Stalo sa

– v sobotu (15. 10.) skupina 30-tich členov Ružencového bratstva z Víťaza mala menšiu duchovnú obnovu v Košiciach. Začali sme ju na cintoríne Rozália, kde sme zapálili sviece a pomodlili sa za dona Jozefa Kočíka, ktorého piate výročie tragickej smrti sme si pripomenuli. V dominikánskom kostole sme sa zúčastnili na sv. omši, po ktorej boli vešpery a následne modlitba posvätného ruženca v éteri rádia Lumen. Ďakujeme Ružencovej Panne Márii za orodovanie a za silu, ktorá pramení pri modlení sa jednoduchej modlitby Zdravas.
– 21.- 22. 10. traja birmovanci sa odvážili vstúpiť na územie Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Konala sa tam už XXVII. Púť mladých s mottom: Čistota ako požehnanie. Prežili sme tam pár pokojných hodín s 500 mladými, ktorí cítia radosť z viery a svojej čistoty.
– 29. 10. nás navštívili rehoľné sestry z Misijnej kongregácie služobnice Ducha Svätého Pavla a Filipa. Sestra Filipa nás oboznámila so svojou misijnou činnosťou v ďalekej Južnej Kórei.

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
Prečo si tak ideme na nervy?
„Pokoj vám!“, to sú prvé slová zmŕtvychvstalého Pána Ježiša jeho priateľom. A kde inde by mal byť Kristov pokoj doma viac než v našich kresťanských rodinách, u nás doma. Ale je to skutočne tak? Keby som vás teraz vyzval, aby zdvihol ruku ten, komu nikto nejde na nervy, som si istý, že by sa asi nikto neprihlásil. Ideme si na nervy skoro všetci – jeden druhému – a niekedy úplne príšerne. Všade sa nájdu ľudia, ktorí sú nám nielen tŕňom v oku, ale priamo tŕňom v našom živote.
Kde sa to všetko vzalo, keď to bolo na začiatku manželstva také krásne? Už na prvých stranách Starého zákona sa o tom hovorí. Obrazne, samozrejme, ako ináč. Hovorí sa tam, že Boh stvoril svet dobrý a plný harmónie. Prvý Adam nešiel na nervy svojej milovanej Eve, ani Boh obom nešiel na nervy. Ale potom sa stalo niečo hrozné. Katastrofa. Človek si začal voliť zlo, vzoprel sa Božím prikázaniam. Od tej doby svet už nie je rajom. Odvtedy ide človeku na nervy človek vedľa neho. Odvtedy ide človeku na nervy aj sám Boh Stvoriteľ: Prečo to a tamto tak zle stvoril? Prečo to a tamto dovolí a ono nezakáže? Prečo sa človeku nepredstaví osobne? A ktovie, či vôbec existuje?“ Ľudia nám idú na nervy, ale my s nimi musíme žiť aj napriek tomu. Boh nám ide na nervy, ale my iného Boha nemáme. Toto je náš svet, toto je naše manželstvo, v ktorom musíme spoločne žiť.
Pomôže tu dohováranie, aby ľudia boli k sebe lepší? Nepomôže. Ani napomínanie. Od onoho temného pádu ľudstva – od „prvotného hriechu“ – je priepasť medzi človekom a Bohom, medzi človekom a jeho blížnym. Koľko je tu múdrych rád v kázňach, koľko hesiel na všelijakých plagátoch, ale všetky tie výzvy ľudskú náturu v jadre nezmenia a ani nemenia.
