dala som si papuče pred dvere a tak som ich aj nechala. Lenže oni ich vždycky opravovali opačne, aby keď vyjdem z dverí, mohla som sa rovno obuť, teda opačným smerom. Nevedela som si predstaviť, že ich perfektnosť siaha až tak ďaleko.
Na záver pozdravujem všetkých, ktorí budú čítať tento váš časopis a chcem poďakovať za modlitby za všetkých misionárov.

rozhovor pripravil MM

„Nedajme sa ubiť takou určitou našou pasivitou, že všetci druhí s nami narábajú a my nevieme sa ani brániť a nevieme uplatniť to, čo máme. Už musíme prestať s kresťanstvom, ktoré iba plače a ktoré je smutné“
(J. Em. kardinál Jozef Tomko).

„Vidíme potrebu svedectva kresťanského života od Vás, ktorí v týchto prostrediach žijete, študujete a pracujete. Sú to široké polia spoločenského a hospodárskeho života, kultúry a masmédií, práva a medicíny, utvárania verejnej mienky, oblasť výchovy a vzdelávania, rodinnej a sociálnej politiky. Práve tu pociťujeme určitú slabosť našej kresťanskej viery …“ (pastiersky list biskupov Slovenska o Cirkvi a jej apoštoláte 3. 10. 2004).
„Právo uplatňovať slobodu svedomia patrí medzi základné ľudské práva. Zaručuje ho aj Ústava SR. Pripravovaná zmluva je príležitosťou každého občana, aby v zhode so svojím svedomím mohol slobodne myslieť a konať. Presné zadefinovanie hraníc uplatňovania výhrady svedomia zabezpečí, aby toto právo nebolo zneužívané. Touto zmluvou sa postavíme za kultúru svedomia. Proti zmluve sa stávajú tí, ktorí sa do našej spoločnosti snažia vnášať kultúru smrti“ (Mons. František Tondra, predseda Konferencie biskupov Slovenska).
Zmluvy o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je potrebné prijať, pretože:
– od čias komunistického režimu sú na Slovensku stále mnohí vo svojom zamestnaní diskriminovaní, ak sa chcú zachovať podľa svojho svedomia. Sú prípady, keď je od zamestnancov najmä z prostredia zdravotníctva vyžadované konanie proti svedomiu pod hrozbou nátlaku a znevýhodňovania, prípadne až nedobrovoľného odchodu zo zamestnania
– mať zaručenú slobodu svedomia je základné ľudské právo, ktorého rešpekt požadujú od štátov aj dokumenty OSN. Tie považujú slobodu svedomia za kľúčovú hodnotu pri ochrane slobody a demokracie
– zaručujú realizáciu náboženskej slobody a rešpekt k rôznosti, čo má pozitívny vplyv na rozvoj demokracie.
– ochraňujú všetkých, ktorí chcú vo svojom zamestnaní konať podľa svojho svedomia, nielen veriacich. Zmluvy nič nezakazujú, neprikazujú ani nikomu nič nevnucujú.
Nie je pravda, že:
– zmluvy sú diskriminačné – zmluvy sú antidiskriminačné, ochraňujú pred diskrimináciou,
– zmluvy sú len pre veriacich – výhradu svedomia si bude môcť uplatniť každý, nielen veriaci,
– na základe zmlúv bude možné si uplatniť výhradu svedomia na hocičo – zmluvy presne definujú, že to bude možné, iba ak to bude vo vzťahu k fundamentálnym všeľudským hodnotám „ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu“,
– stačí upraviť výhradu svedomia vo vnútroštátnych zákonoch – mnohé zákony majú životnosť len počas vládnutia vlády, ktorá ich prijala. Je lepšie prijať rámcove zmluvy s cirkvami, ktoré zaručia väčšiu trvácnosť práva uplatniť si výhrady vo svedomí.
Teraz je pravá príležitosť prevziať spoluzodpovednosť, ukázať našu spoločnú vôľu a podporiť ju. Možnosť podpísania petície je v kostole.

Chlieb a víno sa oddávna pokladali, najmä v biblických krajinách, za osobitné Božie dary blízke človekovi. Človek má tieto dary v osobitnej úcte, pretože sú výsledkom nielen jeho úsilia a práce, ale i výsledkom Božieho požehnania, ktorým prešla do nich sila zeme a slnka.

