minulom čísle sme vám predstavili sr. Filipu z misijnej rehole Služobníc Ducha Svätého, ktorých zakladateľom je sv. Arnold Janssen. Ich poslanie vyjadril slovami: „NECH ŽIJE SVÄTÝ TROJJEDINÝ BOH V NAŠICH SRDCIACH A V SRDCIACH VŠETKÝCH ĽUDÍ.“ Teraz vám predstavujeme sr. Pavlu.
1. Aké je vaše poslanie v tejto reholi?
Mojou úlohou je starať sa o duchovný rozvoj členov Misijného združenia Ducha Svätého. Toto združenie je laická vrstva, resp. laická časť. Mnohí ľudia nám pomáhajú svojimi modlitbami a obetami, aby naši misionári a sestričky, ktorí sú v misiách, našli cestu k tým ľuďom a pomohli im poznať Boha a otvoriť sa Bohu. Nie je dôležitý len človek, ktorý ide do misií, ale tiež aj pôsobenie Ducha Svätého a podpora modlitieb, aby ľudia dokázali byť otvorení na to, čo ten misionár a misijná sestra tam chce priniesť. Preto chodievam po celom Slovensku a snažím sa trošku animovať spoločenstvá a rozprávať o misiách, o našich sestrách, o pôsobení našich sestier v misiách a prosiť znovu o modlitby aj o finančnú pomoc, keď je možná, pre všetky sestry, ktoré pracujú v misiách.
Na celom Slovensku je v spoločenstve Misijného združenia Ducha Svätého okolo 4 500 ľudí skoro v 400 farnostiach, takže sa snažím stretnúť sa s vedúcimi týchto spoločenstiev a vytvoriť tak väčšiu spoluprácu. Je to dosť náročné; veľa sa cestuje, ale na druhej strane je to úžasne obohacujúce, lebo nadviažem kontakt s farnosťami, s duchovnými správcami. Snažím sa ľudí aj povzbudiť, aby spolupracovali vo farnosti, pomáhali kňazom a aby aj oni tak duchovne pomáhali pri vzraste farnosti. Toto je moja úloha.
2. Zdá sa vám táto spolupráca s farnosťami dostatočná alebo je potrebné niečo vylepšovať?
Je to niekedy také, že ľudia sa troška viacej uzatvárajú alebo spoločenstvo nie je otvorené vo farnosti. Myslia si, že stačí modlitba, keď sa stretnú tretí pondelok pri modlitbe, že je to dostačujúce. Snažím sa a myslím si, že mnohí prichádzajú na to, že aktivizácia vo farnosti je oveľa dôležitejšia. Na druhej strane veľmi veľa záleží aj od môjho postoja ako koordinátorky, ale tiež aj od kňazov a od takej spolupráce, aby aj kňazi vedeli, že to spoločenstvo vo farnosti je a že môžu tie členky poprosiť o nejakú spoluprácu. Ja sa snažím informovať kňazov o tom, že majú takéto spoločenstvo vo farnosti a že môžu sa na nich obrátiť.
3. Takže taká farnosť by mala byť spoločenstvom spoločenstiev.
Áno, lebo ako je rôznosť krásna v prírode, tak je rôznosť takým obohatením vo farnosti . Nie každý má na všetko, myslím si, že je potrebné nájsť charizmu každého človeka a nechať otvoriť sa v tej farnosti. Vtedy môže byť farnosť živá a otvorená. Sú rôzne druhy aktivít, ktoré majú spoločenstvá, napr. niekde sa viacej venujú modlitbe, niekde viacej chodia medzi chorých ľudí, niekde sa stretávajú ako spoločenstvá a pomáhajú si navzájom. Čiže sú rôzne možnosti, ako funguje Misijné združenie Ducha Svätého.
4. Zaoberáte sa aj mládežou?
Teraz chodievame po farnostiach ako spoločenstvo sestier a snažíme sa podchytiť aj mládež, oduševniť ich pre misijnú myšlienku, tiež, aby prišli do spoločenstva Misijného združenia Ducha Svätého. Snažíme sa nájsť taký spôsob, aby aj mladí ľudia boli oslovení v tomto smere. Myslím si, že sa to celkom darí, lebo prezentácie alebo obrazy, ktoré máme z misií, sú také oslovujúce. Prešli sme teraz Kysuce, Oravu, boli sme aj v cirkevných a v základných školách. Dôležité je pomôcť ľuďom nájsť to, čo pre nich Boh pripravil. Myslím si, že doba nie je taká, že máme čakať na to, kedy za nami niekto príde, ale je treba vychádzať k ľuďom. To je vlastne tá naša misia.
5. Mohli by ste nám na záver povedať nejakú príhodu alebo príbeh?
Prichádza mi na um jeden taký vážnejší príbeh. Boli sme teraz na Kysuciach a keď sme skončili spoločenstvo a stretnutia, tak nás vedúca tohto spoločenstva požiadala, aby sme išli za jednou ich členkou, ktorá je vážne chorá. Tam sme mohli vidieť svedectvo evanjelia v živote. Tá pani, ktorá je vážne chorá a veľmi trpí, ležala na posteli a úžasne sa tešila z toho, že spoločenstvo za ňou prišlo, že si na ňu pamätalo, že sa za ňu aj modlilo. Ženy z toho spoločenstva sa nenechávali zmiasť veľkou bolesťou, ktorú tá pani mala. Vedeli, že jej spôsobuje bolesť, napr. ak sa jej dotknú. Kričala, bránila sa proti tej bolesti, ale bol to jediný spôsob, ako jej pomôcť. Oni vycítili, ako jej môžu pomôcť a ona cítila, že ju majú radi. Bolo to živé svedectvo evanjelia živého spoločenstva. Bolo to úžasne oslovujúce. Nie je to veselá príhoda, ale je to z reality života. Aj pre nás osobne to bol po celodennom stretnutí a zážitkoch najkrajší zážitok dňa.
rozhovor pripravil MM