Študent – bohoslovec prišiel na prázdniny po prvom ročníku. A čo počuje?! Celá jeho rodina je rozhádaná. Celé príbuzenstvo sa na seba hnevá. „Takto to teda nemôžeme nechať“, hovorí si a pozve všetkých príbuzných, aby sa zmierili. Tri hodiny ich srdcervúco presviedča – podarí sa mu dosiahnuť, že keď sa rozchádzajú, všetci si podávajú ruky. A študent si líha šťastný: „Budem asi dobrým kňazom, keď sa mi to tak hneď na prvýkrát podarilo.“ A na druhý deň pribehne sesternica: „Vieš, čo sa stalo? Keď sme sa včera rozchádzali, pohádali sa všetci znova a oveľa horšie ako predtým!“
Príde kňaz na návštevu do rodiny. Otec je vážený muž. Pribehne syn v džínsach s umelo natrhnutými dierami, zarastený ako divoch. „Pán farár, ako mi tento náš chlapec lezie na nervy!“ „Podobne, otec!“, zaškerí sa syn. A mamička sa pridáva: „Ja už mám toho ich večného hádania akurát dosť. Idú mi obidvaja na nervy, trebárs aj tým, ako sŕkajú polievku!“ Takto to medzi ľuďmi veľmi často dopadne. A to je zlé. Keď ti spadne žehlička na nohu, chvíľu to bolí, ale prestane. Ale keď ti ide niekto domáci na nervy, ono ťa to znervózňuje stále a nemožno sa toho zbaviť, len skúsiť s tým žiť.
Čo si s tým počať?
Akú-takú odpoveď vám môžem dať. A tá znie, že Boh sa na túto biedu, ktorú si ľudia robia, už nemohol pozerať. On sa snažil a snaží sa človeku pomôcť. Poslal svojho Syna a v ňom dal účinný návod a ukázal cestu, ako z tejto rozvrátenosti vyviaznuť. Kam vstúpi Ježiš, kde je prijaté jeho Evanjelium, tam sa dávna katastrofa dávneho ľudstva napráva a lieči.
Áno, Ježiš je ústrednou postavou tejto záchrany človeka, jeho vykúpením. Niekedy aj kňaz počuje: „Ježiš, čo ten môže pre mňa urobiť? Veď je to človek ako ja!“ Kňaz na to odpovedá: „Tak to teda hovoríte o inom Ježišovi, ako hovorím ja. Ja hovorím o Ježišovi Kristovi, Synovi živého Boha. Skrze neho vstúpil Boh do nášho rozhádaného a znepriateleného života a sveta. Ja hovorím o Ježišovi Kristovi, ktorému nejde na nervy Boh Otec, ktorému nejde na nervy žiadny človek, ktorému nešiel na nervy žiadny človek, ktorému nešiel na nervy ani jeho zradca Judáš. Ježiš Kristus je ten, ktorému nejde na nervy nikto.“ Ježiš je ten, kto ťa zmieri s Bohom, keď položíš pod Jeho kríž svoje pochybnosti a svoju biedu. Ježiš ťa uzdraví a uzmieri s ľuďmi, keď sa úprimne rozhodneš žiť v duchu Jeho Evanjelia. Hovoríme si, že sme kresťania, ale v Božom pokoji nežijeme. Ani v pokoji s Bohom, ani v pokoji s ľuďmi, pretože svoje kresťanstvo neberieme vážne a zodpovedne. Kadejakého politického „táraja“ vážne počúvame, ale načúvať vážne Ježiša Krista, to sa nám nechce. Ježiša do svojho života pozvať odmietame, a to práve toho, ktorého nám poslal Otec, aby nás On naučil v pokoji a v láske žiť.
To je odpoveď na našu otázku, čo s tým, že si ideme navzájom na nervy: je potrebné prijať do svojho života Ježiša Krista ako priateľa a Pána. Čo vy na to? Pôjdeme si v rodinách navzájom na nervy alebo sa v našich rodinách začne skutočne učiť žiť podľa zásad Ježišovho evanjelia? Uvedom si, brat, sestra, že Ježiš ťa má rád a to už hneď teraz. On už predsa za teba položil svoj život. A čo urobíš ty???

MUDr. Blažej Vaščák

Anna Kolesárová

Anna sa narodila 14. júla 1928 vo Vysokej nad Uhom. Rodičia – Ján Kolesár, prezývaný Hruška, a Anna, rodená Kušnírová – ju hneď na druhý deň dali pokrstiť.

