Rozhovor

V týchto dňoch našu farnosť navštívili misijné sestry Služobnice Ducha Svätého – SSpS, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“

1. V úvode sa nám, prosím, predstavte.
Volám sa sestra Filipa Blažena Krajňáková a pochádzam zo Zvolena. Misionárska služba je základ a cieľ našej kongregácie. Naše medzinárodné rehoľno – misionárske spoločenstvo, má približne 3400 sestier a pôsobí vo viac ako 40-tich krajinách sveta. Slovenská provincia má v súčasnosti 80 sestier.
2. Sr. Filipa, kde pôsobíte a ako ste sa tam dostali?
Keď som skončila vo Valalíkoch, išla som sa pripravovať na večné sľuby, ktoré som mala v roku 2001. Potom som sa musela pripraviť v angličtine, aby som sa mohla naučiť kórejčinu. V tom istom roku som odišla do Írska na rok naučiť sa angličtinu. Tu som skončila v roku 2002 a na jeseň 1. októbra som prišla do Južnej Kórei, kde pôsobím v  desaťmiliónovom Soule doteraz. Keďže sme misijná kongregácia, ktorá pracuje aj v zahraničí, mali sme si napísať miesta, kde by sme chceli pracovať. Ja som tam napísala Kubu, Rusko aj Severné Čechy. Dodala som k tomu, že som ochotná pracovať, kde to bude najviac treba pre svet, pre Cirkev a dostala som určenie do Južnej Kórei.
3. Koľko je vás v komunite?
V našej komunite sme štyri – ja a tri kórejské sestry.
4. Čo je hlavnou náplňou vášho misijného poslania v Južnej Kórei?
Našou hlavnou náplňou je pomáhať ľuďom, ktorí to práve v tejto dobe v Južnej Kórei potrebujú. Týka sa to hlavne detí, medzi ktorými žijem aj ja a ktoré zachycujeme z problémových situácií. Venujeme sa aj chorým na AIDS, čo je teraz našou novodobou prioritou a prvoradou službou, pretože tí nemajú dostatok ľudskej opatery. Nemajú nikoho, kto by stál za nimi a kto by ich prijal v spoločnosti a týmto trpia. Keď sa povie AIDS, tak ľudia sú trošku v pozadí, nie sú až tak blízko. AIDS beriem ako jednu z chorôb, hoci je to naozaj dosť ťažká choroba. Keď som videla tých ľudí, brala som ich ako normálnych, ako jedných z nás, hoci bolo vidno ako im ubúdajú sily, ako chradnú. V Afrike to viacej zapôsobí na človeka, pretože sú tam horšie stavy a ľudia sa zľaknú, keď to vidia. U nás máme 15 mužov, ktorí sú ešte chodiaci a často chodia do nemocnice. Sestričky ich dovážajú, sprevádzajú, vybavujú, aby dostali lieky.
5. Máte nejaký vlastný objekt, v ktorom sídli vaše misijné združenie?
Začal to jeden kórejský kňaz a naše sestry sa k nemu pridružili s tým, že mu pomôžu v práci. Potom nám to úplne zveril, takže je to teraz naším projektom. Pracujeme so štátnou aj neštátnou organizáciou i s charitou. Máme zakúpený rodinný dom pre týchto ľudí, v ktorom bývame aj s deťmi. V súčasnosti máme šesť detí, dievčatá, štyri sú predškoláčky a dve prváčky. Sú z rozvedených rodín a bývajú u nás na istú dobu, kým sa zlepší situácia. Do mesta prichádza veľa utečencov, hľadajúcich si prácu. Keď tam prídu, potrebujú sa zorientovať, niektorí sú chorí po pracovnom úraze. Je tam dobrovoľná skupina lekárov, ktorí skoro každú nedeľu poobede vydávajú lieky v jednej škole. Keď som tam bola, bolo to takmer na chodbe. Chorí boli rozsadení a lekári kontrolovali, aké majú choroby. Ak ľahké, dali sa lieky, ak ťažké, poslali ich do rôznych nemocníc. Párkrát som tam bola spolu so sestrami porozprávať sa s nimi. Boli tam pracovníci z Afriky, z Vietnamu, z Číny, ktorí vedeli anglicky v angličtine alebo v lámanej kórejčine.
6. Na záver by ste nám mohli povedať nejakú veselú príhodu z vášho pôsobenia v Južnej Kórei.
Tých príhod bolo veľmi veľa. Jedna mi najviac utkvela v pamäti. Keď sme sa učili kórejčinu, tak sa sestry dosť chutne smiali na nás, pretože sme vychádzali z domu ja vysoká a dve sestričky – jedna z Indonézie a druhá z Indie – boli úplne maličké. Ja meriam 177 cm a tie sestričky mali okolo 155 cm. Kórejské sestry veľmi pozerajú, ako vyzerajú Európania a iné národy a porovnávajú. Napadla ma ďalšia veselá príhoda s papučami. Keďže máme podlahové kúrenie, tak sa tam všetci vyzúvajú. Keď som prišla, najprv som to tak nerobila. Stále, keď som prišla, dala som si papuče pred dvere a tak som ich aj nechala. Lenže oni ich vždycky opravovali opačne, aby keď vyjdem z dverí, mohla som sa rovno obuť, teda opačným smerom. Nevedela som si predstaviť, že ich perfektnosť siaha až tak ďaleko.
Na záver pozdravujem všetkých, ktorí budú čítať tento váš časopis a chcem poďakovať za modlitby za všetkých misionárov.

rozhovor pripravil MM

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.