K živej Eucharistickej slávnosti patrí nielen spev a modlitby, ale v prvom rade účasť na prijímaní. Byť na sv. omši a neísť na prijímanie, to je neúplné. Sv. omša vyzýva k najhlbšej účasti: „Vezmite a jedzte!“ Sv. omša má privádzať k Ježišovi – lepšie ho poznať, lepšie ho chápať, byť mu oddanejší, žiť z neho.
Túžime po sv. omši a po sv. prijímaní? Ak by sme necítili duchovný hlad a smäd, nebol by to dobrý znak. Keď niekto necíti smäd, vystavuje sa akútnemu nebezpečenstvu dehydratácie a ohrozeniu životných postojov. Necítiť potrebu Eucharistie je znamením poruchy duchovného života.
Sv. prijímanie nie je v živote veriaceho človeka nijakým luxusom. Patrí k normálnemu kresťanskému životu. Už ľudský pokrm je charakterizovaný tým, že ho prijímame pravidelne, ba denne, aby sme obnovovali svoje sily a udržiavali svoj fyzický život. Eucharistia má byť pravidelným duchovným pokrmom, aby sme si udržiavali duchovné sily a duchovný život.
Kto z nás by necítil potrebu duchovnej sily a pomoci? Sme mnohokrát unavení a chorí aj duchovne. Často máme unavené srdce. Kristus nám ponúka v Eucharistii svoje srdce, svoj život, svoju krv, svoju silu, svoju lásku. Z tej sa dá žiť naozaj mocne – žiť ako Kristus. „Kto je moje telo a pije moju krv, má v sebe večný život“, zaznieva nám z evanjelia sv. Jána. Kristus nám ponúka v Eucharistii život večnosti. Ponúka nám svoju krv, ktorá nás duchovne oživí oveľa viac, než oživuje akákoľvek transfúzia krvi chorého a slabého človeka. Ježišova krv je zachraňujúca a oživujúca sila teraz i naveky. Kristus nám ponúka obnovu života tým, že sa nám osobne daruje, že sa nám dáva ako vzkriesený Pán.
Cítite sa nehodní takého daru? Cítite sa nehodní sv. prijímania? Na vaše potešenie a pokoj: Eucharistia je možná medzi bratmi a sestrami, ktorí uznávajú, že sú hriešni. Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.“ Ale pozor! Na sv. prijímanie nemožno ísť s pýchou alebo nenávisťou, ani s ľahostajnosťou v srdci. Treba sa pripraviť. Ak je potrebné, ak je situácia svedomia vážna, ideme najprv na sv. spoveď. Je potrebné zriekať sa svojich antipatií a egoizmov. Boh chce mať z nás bratov a sestry, ktorí sa majú radi.
My sami najlepšie vieme, aký je náš vzťah k Eucharistii. Najlepšie poznáme svoje nedostatky. Aké úbohé sú niekedy naše sv. prijímania. Prijímame Pána, akoby sa takmer nič nedialo. Unavené a ťažkopádne si potom azda odnášame svoje staré srdce z chrámu do svojho domova, do svojho bytu, na svoje pracovisko, takmer nezmenení a nedotknutí. Aká škoda, ak nás sv. prijímanie nepovznieslo, ak sme rovnako ako predtým, neradostní a obťažení.
Ježiš v Eucharistii by mal byť pre nás srdcom nášho života. Mal by byť pre nás všetkým. Francúzsky spisovateľ F. Mauriac v knihe „V čo verím“ napísal: „Dnes ráno bol na veľkonočnej omši nespočetný zástup veriacich. Keď sme sa so sklopenými očami a so zloženými rukami vracali na svoje miesta v chráme, každý z nás si odnášal Boha. V tej chvíli bol Boh pre každého z nás osobitne všetkým. To sa opakovalo po celom svete.“ Sv. prijímanie nám dáva to, čo nám nedal ešte v plnej miere krst – dáva nám osobne Ježiša Krista v jeho osobnej, telesnej, oslávenej prítomnosti. Po sv. prijímaní zostávame s ním. Toto stretnutie je presvätou chvíľou nášho dňa. A Pánova rozmnožená milosť, jeho láska a sila, zostávajú s nami. Vieme, že nie sme sami. Žijeme v dvojici – vzkriesený Pán je s nami a sprevádza nás životom.
Ježiš sa nám dáva ako nezaslúžený dar. On v nás prebúdza vedomie jednoty, zjednocuje nás v sebe. Nič nás aj ľudsky tak nezjednocuje ako skutočnosť, ktorú prežívame pri sv. omši a pri prijímaní Eucharistie – profesor vedľa starenky, robotník, mladé dievča, študent, lekár a deti – všetci sme jedno v Kristovi. „Kto chodí dlhé roky do toho istého kostola, na tú istú omšu, má premnohých priateľov, o ktorých ináč nič nevie … Obľúbi si dieťa, ktoré chodí na prijímanie s anjelskou zbožnosťou. Vidí ho rásť, vidí ho dospievať … A potom zrazu zmizne z jeho života, kde vystupovalo ako anjel, ktorý kľačal pri ňom raz zľava, raz sprava, keď sa podávalo sv. prijímanie … Nikdy sa nerozprávali … Ale som si ho obľúbil a modlil som sa zaň …“, napísal F. Mauriac v hore spomínanej knihe.
Sv. prijímanie je pre nás východiskom a prameňom lásky k Bohu i k ľuďom a otvára nás sociálnemu životu.
spracoval duchovný otec