Jej otec bol prísny, ale spravodlivý. Keď v desiatich rokoch stratila mamu, musela prevziať starostlivosť o domácnosť a nahradiť matku aj svojmu staršiemu bratovi Michalovi. Kvôli povinnostiam nemala čas navštevovať svoje kamarátky, preto ony sa schádzali u nej a potom spolu šli na svätú omšu či litánie.
Anka žila veľmi jednoducho. Bolo to dievča, ktoré dbalo o svoju povesť a čistotu. Pravidelne chodila do kostola a na pobožnosti, pristupovala k sviatostiam.
Koncom druhej svetovej vojny sa ľudia vo Vysokej nad Uhom počas prechodu frontu skrývali v pivniciach. Dňa 22. novembra 1944 bol Ján Kolesár s rodinou a susedmi v pivnici pod kuchyňou. Pri prehliadke domu jeden opitý ruský vojak nazrel dnu. „Haňka, daj mu niečo zajesť, iste je hladný,“ obrátil sa otec k svojej šestnásťročnej dcére. Dievča už niekoľko dní chodilo oblečené v čiernych šatách po matke, aby pôsobilo dojmom dospelej ženy a uchránilo si svoju čistotu. Keď ju otec oslovil, vyšla hore do kuchyne. Po chvíli začal vojak na Anku naliehať, aby sa mu oddala. Ona však napriek hrozbám, že ju zastrelí, odmietla. Vytrhla sa mu z rúk a vbehla nazad do pivnice. Vojak skočil za ňou, namieril automat a zakričal: „Rozlúč sa s otcom!“ Dievča vykríklo: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“ V tom vojak uskutočnil svoju hrozbu a vypálil dve rany. Kvôli neutíchajúcim bojom bola pochovaná potajomky na druhý deň neskoro večer a bez kňaza. Pohrebné obrady vykonal tamojší farár Anton Lukáč až 29. novembra 1944. Hneď po pohrebe do poznámok v Matrike zomrelých napísal: Hostia santae castitatis (obeta svätej čistoty). Túto skutočnosť dosvedčilo svojím podpisom päť očitých svedkov. Podľa zápisu vo farskej kronike Annu pri tomto hrdinskom čine posilňoval eucharistický Kristus – krátko predtým totiž pristúpila k sviatosti zmiereniu a k svätému prijímaniu.
To čo vykonala Anna, je heroický skutok hodný obdivu. Nie každý človek by dokázal niečo také – zomrieť pre čistotu.

Modlitba za blahorečenie Anny Kolesárovej
Všemohúci Bože,
tvoja služobnica
Anna Kolesárová
podstúpila radšej smrť,
aby si zachovala
čistotu srdca a tela.
Prosíme Ťa,
na jej orodovanie
vypočuj našu prosbu,
aby sme ju mohli uctievať na oltári ako vzor čistoty
a rastu v hodnotách,
ktoré ukazujú cestu
k pravej láske
a k dôstojnému životu.
O jej blahorečenie Ťa prosíme skrze Krista, nášho Pána. Amen

Čistota ako požehnanie

Takýmto heslom sa niesla Púť radosti, na ktorú sme sa vybrali do Vysokej nad Uhom. Zo všetkých birmovancov sa nahlásilo 18, no nakoniec sme išli len traja a náš duchovný otec, ktorý nás sprevádzal. Táto púť už bola XXVII., no my sme však boli iba prvýkrát.

