Sen jednej novembrovej noci

November je mesiacom, kedy si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na tých, ktorí nás už predišli do večnosti a spia spánkom pokoja. Preto by som sa aj ja s vami chcela podeliť o skutočný príbeh, ktorý poukazuje na to, aké je dôležité prijať Božiu vôľu aj v tej najťažšej situácii, akou je pre človeka smrť.

Jožko a Zuzka pracovali v istej továrni, rozumeli si, pri práci si navzájom pomáhali a postupom času medzi nimi vzniklo priateľstvo, ktoré vyvrcholilo v manželstvo. Boli veľmi šťastní, až kým nezistili, že Zuzka je chorá a nemôže priviesť na svet dieťa. Znášali to s láskou a trpezlivosťou, s odovzdanosťou do Božej vôle. Táto skúška trvala celých desať rokov …. Až raz Zuzka oznámila Jožkovi, že čaká bábätko. Bolo že to radosti! S veľkou nedočkavosťou očakávali tú chvíľku, kedy zoberú ten Boží zázrak do svojich rúk – do svojho náručia. Ten očakávaný deň prišiel a svetlo sveta uzrelo dievčatko Veronika.
Veronika rástla a rodičia by jej zniesli aj modré z neba; a to bolo zlé, lebo čím viac jej preukazovali lásku takým spôsobom, že jej dali všetko, čo chcela, stávala sa z nej neústupčivá a tvrdohlavá dievčina. Nastúpila do školy a keďže bola pekná teplá jeseň, často sa s pani učiteľkou vybrali na prechádzku, počas ktorej sa hrali a šantili. Až raz pri zvyčajnej bláznivej hre bola Veronika veľmi rozhorúčená, išla sa schladiť do potoka. To však bolo veľmi zlé, Veronika nielenže prechladla, ale dostala aj zápal pľúc a napriek všetkým snahám doktora Veronika zomrela.
Jozef ako silný chlap to prijal so slovami: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal, On je Pánom života a smrti, ktorý si môže povolať každého, koho chce a kedy chce.“ Horšie to bolo so Zuzkou, ktorá sa s tým nevedela zmieriť; darmo ju manžel potešoval a niekedy aj karhal, nebolo s ňou rady. Dennodenne chodievala na cintorín, kde plakala a plakala. Noci nespala, stratila chuť do jedla – prišla choroba, hrozila jej smrť. Toto jej utrpenie trvalo veľmi dlhú dobu, až raz jednej novembrovej – dušičkovej noci mala tento sen:
Videla veľkú miestnosť, uprostred ktorej bol zlatý stôl a na stole bol bieľulinký baránok. V tom vidí prichádzať zástupy anjelov, ktorí, keď prišli pred baránka, rozostúpili sa a volali: „Sláva Baránkovi na tróne, Sláva Baránkovi!“ A tak za nimi nasledovali biskupi, kňazi; vidí aj známych, ktorí umreli z ich dediny, vidí deti a nazdáva sa, že medzi nimi uvidí aj svoju Veroniku, ale ako pozerá, jej dcéry nikde a zástup len prichádza a prichádza. Až celkom na samom konci vidí malé dievčatko ako nesie veľký džbán, ktorý ledva vládze uniesť a tým aj zaostáva za ostatnými. V tom dievčatku spoznáva svoju Veroniku – ide jej v ústrety a spytuje sa, prečo nesie taký ťažký džbán, prečo sa s ním tak trápi a dievčatko jej odpovedá: „To sú vaše slzy mamička, ktoré musím vláčiť so sebou a tak nemôžem ísť s ostatnými v zástupe.“ V tom sa Zuzka zobudila a začala rozmýšľať nad týmto snom, ktorý zmenil jej pohľad na život a hlavne na smrť. Uvedomila si, že všetko riadi Božia vôľa, ktorej sa treba odovzdať a prijať ju. Jej duša sa uzdravila a našla svoj pokoj.
Dobrý Pán Boh im požehnal neskôr ešte jedno dievčatko, ktoré sa stalo ich slniečkom, veľkou radosťou a požehnaním v ich starobe.
Drahí moji, plakať alebo poplakať si to je ľudské, veď „čo by to za srdce bolo, keby plakať nevedelo“ – spieva sa v jednej piesni; aj Pán Ježiš zaplakal, keď mu oznámili smrť Lazára, preto zvlášť my veriaci si máme uvedomiť, že Pán Boh vie, čo robí – my máme prijímať Božiu vôľu takú, aká je a bezhranične sa mu odovzdať. Zvlášť v tomto akoby smutnom dušičkovom čase máme sa viac modliť za svojich drahých zosnulých a pomáhať im aj svojimi dobrými skutkami. Nemali by sme ani zabúdať prosiť a vzývať ich o orodovanie za nás, aby sme sa mohli s nimi vo večnosti stretnúť.
Odpočinutie večné daj našim najdrahším aj všetkým zosnulým dušiam, ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v pokoji. Amen.

