Vilo bol pekný chlapec, možno trochu výstredný v obliekaní, ja som mala osemnásť. Zaľúbili sme sa do seba na prvý pohľad. Na naše stretnutia si aj dnes, po vyše desiatich rokoch, spomínam ako na krásne prežitý čas: príroda, výlety, pár hodín vždy sami. Bola som neveriaca, ale to, že Vilo chodí do kostola, mi v láske k nemu nijako neprekážalo. Jednoducho, bola som do neho „zbláznená“ a on ma ľúbil rovnako „bláznivo“. Obojstranná príťažlivosť začínala byť viac a viac intímna.
To som už chodila do Bratislavy na vysokú školu. Po čase som zbadala, že sa so mnou čosi deje. Akosi inštinktívne som vycítila, že som tehotná. Počať dieťa – s tým som nerátala. Prvou reakciou bol strach: Slobodná mamička! Čo povedia rodičia? Ako to príjme moje okolie? Neviem prečo, ale akosi mimovoľne som z hry vynechala Vila a aj prípadné manželstvo s ním. Mne sa to stalo, ja som za to zodpovedná. Nik iný sa mi do toho miešať nebude! Ale ako budem žiť? A z čoho? Bude sa treba vzdať vysokoškolských štúdií … Postupne sa ten nový človiečik vo mne stával nechceným. Áno, pôjdem na potrat!
Vilo bol v tom čase na dlhšej služobnej ceste. O ničom ešte nevedel. Ani som nemala v úmysle mu to povedať. Pripadalo mi to zbytočné. Veď rozhodnutie som už urobila. Naviac som sa bála, že ak si dieťatko nechám, Vilo ma opustí. Koľko už bolo takých prípadov, že počatie znamenalo rozchod. Zdôverila som sa iba svojej mame. Na jej veľké prehováranie, aby som všetko povedala Vilovi, som sa k tomu odhodlala. Keď som mu oznámila, že sa na svet hlási naše dieťa, ale že ja si ho nechcem nechať, dlho mlčal. Nepovedal mi na to nič, iba ma poprosil, aby som mu predtým, než pôjdem na zákrok, splnila ešte jedno želanie. Súhlasila som.
Na moje veľké prekvapenie ma Vilo vzal do kostola. Vnútri nebol nikto. Sadli sme si do lavice takmer pred oltár. Chvíľu sme boli úplne ticho. Potom sa na mňa pozrel a povedal; „Nikdy som Ti nehovoril o svojom Bohu, ale dnes by som sa chcel v tvojej prítomnosti s ním porozprávať. “Vilko sa postavil a tichým, ale vyrovnaným hlasom začal hovoriť: „Pane, prišiel som Ti predstaviť naše dieťa. Neviem, ako dlho bude ešte žiť. Pane, vždy som Ťa prosil o to, aby som so svojím dievčaťom mohol mať krásne a zdravé dieťa. A teraz, keď ho mám, chceš mi ho vziať? Odpusť, že sa nepočalo v Tebou požehnanom manželstve, ale ver mi, že ho ľúbim rovnako ako jeho matku. Prosím Ťa, Pane, neber mi ho!“
To som už nevydržala a rozplakala som sa. Nikdy som necítila takú potrebu vyplakať sa ako vtedy. Čelom som sa oprela o Vilkovo rameno a nahlas som plakala. Moju myseľ ovládla predstava, aký by bol z Vilka dobrý otec, ako by sme všetci traja chodili na prechádzky … Uprostred týchto krásnych myšlienok som začula Vilkov tichý šepot: „Ďakujem Ti, Pane! Za oboch Ti ďakujem.“
O mesiac som prijala prvé sväté prijímanie (pokrstená som už bola). O dva mesiace sme sa vzali. Narodil sa nám Vladko – krásny, zdravý, svetlovlasý chlapček, ktorý ma spojil navždy s mojím manželom a ktorý ma priviedol k môjmu a nášmu Bohu.
Dnes mám už tri deti a manžela si neviem vynachváliť. Taký veľký je náš Boh, ktorý sa zmilúva. Také veľké je Božie požehnanie.
prevzaté – Beáta