V piatok o 17:00 h. sme odchádzali z domu a po dlhej a upršanej ceste sme tam dorazili niečo pred 20. hodinou. Stihli sme sa akurát zaregistrovať a hneď sme išli na sv. omšu, ktorú slúžili duchovní otcovia z okolitých farností, medzi ktorými bol aj náš rodák, duchovný otec Stahovec. Po sv. omši sme boli všetci traja zaradení každý do inej skupinky; nastalo zoznamovanie sa a spoločne sme šli na večeru. Spali sme v škole hneď vedľa kostola. Dievčatá boli ubytované v dedinke Pavlovce nad Uhom, dva kilometre od nás. Po raňajkách bola ranná modlitba a tak nasledovala práca v skupinkách.
Pred obedom sme mali prednášku o drogách. Najprv sa nám predstavil lekár, ktorý pôsobí ako chirurg, ale ako povedal: „Drogovo závislí sú jeho koníček.“ Druhý vystúpil mladý chalan, ktorý sa nedávno vrátil z komunity, kde sa liečil, a to iba prácou a modlitbou. Po prednáškach naše kroky smerovali ku hrobu Anky Kolesárovej, kde sme sa pomodlili a zamysleli sa nad jej veľkou vierou: volila radšej smrť ako upadnúť do hriechu nečistoty. Boli sme aj pri jej soche, ktorá je tu postavená.
Tak bol obed a po ňom trocha voľna. Kto chcel, mohol sa kedykoľvek vyspovedať, pokloniť sa pred sviatosťou a stále spoznávať nových ľudí. Asi o 16. hodine bola sv. omša, po ktorej sme sa pomaly vybrali domov. Toto bola taká malá skratka, čo sme za necelé dva dni prežili. Dúfam, že nabudúce už pôjdeme vo väčšom počte.

birmovanec Ignác Baloga, Víťaz

Ahojky!

Však je jeseň nádherná? Vo vzduchu sa naháňajú šarkany a príroda je zrejme najtalentovanejším umelcom na svete. Neposlušný vetrík zhadzuje stromom ich pestrofarebné lístie, ktoré šepotá pod nohami šuchotajúce piesne … pre šťastie, pre radosť, … len tak.
Strom potrebuje korene, aby mohol rásť. Aj život človeka si môžeme predstaviť ako strom. Dobré korene vytvárajú prostredie života. Tvrdosť kameňov rovnako ako srdce z kameňa môže pretrhnúť dôležité korene rodinných a priateľských vzťahov a viery. Poznáte korene svojej rodiny? Tento mesiac zájdeme s rodičmi na cintorín, zapálime sviečku na našich predkov. Skúsme si na nich zaspomínať pri rodinných fotografiách. Poprosme ich svätých patrónov svojou modlitbou o príhovor. Napríklad:
„sv. Helena, patrónka mojej babičky, oroduj za nás“!
ÚLOHA:
Spoj korene so slovami, z ktorých by tvoj strom života mal čerpať živiny. Potom spolu s rodičmi vytvor rodostrom svojej rodiny, pekne ho ilustruj a nezabudni nám ho poslať do redakcie. Na všetky z nich sa teší celá redakcia. Najlepšie z nich budú odmenené peknou odmenou.
Čo napísať do piesku
Dvaja kamaráti kráčali púšťou. Predtým sa ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého. Dotyčný bez slova napísal prstom do piesku: „Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku“. Putovali ďalej. Prišli do krásnej oázy s jazierkom, kde sa išli vykúpať. Ten, čo dostal facku, sa začal topiť, ale ten druhý ho vytiahol z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa: „Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život“. Kamarát sa ho spýtal: “Keď som ti dal facku, napísal si to do piesku. Prečo si to teraz vytesal do kameňa?“ Ten mu odpovedal: „Keď mi niekto ublíži, napíšem to do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vysekám to do kameňa, aby to tam zostalo na veky.“
Nauč sa svoj žiaľ a krivdy napísať do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa.
Hovorí sa, že je potrebná iba jedna minúta na to, aby sme si niekoho zapamätali, jedna hodina, aby sme si ho obľúbili, ale mnohokrát nestačí ani celý život, aby sme na niekoho zabudli.