Hela

Výhrada svedomia

„Nedajme sa ubiť takou určitou našou pasivitou, že všetci druhí s nami narábajú a my nevieme sa ani brániť a nevieme uplatniť to, čo máme. Už musíme prestať s kresťanstvom, ktoré iba plače a ktoré je smutné“
(J. Em. kardinál Jozef Tomko).

„Vidíme potrebu svedectva kresťanského života od Vás, ktorí v týchto prostrediach žijete, študujete a pracujete. Sú to široké polia spoločenského a hospodárskeho života, kultúry a masmédií, práva a medicíny, utvárania verejnej mienky, oblasť výchovy a vzdelávania, rodinnej a sociálnej politiky. Práve tu pociťujeme určitú slabosť našej kresťanskej viery …“ (pastiersky list biskupov Slovenska o Cirkvi a jej apoštoláte 3. 10. 2004).
„Právo uplatňovať slobodu svedomia patrí medzi základné ľudské práva. Zaručuje ho aj Ústava SR. Pripravovaná zmluva je príležitosťou každého občana, aby v zhode so svojím svedomím mohol slobodne myslieť a konať. Presné zadefinovanie hraníc uplatňovania výhrady svedomia zabezpečí, aby toto právo nebolo zneužívané. Touto zmluvou sa postavíme za kultúru svedomia. Proti zmluve sa stávajú tí, ktorí sa do našej spoločnosti snažia vnášať kultúru smrti“ (Mons. František Tondra, predseda Konferencie biskupov Slovenska).
Zmluvy o práve uplatňovať výhrady vo svedomí je potrebné prijať, pretože:
– od čias komunistického režimu sú na Slovensku stále mnohí vo svojom zamestnaní diskriminovaní, ak sa chcú zachovať podľa svojho svedomia. Sú prípady, keď je od zamestnancov najmä z prostredia zdravotníctva vyžadované konanie proti svedomiu pod hrozbou nátlaku a znevýhodňovania, prípadne až nedobrovoľného odchodu zo zamestnania
– mať zaručenú slobodu svedomia je základné ľudské právo, ktorého rešpekt požadujú od štátov aj dokumenty OSN. Tie považujú slobodu svedomia za kľúčovú hodnotu pri ochrane slobody a demokracie
– zaručujú realizáciu náboženskej slobody a rešpekt k rôznosti, čo má pozitívny vplyv na rozvoj demokracie.
– ochraňujú všetkých, ktorí chcú vo svojom zamestnaní konať podľa svojho svedomia, nielen veriacich. Zmluvy nič nezakazujú, neprikazujú ani nikomu nič nevnucujú.
Nie je pravda, že:
– zmluvy sú diskriminačné – zmluvy sú antidiskriminačné, ochraňujú pred diskrimináciou,
– zmluvy sú len pre veriacich – výhradu svedomia si bude môcť uplatniť každý, nielen veriaci,
– na základe zmlúv bude možné si uplatniť výhradu svedomia na hocičo – zmluvy presne definujú, že to bude možné, iba ak to bude vo vzťahu k fundamentálnym všeľudským hodnotám „ľudskému životu, ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu“,
– stačí upraviť výhradu svedomia vo vnútroštátnych zákonoch – mnohé zákony majú životnosť len počas vládnutia vlády, ktorá ich prijala. Je lepšie prijať rámcove zmluvy s cirkvami, ktoré zaručia väčšiu trvácnosť práva uplatniť si výhrady vo svedomí.
Teraz je pravá príležitosť prevziať spoluzodpovednosť, ukázať našu spoločnú vôľu a podporiť ju. Možnosť podpísania petície je v kostole.

