Boh – jediná nádej

Dnešná doba sa vyznačuje akousi vedecko-technicko-mediálnou explóziou, na druhej strane akousi stagnáciou viery. Zdá sa, že čím sme modernejší a inteligentnejší, čím viac hmotného máme, tým chudobnejší duchom a vierou, osamelejší a dezorientovaní vo víre udalostí dnešných dní sa každý z nás cítime. Prečo to tak je? Odpoveď si môže dať každý zvlášť, no jedno máme všetci spoločné – čoraz menšiu dôveru v Božiu prítomnosť a lásku, čoraz sebeckejší a preceňujúci pohľad na ľudské ego a osobné schopnosti bez štipky pokory a priznania si vlastnej obmedzenosti a sebakritiky. A kde je Boh? Ten príde na rad často až vtedy, keď sme na dne so silami a vynaliezavosťou, keď je utrpenie väčšie ako naša pýcha.

Medicína, elektronická komunikácia, lety do vesmíru, genetické inžinierstvo … To sú zázraky, o ktorých dnes rozprávame našim deťom. Zázraky boli kedysi dielom Božím, no dnes ich pripisujeme vede a technike. Biblia sa pomaly stáva zbierkou príbehov o horiacom kre, rozostúpenom mori či nepoškvrnenom počatí. Boh je v predstavách mnohých už veľmi starý a na dnešnú dobu aj zastaralý a pomalý; na jeho miesto si ľudia dávajú modly v podobe vedy, techniky, médií. Veda síce dokáže zmierniť utrpenie, uľahčiť prácu a priam nás zasypáva vynálezmi pre naše potešenie, ale kvôli nej už nemáme na tomto svete nad čím žasnúť. Západ slnka a vesmír sa scvrkli na vlnové dĺžky, frekvencie a matematické vzorce a pomaly strácame aj vlastnú hodnotu ako ľudské bytosti. Rozdeľuje nás aj technika, ktorá sľubovala, že nás spojí – stačí internet či mobil a predsa sa cítime osamelí a deprimovaní vďaka dennodennému bombardovaniu médiami o všetkých možných katastrofách, násilí, terorizme a roztrieštenosti spoločnosti. Skepticizmus a cynizmus sú prostriedkami na dosahovanie hmatateľných dôkazov, čo sa pokladá za prejav osvieteného ducha; ľudia sú stále viac deprimovanejší a sklamanejší. Je vede vôbec niečo sväté, keď hľadá odpovede v experimentoch s našimi nenarodenými deťmi, v klonovaní alebo v manipulácii s ľudskou DNA? Rozbíja svet na čoraz menšie kúsky v snahe nájsť jeho podstatu, no stále nachádza iba nové otázky. Takto človek svojou vedou nezvíťazí, ale preorientuje spoločnosť natoľko, že pravdy, ktoré pre nás boli kedysi majákmi, sa stanú nepoužiteľnými.
Priepasť medzi nami je čoraz hlbšia – náboženstvo a jeho pravdy sú posvätné, ale pre dnešný svet zastaralé – ľudstvo sa ocitá v duchovnej prázdnote. Preto spoločnosť hľadá v špiritizme, v scifi – UFO, skúma mozog – všetko toto sa tvári vedecky, ale v podstate sú až nehanebne iracionálne. Sú zúfalým výkrikom duše moderného človeka, osamelého a zmučeného vlastnou vzdelanosťou a pýchou neschopnou vidieť zmysel aj v niečom inom než v technike. Veda nás svojou trúfalosťou nezachráni, ale zahubí, mnohé z toho, čo vynašla, bolo neefektívne a nebezpečné. Dáva ľuďom moc, ale nijakú morálku, pomocou ktorej by ju využívali, dá do rúk dieťaťa oheň, no neupozorní ho na hroziace nebezpečenstvo. Vedecké učebnice opisujú ako vytvoriť jadrovú reakciu, no ani slovo o tom, či je to dobrá alebo zlá myšlienka. Veda šíri zbrane hromadného ničenia – pápež cestuje po svete a prosí politikov, aby ich nepoužívali – veda klonuje živé tvory. Cirkev nám pripomína, aby sme sa zamysleli nad mravnými a etickými dôsledkami našich činov. Vynašli sme internet a mobilný telefón, ale cirkev otvára svoje dvere a pripomína nám, aby sme sa rozprávali tvárou v tvár – uvažovať takýmto vedecko-arogantným spôsobom je scestné. Medzitým sa cirkev považuje za nevedomú, ale kto je nevedomejší? Ten, čo nevie definovať blesk alebo ten, čo necíti bázeň pred jeho ohromnou silou?
Cirkev každému podáva ruku, no čím viac sa usiluje, tým viac vravíme: „Dokážte, že Boh existuje“. No pritom stačí pozrieť na nebo a pochopíme, akoby bolo možné, aby Boh neexistoval! Veda sa pýta ako Boh vyzerá, no to len preto, že nechápe, že Boh je aj v samotnej vede; ako ho potom môžeme nevidieť? Je svet až natoľko duchovne skazený, že verí skôr v to, čo je matematicky nemožné, ako v nejakú moc, ktorá je väčšia než my? Pravdou je, že ak sa zriekneme viery vo vyššiu moc, zriekneme sa aj zodpovednosti. Viera je pripomienkou, že existuje niečo, čo nemôžeme pochopiť, niečo, voči čomu cítime bázeň a zodpovednosť za seba a ostatných a za vyššiu pravdu. Keby vonkajší svet nevnímal cirkev ako obrady a rituály, videl by moderný zázrak – bratstvo nedokonalých prostých duší prihovárajúcich sa svetu, ktorý stráca nad sebou kontrolu hlasom nádeje a súcitu. Svet predsa potrebuje tých, ktorí sa zastanú nenarodených a opustených či hladujúcich detí, kto by sa zastal chudobných a utláčaných.
Potrebujeme takých ľudí, ktorí, aj keď sú nedokonalí, celý život nás nabádajú, aby sme sa pridržali morálky a nezišli z cesty. Nikto z nás nemôže byť ľahostajný voči zlu, nemorálnosti či korupcii. Zlo je stále silnejšie a my ho nesmieme ignorovať, lebo napriek jeho sile nie je nepremožiteľné. Dobro môže zvíťaziť v každom z nás a teda aj na celom svete, ak budeme načúvať vlastnému srdcu, svedomiu a Bohu. Spoločne sa môžeme vyhnúť pádu do priepasti.

spracovala Lucia Galdunová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.