Vaša Chrumka

Bože, buď nám milostivý

Čas letí, skončil aj mesiac zasvätený Kráľovnej presvätého ruženca. Panna Mária pri všetkých svojich zjaveniach a pri všetkých jej útrapách stále drží ruženec v rukách. My však berieme všetko na ľahkú váhu. Ale naša Matka stojí stále pri nás a prosí svojho Syna za nás. Pán Boh nám dal slobodnú vôľu; dnešný človek sa stále obracia na inú stranu. Teraz máme veľa možností z toho, čo si môžme vybrať. Sme veľmi pohodlní. Na sv. ruženec chodieva len malá skupinka ľudí, radšej si pohodlne posedieť pri televízore. Pán Boh nám dal desatoro Božích prikázaní a myslím si, že každý veriaci by ich mal vedieť. To je pre nás najväčšia ústava, ktorú Pán Boh vyhlásil na hore Sinai. Ale pýtajme sa, ktoré z nich zachovávame? Preto si spytujme svedomie, ako my žijeme? Hrnieme sa za pozemskými vecami, a to nie je dobré. Pán Ježiš povedal: „Zháňajte si poklady, ktoré hrdza ani moľ nezožerie.“
Je tu čas, keď navštevujeme naše cintoríny. Čo by nám tí naši, ktorí už odpočívajú v pokoji, povedali, aby sme si zobrali so sebou na druhý svet – peniaze alebo pozemky? Všetko necháme a pôjdeme s prázdnymi rukami. Najnovšie počúvame o samých nešťastiach – zemetrasenia, padajú lietadlá, potápajú sa lode, ale nás to netrápi, veď je to ďaleko. Ale Pán Boh je spravodlivý. On sa o všetko stará a riadi.
Ó, Bože, buď k nám dobrotivý, zmiluj sa nad nami a netrestaj nás.

H. Hudáková, Ovčie

Výstup na Roháčku

Duchovný otec ohlásil, že v sobotu 8. októbra bude na Roháčke sv. omša. Povedali sme si so susedkami, že pôjdeme peši, aby sme urobili dobrý skutok, obetovali ho Panne Márii a jej drahému synovi Pánu Ježišovi.

Cesta bola namáhavá; modlili sme sa sv. ruženec a zaspievali pieseň Mária ochrana; tak sme necítili únavu. Za dve hodiny sme prišli na Roháčku. Od radosti sme ďakovali Nebeskému Otcovi, že sme šťastlivo na mieste. Pozdravili sme sa s naším duchovným otcom a s duchovnými otcami z Križovan aj z Margecian, s rodičmi nášho duchovného otca a s ostatnými ľuďmi. Bola hmla, ale hore pri soche Panny Márie a Pána Ježiša to bola nádhera.
Počas sv. omše nám svietilo slniečko. Bola to radosť pozerať sa na duchovných otcov, na pripravený obetný stôl v lese ako v kostole. Pocítili sme v kútiku srdca veľkú radosť. Vďaka patrí nášmu kostolníkovi pánovi Jenčovi Bednárikovi, je to jeho zásluha. Duchovný otec z Margecian nám v kázni povedal povzbudivé slová, na ktoré nezabudneme; ďakujeme za ne. Obohatili sme sa Eucharistiou. Po skončení sv. omše bola opekačka, všetci sme sa porozprávali: ľudia z Ovčia, z Hrabkova, z Víťaza, z Kluknavy a z Margecian.
Nebeský otec mal z nás určite radosť, ale keby nás bolo ešte viac. Veď robota bola aj bude, každý deň sa nechodí na Roháčku. Dúfam, že v budúcnosti nás bude v hojnejšom počte; tak sa majú kresťania stretávať. Bol tam aj pekný psík. Keď si každý pripravoval slaninku na opekanie, on si šikovne potiahol poriadny kus. Aj on sa chcel hostiť. Bola to úsmevne. Spomenuli sme si aj na našich najdrahších, radi chodili na Roháčku. Nech odpočívajú vo svätom pokoji.
Chceme sa poďakovať nášmu duchovnému otcovi aj duchovnému otcovi z Križovan za ich kamarátstvo i bratstvo aj s nami. Sme ako jedna rodina, tak Boh chce. Vďačíme Ti Bože za všetko, čo sme tam prežili. Rozlúčili sme sa piesňou Vysoko tam hore na Golgote a šťastlivo sme sa vrátili do svojich domovov.

Mária Tobiašová, Ovčie

Svedomie

V súčasnej dobe je pojem svedomia veľmi aktuálny, hlavne u nás na Slovensku. Naša krajina sa dohodla s Vatikánom pri uzatváraní zmluvy aj na tom, že prijme zákon „o výhrade svedomia“.