Človek potrebuje pre život chlieb. Ale chlieb mu nestačí. Keby mal aj plný stôl jedla, ale bol by sám, chradol by. Človek potrebuje aj iný pokrm – potrebuje lásku, dôveru, istotu, oporu, potrebuje Niekoho, kto ho sýti ako človeka aj chlebom ducha. Človek nežije len chlebom tejto zeme. Potrebuje aj chlieb, ktorým je Božie slovo, aj chlieb, ktorým je sám Boh. Dostal ho v Ježišovi Kristovi. Odpoveďou na tieto potreby človeka je Eucharistia.
Čo všetko sústreďuje a vyjadruje v sebe chlieb na našom stole, chlieb, ktorý vzal do rúk Kristus. To nie je náhodný pokrm. Aká slávna bola chvíľa, keď Boh, mysliac na nás, nechal vyrásť zo zeme prvý pšeničný klas. Koľko lásky sa sústreďovalo okolo chleba, keď človek v priebehu dejín preorával zem, sial a žal pšeničné zrno, aby jeho deti mali na stole každodenný chlieb. Koľkou láskou a obetavosťou bolo obklopené pšeničné zrno cez celé ľudské dejiny, aby sa mohlo objaviť vo večeradle a dnes na našom oltári tento chlieb – chlieb Božej štedrosti.
Kým ľudia žili prirodzenejším životom, skyva chleba v rukách bola pre nich nielen pokladom, bol to pre nich kus života, príbeh dejín, rodná zem, rozorané pole, rozsievač na obzore, žatva, mlyn, múka a pec, voňavý peceň na stole, matka a otec, rodinné jedlo – a nad tým všetkým modlitba za Božie požehnanie.
Ježiš vedel, čo bral pri Poslednej večeri do ruky, keď bral chlieb. Držal v rukách zem a ľudstvo, žehnal oráča, matku a rodinný stôl, držal v rukách Božie požehnanie a silu života. A pozdvihol to všetko do novej výšky a roztvoril nové zdroje Božieho života.
Eucharistia je najúplnejší dar, skrytá perla v tajomstve Písma, poklad v poli Božieho slova, Ježišovo tajomstvo. Eucharistia je Boh, Boh, ktorý je so mnou na mojej životnej ceste, ktorý je chlebom, čo nosím so sebou, je priateľom, ktorý je blízko pri mojom ľudskom srdci.
Ježiš chcel prísť ku mne ako chlieb, aby ma nevystrašil. Dal mi ako silu života chlieb, nie zbraň, chlieb, nie kameň, chlieb, nie prepych, chlieb, nie trest, chlieb, nie zlato … Tento chlieb mi hovorí o pokore, o živote v Bohu, o darovaní seba v láske po kríž, o Božom živote vo vzkriesenom Pánovi.
Chlieb tejto zeme … Chlieb večného života … Zdá sa vám to nepochopiteľné? Ale pochopili ste už aspoň zázrak chleba – zázrak pšeničného zrna, zeme, vlahy, slnka – zázrak chleba, ktorým sa živíme, chleba, ktorý sa premieňa na naše telo, zázrak chleba, ktorým sa živíme, aby sme mohli myslieť, tvoriť a milovať? Prečo by Kristus nebol smel zveriť chlebu nové tajomné poslanie, siahajúce až do večnosti?
Vzal kalich s vínom …
U Grékov i v Palestíne bolo víno prostriedkom výživy a zdravia. V krajinách Orientu patrilo víno, tak ako chlieb, ku každodennému pokrmu. Miešalo sa s vodou. Užívané s mierou víno udržovalo a stupňovalo život. Bolo súčasťou slávnostnej hostiny. Víno bolo oddávna znamením života v plnosti.
Vinný kmeň sa stal symbolom plného a nepominuteľného života. Starostlivo obrábaná a strážená vinica bola symbolom vyvoleného národa. Z tohto národa ako vínneho kmeňa mal vyjsť Mesiáš. A Ježiš skutočne pri Poslednej večeri povedal: „Ja som vinič a vy ste ratolesti …“ A od tej chvíle zostal medzi nimi pod spôsobom vína skutočne ako duchovný vinič, z ktorého máme rásť Božím životom.

spracoval duchovný otec

1. októbra sme si uctili sv. Teréziu z Lisieux, ktorá žila iba v kláštore, ale jej srdce obsiahlo celý svet. Chcela byť na misijných cestách a všetkým rozprávať, ako Boh nás má rád. Pochopila však, že jej poslaním je kráčať po ceste Lásky a konať obyčajné veci mimoriadnou láskou. Jej povolaním bola láska.
V končiacom roku Eucharistii, v dňoch biskupskej synody o Eucharistie v Ríme, sme prežívali misijnú nedeľu (23. 10.), ktorej duchovné posolstvo nám zanechal pápež, veľký misionár a rybár ľudí, Ján Pavol II.: „Misie – rozlámaný chlieb za život sveta.“
Ľudstvo potrebuje Krista – rozlámaný chlieb. On je chlebom z neba, ktorý dáva večný život. Ježiš neprestáva prejavovať svoj súcit s chudobným a trpiacim ľudstvom prostredníctvom misionárov a dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po nepreskúmaných cestách, aby ľuďom priniesli chlieb spásy. Oni vedia, že iba Ježiš môže uhasiť ľudský hlad po láske, spravodlivosti a večnom živote. Oni sami sa stávajú rozlámaným chlebom, keď zanechávajú svojich najbližších, svoju rodnú zem a kráčajú k bratom a sestrám, ktorým horlivo ohlasujú evanjelium Ježiša Krista a mnohokrát až po obetu vlastného života.
Ak v nedeľu slávime Eucharistiu a sýtime sa Telom a Krvou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, nemôžeme si tento dar nechať len pre seba. Ježiš, rozlámaný chlieb, je tu pre každého. Aj my sa máme lámať ako chlieb a dávať sa svojím najbližším. Sme misionármi vo svojom okolí.
Svetový deň misií je vhodnou príležitosťou uvedomiť si svoju úlohu misionára na poslaní evanjelizácie sveta tam, kde sme. Aké svedectvo vydávam o Kristovi vo svojej rodine? Nehanbím sa za vieru v práci? Viem niečo obetovať pre núdznych? Pomôžem nezištne? Modlím sa za ľudí, aby v Kristovi spoznali pravé šťastie?
Na príhovor sv. Terézie z Lisieux, pápeža Jána Pavla II., kráčajme tak ako oni po ceste Lásky a rozdávajme sa druhým. Buďme, a nebojme sa toho, ako Ježiš – rozlámaný chlieb za život sveta.

duchovný otec