Trampoty v manželstve

Poklad viery, nádeje, pokoja a lásky máme v hlinených nádobách. A preto bývame veľmi krehkí. Uvedomme si, aký vzácny a prepotrebný poklad je dobré manželstvo! Dobre počúvajme: „Beriem si Ťa za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že Ti budem verným manželom a že Ťa nikdy neopus­tím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že Ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“

Čo musia mať manželia?
– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
III. Môže byť manželstvo hrobom lásky?
Poklad viery, nádeje, pokoja a lásky máme v hlinených nádobách. A preto bývame veľmi krehkí. Uvedomme si, aký vzácny a prepotrebný poklad je dobré manželstvo! Dobre počúvajme: „Beriem si Ťa za manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že Ti budem verným manželom a že Ťa nikdy neopus­tím, ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe a že Ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života.“ Takto odriekajú novomanželia manželskú prísahu v kostole pri cirkevnom sobáši. Je to zaiste záväzok veľmi náročný a z oboch strán zodpovedný. Vzhľadom na množstvo manželstiev, ktoré stroskotajú, vyzerá až príliš náročný.
A prečo tak často stroskotajú? Zjednodušene by sa dalo povedať: preto, že tí dvaja sú pred sobášom príliš málo kritickí a po sobáši zasa až príliš kritickí, a to skoro na všetko. Je to preto, že pred sobášom im nikto nepovedal, že láska je skutočné umenie a  musia sa mu učiť už pred manželstvom počas známosti a potom po celý svoj spoločný manželský život.
S prvým krokom lásky – zamilovanosťou – to ide ešte dosť ľahko. Je to vzplanutie dosť mohutné, ale zároveň aj slepé ako práve vyliahnuté mačiatko. Zamilovanosť je bezstarostná ako každé mláďa, o nič sa nestará, na nič sa neobzerá, len sa hrá. Lenže mláďatkom je len kratučké obdobie života. Nemôže ním zostať po celý život. V prvej našej úvahe sa podotklo, že k dozretiu v láske má dôjsť ešte počas známosti. To preto, aby sa tí dvaja mohli rozísť, keby sa ukázalo, že jeden alebo druhý nie je schopný obetovať sa alebo nie je schopný hlbšieho vzťahu.
Lebo keď slepé mačiatka začnú vidieť, uvidia na partnerovi aj jeho chyby. Sú schopné pokojne zvážiť a vyskúšať, či tie chyby budú po celý svoj život tolerovať, pretože sú väčšinou dobrými vlastnosťami partnera. Už počas známosti sa treba učiť láske, ktorá radšej dáva, ako berie, láske, ktorá vie zavše povedať „Ďakujem!“, láske, ktorá vie odpúšťať, láske, ktorá je trpezlivá a vie poskytnúť druhému čas a priestor na takéto dozretie. A až po takomto vyzretí je namieste potvrdiť tento vzťah po dobrom uvážení verejne – uzavretím sviatostného manželstva.
Prekážkou sobáša popri iných nie je len duševná choroba alebo zdravotno-telesná chyba, ale aj osobná nezrelosť, nedospelosť. Keď to mladí nerešpektujú a namiesto toho, aby poriadne zapracovali na svojej sebavýchove, hrnú sa predčasne a rýchlo do manželstva, potom na to kruto doplácajú. Manželstvo nie je hračkou pre nezodpovedných a nezrelých „výrastkov“ a ani pre nedospelé a naivné „skoroslečny“. Pre tých je manželstvo bez serióznej a zodpovednej prípravy na manželstvo skutočne „hrobom lásky“. Ako vidíme, nikdy nezlyháva sviatosť, ale človek, ktorý je nepripravený prijať ju. Toto všetko nie je potrebné vysvetľovať tým mladým, ktorí vyrástli v dobrej rodine, v dobrom rodinnom spoločenstve, tam, kde rodina stála nielen na láske, ale aj na viere a nádeji, na všetkých troch skutočne božských cnostiach. Tak to počujú snúbenci, ktorí sú zodpovedne pripravova­ní počas snúbeneckej prípravy a nakoniec to počujú znova v kostole z úst kňaza pri cirkevnom sobáši.
Schopnosť viery v partnera spočíva vo viere v Boha Stvoriteľa, ktorý človeka urobil mužom a ženou. V tom spočíva aj vzájomná úcta muža k žene a ženy k mužovi. Schopnosť nádeje spočíva v dôvere, že životný partner sa nechá viesť darmi Ducha Svätého, že bude dozrievať do stále väčšej plnosti ducha a že bude celý život spolupracovať s Božím duchom. Schop­nosť lásky spočíva v stálom kultivovaní nežnosti a jemnosti prejavovania pozitívnych citov. Milovať niekoho znamená poskytnúť mu plnú dôveru, čo znamená naplno mu uveriť.
Uzavrieť manželstvo, to nemôže byť náhoda, je to ako „štart veľkej hry“, ktorá má svoje jasné a zodpovedné pravidlá. Nepoznať ich sa nevypláca. Ešte viac sa nevypláca „švindľovanie“ a špekulácia. Milenka sa má stať manželkou a milenec manželom. Veno, ktoré si mladí priniesli do svojho manželstva z domova, to je to, čo doma odpozorovali: zvyky, návyky, aj zlozvyky. Chtiac-nechtiac každý preberá spôsoby a konanie svojich rodičov aj celej rodiny, teda dobré, aj zlé. Tomu sa nedá vyhnúť, ani zabrániť. Ale zlé návyky treba strážiť a dobré rozvíjať.
Novomanželia sú „učňami“ manželstva. Kým spolu ešte chodili – mali známosť, stačilo na prekonanie ťažkostí privierať oči – slepá láska. Teraz je potrebné pri­dať k obetujúcej sa láske aj rozum a vôľu. Keď po svadbe manželka vyčíta manželovi, že ju už nemá dostatočne rád, je to konanie rovnako detinské, ako keby mu vyčítala, že nemá dosť modré oči ako predtým. Je treba urobiť oveľa viac než len vyčítať. Aby sa manželstvo dobre vyvíjalo, je potrebné kultivovať manželskú lásku, upevňovať vieru v druhého, stáť pevne v nádeji, že obojstranná snaha prinesie vytúžený výsledok – pohodu domova pre oboch manželov a pre ich deti.
A že toto kresťanské šľachtiteľské úsilie prináša výsledky, potvrdzujú aj štatistiky. Udávajú, že medzi neveriacimi sa rozvádza každé druhé manžels­tvo, medzi vlažnými kresťanmi každé tretie. Medzi skutočne a opravdivo veriacimi kresťanmi sa rozvádza až každý päťdesiaty pár, iba dve percentá.
Kristus by nebol ustanovil sviatosť manželstva, keby to bol „hrob lásky“. Kristus je pre život v láske. Kristus je pre život v hojnosti. Poďme sa od neho, brat, sestra, učiť žiť. Nechajme mu priestor v našich životoch, nechajme mu priestor a čas v našich rodinách, dajme mu šancu, aby nás formoval a viedol naše kroky za Ním a k sebe navzájom.

MUDr. Vaščák Blažej

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.