Znamená to, že ak človek vykonávajúci určitú činnosť, resp. prácu je nútený okolnosťami alebo zamestnávateľom vykonať aj to, čo je nezlučiteľné s jeho svedomím (morálnymi hodnotami), môže túto činnosť odmietnuť bez toho, aby bol právne napadnutý alebo inak sankciovaný. Napriek tejto dohode dnes stretávame vo väčších mestách dve skupiny ľudí, ktorí zberajú podpisy od občanov do svojich petičných hárkov v súvislosti so svedomím. Liberáli zberajú podpisy proti prijatiu zákona, druhá skupina sústredená okolo KDH zberá podpisy za urýchlené prijatie.
Ako kresťanskí rodičia pociťujeme potrebu vyjadriť sa k danému problému. Tento zákon je obsahovo veľmi široký; nie sme odborníkmi, ale najčastejšie je spájaný s prácou lekárov a ich svedomím, s potratmi, s eutanáziou a inými oblasťami medicíny, ktoré výrazne ovplyvňujú život. Na základe mojej osobnej skúsenosti, ktorú som niekoľkokrát prežila v liečebno-rehabilitačnom ústave v Kováčovej, môžem jednoznačne konštatovať, že každé počatie, každý život v akejkoľvek podobe má zmysel! Pri rozhovoroch s postihnutými deťmi, resp. dospelými ľuďmi a ich rodičmi som sa presvedčila o tom, že napriek ťažkým postihnutiam dokážu žiť skutočne kvalitne, možno nie plnohodnotne ako my zdraví, ale rozhodujúci je zmysel života, ktorý si každý z nás určuje, organizuje, plánuje sám alebo za pomoci najbližších. Nie je dôležitý stav telesnej schránky, ale rebríček hodnôt, ktoré vyznávame a uplatňujeme v živote.
Myslím si, že každý človek, každý lekár svedomie má, mal by život zachraňovať a nie brať ho. Preto by mal mať šancu odmietnuť odobrať život bez toho, aby bol právne napadnutý (existujú výnimky v prípade, že jeden život ohrozuje druhý, avšak tu sa žiada odborné stanovisko). Naše najpopulárnejšie médium – televízia neprináša adekvátne postoje a komentáre k tejto téme. Informácie o petičných akciách boli iba stroho zverejnené a chýba odborný dialóg. Na druhej strane venuje sa reláciám, ktoré nie sú dôstojné a nezodpovedajú kresťanským hodnotám i morálke.
Týmto článkom chceme zaujať k spomínanej téme principiálne a jasné stanovisko, teda podpísať sa za prijatie zákona a zároveň chceme vyzvať všetkých kresťanov, aby sa zamysleli nad touto problematikou a rozhodli sa pre život, pre novú kvalitu života, o ktorej sa v našej spoločnosti málo hovorí.

Jozef a Lucia Blizmanovci, Víťaz

Ruženec v éteri rádia Lumen

Tak ako mnohí iní aj naše ružencové bratstvo využilo možnosť evanjelizovať prostredníctvom modlitby sv. ruženca v éteri rádia Lumen. Stalo sa tak 15. októbra.