Chlieb a víno

Chlieb a víno sa oddávna pokladali, najmä v biblických krajinách, za osobitné Božie dary blízke človekovi. Človek má tieto dary v osobitnej úcte, pretože sú výsledkom nielen jeho úsilia a práce, ale i výsledkom Božieho požehnania, ktorým prešla do nich sila zeme a slnka.

Človek potrebuje pre život chlieb. Ale chlieb mu nestačí. Keby mal aj plný stôl jedla, ale bol by sám, chradol by. Človek potrebuje aj iný pokrm – potrebuje lásku, dôveru, istotu, oporu, potrebuje Niekoho, kto ho sýti ako človeka aj chlebom ducha. Človek nežije len chlebom tejto zeme. Potrebuje aj chlieb, ktorým je Božie slovo, aj chlieb, ktorým je sám Boh. Dostal ho v Ježišovi Kristovi. Odpoveďou na tieto potreby človeka je Eucharistia.
Čo všetko sústreďuje a vyjadruje v sebe chlieb na našom stole, chlieb, ktorý vzal do rúk Kristus. To nie je náhodný pokrm. Aká slávna bola chvíľa, keď Boh, mysliac na nás, nechal vyrásť zo zeme prvý pšeničný klas. Koľko lásky sa sústreďovalo okolo chleba, keď človek v priebehu dejín preorával zem, sial a žal pšeničné zrno, aby jeho deti mali na stole každodenný chlieb. Koľkou láskou a obetavosťou bolo obklopené pšeničné zrno cez celé ľudské dejiny, aby sa mohlo objaviť vo večeradle a dnes na našom oltári tento chlieb – chlieb Božej štedrosti.
Kým ľudia žili prirodzenejším životom, skyva chleba v rukách bola pre nich nielen pokladom, bol to pre nich kus života, príbeh dejín, rodná zem, rozorané pole, rozsievač na obzore, žatva, mlyn, múka a pec, voňavý peceň na stole, matka a otec, rodinné jedlo – a nad tým všetkým modlitba za Božie požehnanie.
Ježiš vedel, čo bral pri Poslednej večeri do ruky, keď bral chlieb. Držal v rukách zem a ľudstvo, žehnal oráča, matku a rodinný stôl, držal v rukách Božie požehnanie a silu života. A pozdvihol to všetko do novej výšky a roztvoril nové zdroje Božieho života.
Eucharistia je najúplnejší dar, skrytá perla v tajomstve Písma, poklad v poli Božieho slova, Ježišovo tajomstvo. Eucharistia je Boh, Boh, ktorý je so mnou na mojej životnej ceste, ktorý je chlebom, čo nosím so sebou, je priateľom, ktorý je blízko pri mojom ľudskom srdci.
Ježiš chcel prísť ku mne ako chlieb, aby ma nevystrašil. Dal mi ako silu života chlieb, nie zbraň, chlieb, nie kameň, chlieb, nie prepych, chlieb, nie trest, chlieb, nie zlato … Tento chlieb mi hovorí o pokore, o živote v Bohu, o darovaní seba v láske po kríž, o Božom živote vo vzkriesenom Pánovi.
Chlieb tejto zeme … Chlieb večného života … Zdá sa vám to nepochopiteľné? Ale pochopili ste už aspoň zázrak chleba – zázrak pšeničného zrna, zeme, vlahy, slnka – zázrak chleba, ktorým sa živíme, chleba, ktorý sa premieňa na naše telo, zázrak chleba, ktorým sa živíme, aby sme mohli myslieť, tvoriť a milovať? Prečo by Kristus nebol smel zveriť chlebu nové tajomné poslanie, siahajúce až do večnosti?
Vzal kalich s vínom …
U Grékov i v Palestíne bolo víno prostriedkom výživy a zdravia. V krajinách Orientu patrilo víno, tak ako chlieb, ku každodennému pokrmu. Miešalo sa s vodou. Užívané s mierou víno udržovalo a stupňovalo život. Bolo súčasťou slávnostnej hostiny. Víno bolo oddávna znamením života v plnosti.
Vinný kmeň sa stal symbolom plného a nepominuteľného života. Starostlivo obrábaná a strážená vinica bola symbolom vyvoleného národa. Z tohto národa ako vínneho kmeňa mal vyjsť Mesiáš. A Ježiš skutočne pri Poslednej večeri povedal: „Ja som vinič a vy ste ratolesti …“ A od tej chvíle zostal medzi nimi pod spôsobom vína skutočne ako duchovný vinič, z ktorého máme rásť Božím životom.