Zišli sme sa pred kostolom, nie však v hojnom počte, pretože ešte niekoľko miest v autobuse bolo prázdnych. Z toho bol sklamaný hlavne duchovný otec, ktorý vzhľadom na množstvo členov v ružencovom bratstve očakával, že sa budeme v autobuse tlačiť. Ale čo už? Na začiatku našej cesty sme sa pomodlili a duchovný otec nás požehnal. Cesta do Košíc rýchlo ubehla. Počas nej sme dostali inštrukcie týkajúce sa modlitby sv. ruženca a vyskúšali sme si piesne, aby sme boli zosúladení.
Našou prvou zastávkou v Košiciach bol cintorín, kde sme navštívili hrob dona Kočíka. Zapálili sme sviečky, položili kvety, pomodlili sme sa za jeho dušu a s hlbokou úctou sme zaspievali: „Odpočinutie večné daj, mu Pane a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.“ Veľmi ma dojalo to jednoduché miesto, kde odpočíva.
Po tejto návšteve sme pokračovali do kostola dominikánov. Pred kostolom vyhrávala country hudba. Azda to bola skúška, ako to prijmeme. Vchádzame do kostola. Bolo to pre mňa úžasné prostredie – ten pocit. Modlila som sa: „Pane Ježišu, prichádzame k Tebe takí, akí sme. Uzdrav nás, pretvor nás, posilni nás na tele, mysli aj duchu.“ Vládla tam atmosféra pokoja, tepla, ticha a hlavne bolo všade cítiť Božiu prítomnosť.
Začali sme sláviť sv. omšu. Po nej nasledovali vešpery, ktoré sa modlili dominikáni a do ktorých sme sa s radosťou zapojili aj my. Potom dominikáni zaspievali loretánske litánie v latinskom jazyku. Bol to veľmi krásny zážitok, nedá sa to vyjadriť slovami. To musí zažiť každý sám.
Nasledovali prípravy na modlitbu sv. ruženca. Prišiel medzi nás páter Šimon Tyrol, ktorý sa zjavne radoval, že nás opäť vidí. Pozdravil sa s nami, dal nám posledné inštrukcie a povzbudil nás. Technik rozložil mikrofóny, pripravil kľakátko a my sme si ešte na skúšku zaspievali. V prázdnom kostole sa náš spev nádherne ozýval. Potom sme v tichosti čakali na znamenie, ktorým sa naša modlitba sv. ruženca v éteri rádia Lumen začala. Bola to úžasná atmosféra, v ktorej bolo cítiť trému, ale hlavne radosť a vzrušenie z toho, že nás naši blízki a množstvo ďalších ľudí teraz počúva a modlí sa s nami. S Božou pomocou a s pomocou našej drahej Matky sme to zvládli. Povzbudením nám boli hlavne slová nebohého Sv. Otca Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ a tiež slová z piesne: „Zlož svoju starosť na Pána a On sa už postará!“
Po skončení nás páter Tyrol požiadal, aby sme ešte zaspievali a tak sme neváhali a pustili sa do spevu. Srdečne nám poďakoval za účasť aj za dary, ktoré sme do rehole priniesli a rozlúčil sa s nami. Posilnení a povzbudení vo viere, plní zážitkov a dobrého pocitu z toho, že sme pre naše Slovensko niečo urobili, odchádzali sme domov.

Helena Šutková, Víťaz

Rozhovor

V týchto dňoch našu farnosť navštívili misijné sestry Služobnice Ducha Svätého – SSpS, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“

1. V úvode sa nám, prosím, predstavte.
Volám sa sestra Filipa Blažena Krajňáková a pochádzam zo Zvolena. Misionárska služba je základ a cieľ našej kongregácie. Naše medzinárodné rehoľno – misionárske spoločenstvo, má približne 3400 sestier a pôsobí vo viac ako 40-tich krajinách sveta. Slovenská provincia má v súčasnosti 80 sestier.
2. Sr. Filipa, kde pôsobíte a ako ste sa tam dostali?
Keď som skončila vo Valalíkoch, išla som sa pripravovať na večné sľuby, ktoré som mala v roku 2001. Potom som sa musela pripraviť v angličtine, aby som sa mohla naučiť kórejčinu. V tom istom roku som odišla do Írska na rok naučiť sa angličtinu. Tu som skončila v roku 2002 a na jeseň 1. októbra som prišla do Južnej Kórei, kde pôsobím v  desaťmiliónovom Soule doteraz. Keďže sme misijná kongregácia, ktorá pracuje aj v zahraničí, mali sme si napísať miesta, kde by sme chceli pracovať. Ja som tam napísala Kubu, Rusko aj Severné Čechy. Dodala som k tomu, že som ochotná pracovať, kde to bude najviac treba pre svet, pre Cirkev a dostala som určenie do Južnej Kórei.
3. Koľko je vás v komunite?
V našej komunite sme štyri – ja a tri kórejské sestry.
4. Čo je hlavnou náplňou vášho misijného poslania v Južnej Kórei?
Našou hlavnou náplňou je pomáhať ľuďom, ktorí to práve v tejto dobe v Južnej Kórei potrebujú. Týka sa to hlavne detí, medzi ktorými žijem aj ja a ktoré zachycujeme z problémových situácií. Venujeme sa aj chorým na AIDS, čo je teraz našou novodobou prioritou a prvoradou službou, pretože tí nemajú dostatok ľudskej opatery. Nemajú nikoho, kto by stál za nimi a kto by ich prijal v spoločnosti a týmto trpia. Keď sa povie AIDS, tak ľudia sú trošku v pozadí, nie sú až tak blízko. AIDS beriem ako jednu z chorôb, hoci je to naozaj dosť ťažká choroba. Keď som videla tých ľudí, brala som ich ako normálnych, ako jedných z nás, hoci bolo vidno ako im ubúdajú sily, ako chradnú. V Afrike to viacej zapôsobí na človeka, pretože sú tam horšie stavy a ľudia sa zľaknú, keď to vidia. U nás máme 15 mužov, ktorí sú ešte chodiaci a často chodia do nemocnice. Sestričky ich dovážajú, sprevádzajú, vybavujú, aby dostali lieky.
5. Máte nejaký vlastný objekt, v ktorom sídli vaše misijné združenie?
Začal to jeden kórejský kňaz a naše sestry sa k nemu pridružili s tým, že mu pomôžu v práci. Potom nám to úplne zveril, takže je to teraz naším projektom. Pracujeme so štátnou aj neštátnou organizáciou i s charitou. Máme zakúpený rodinný dom pre týchto ľudí, v ktorom bývame aj s deťmi. V súčasnosti máme šesť detí, dievčatá, štyri sú predškoláčky a dve prváčky. Sú z rozvedených rodín a bývajú u nás na istú dobu, kým sa zlepší situácia. Do mesta prichádza veľa utečencov, hľadajúcich si prácu. Keď tam prídu, potrebujú sa zorientovať, niektorí sú chorí po pracovnom úraze. Je tam dobrovoľná skupina lekárov, ktorí skoro každú nedeľu poobede vydávajú lieky v jednej škole. Keď som tam bola, bolo to takmer na chodbe. Chorí boli rozsadení a lekári kontrolovali, aké majú choroby. Ak ľahké, dali sa lieky, ak ťažké, poslali ich do rôznych nemocníc. Párkrát som tam bola spolu so sestrami porozprávať sa s nimi. Boli tam pracovníci z Afriky, z Vietnamu, z Číny, ktorí vedeli anglicky v angličtine alebo v lámanej kórejčine.
6. Na záver by ste nám mohli povedať nejakú veselú príhodu z vášho pôsobenia v Južnej Kórei.
Tých príhod bolo veľmi veľa. Jedna mi najviac utkvela v pamäti. Keď sme sa učili kórejčinu, tak sa sestry dosť chutne smiali na nás, pretože sme vychádzali z domu ja vysoká a dve sestričky – jedna z Indonézie a druhá z Indie – boli úplne maličké. Ja meriam 177 cm a tie sestričky mali okolo 155 cm. Kórejské sestry veľmi pozerajú, ako vyzerajú Európania a iné národy a porovnávajú. Napadla ma ďalšia veselá príhoda s papučami. Keďže máme podlahové kúrenie, tak sa tam všetci vyzúvajú. Keď som prišla, najprv som to tak nerobila. Stále, keď som prišla, dala som si papuče pred dvere a tak som ich aj nechala. Lenže oni ich vždycky opravovali opačne, aby keď vyjdem z dverí, mohla som sa rovno obuť, teda opačným smerom. Nevedela som si predstaviť, že ich perfektnosť siaha až tak ďaleko.
Na záver pozdravujem všetkých, ktorí budú čítať tento váš časopis a chcem poďakovať za modlitby za všetkých misionárov.

rozhovor pripravil MM