spracoval duchovný otec

Misie – rozlamaný chlieb

1. októbra sme si uctili sv. Teréziu z Lisieux, ktorá žila iba v kláštore, ale jej srdce obsiahlo celý svet. Chcela byť na misijných cestách a všetkým rozprávať, ako Boh nás má rád. Pochopila však, že jej poslaním je kráčať po ceste Lásky a konať obyčajné veci mimoriadnou láskou. Jej povolaním bola láska.
V končiacom roku Eucharistii, v dňoch biskupskej synody o Eucharistie v Ríme, sme prežívali misijnú nedeľu (23. 10.), ktorej duchovné posolstvo nám zanechal pápež, veľký misionár a rybár ľudí, Ján Pavol II.: „Misie – rozlámaný chlieb za život sveta.“
Ľudstvo potrebuje Krista – rozlámaný chlieb. On je chlebom z neba, ktorý dáva večný život. Ježiš neprestáva prejavovať svoj súcit s chudobným a trpiacim ľudstvom prostredníctvom misionárov a dobrovoľníkov, ktorí kráčajú po nepreskúmaných cestách, aby ľuďom priniesli chlieb spásy. Oni vedia, že iba Ježiš môže uhasiť ľudský hlad po láske, spravodlivosti a večnom živote. Oni sami sa stávajú rozlámaným chlebom, keď zanechávajú svojich najbližších, svoju rodnú zem a kráčajú k bratom a sestrám, ktorým horlivo ohlasujú evanjelium Ježiša Krista a mnohokrát až po obetu vlastného života.
Ak v nedeľu slávime Eucharistiu a sýtime sa Telom a Krvou ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Pána, nemôžeme si tento dar nechať len pre seba. Ježiš, rozlámaný chlieb, je tu pre každého. Aj my sa máme lámať ako chlieb a dávať sa svojím najbližším. Sme misionármi vo svojom okolí.
Svetový deň misií je vhodnou príležitosťou uvedomiť si svoju úlohu misionára na poslaní evanjelizácie sveta tam, kde sme. Aké svedectvo vydávam o Kristovi vo svojej rodine? Nehanbím sa za vieru v práci? Viem niečo obetovať pre núdznych? Pomôžem nezištne? Modlím sa za ľudí, aby v Kristovi spoznali pravé šťastie?
Na príhovor sv. Terézie z Lisieux, pápeža Jána Pavla II., kráčajme tak ako oni po ceste Lásky a rozdávajme sa druhým. Buďme, a nebojme sa toho, ako Ježiš – rozlámaný chlieb za život sveta.

duchovný otec