Keď zúrila v Španielsku občianska vojna, dediny horeli. Zničené kostoly, znesvätené Božie chrámy, len zohavené mŕtvoly lemovali cestu, po ktorej prešlo červené vojsko.
Raz po tvrdom boji oddiel národniarov čistil dedinu od nepriateľov, keď pri móre našiel ležať ťažko raneného vojaka od červených, ktorému úlomok od granátu roztrhal hruď. So slzami v očiach hľadel ranený na prichádzajúcu patrolu. Nemohúco dvihol ruku a jachtavo šeptal: „Kňaza! Zavolajte mi kňaza!“ „Choď do pekla, ty červená sviňa!“, zaklial jeden národniar. Jeho kamarát mal však súcit a povedal: „Pozriem sa, či nenájdem nejakého farára.“
Keď sa súcitný vojak vrátil, farár sa už skláňal k mladému vojakovi: „Chcete sa vyspovedať?“ pýta sa kňaz. „Áno, chcem sa vyspovedať!“, ťažko odpovedal vojak. Prešla dlhá chvíľa, pokým odišiel spovedník od umierajúceho. Bol celý spotený a tvár mal bledú, keď sa vrátil k hliadke národniarov. „Zaneste, prosím, zraneného do domu, aby nezomrel na ulici.“ Keď prišli vojaci, ťažko ranený radostne šeptal: „Odpustil mi! On mi dal rozhrešenie!“ „Prečo by ti nedal odpustenie, veď je to jeho robota!“, hovorí národniar. „Vy neviete, čo som urobil! Ja som zabil tridsaťdva kňazov. Prebodol som ich, zaškrtil, zastrelil. Kde sme prišli, najprv som šiel na faru. Dielo som konal aj v tejto dedine. Lenže farára som tu nenašiel, ale jeho otca a dvoch bratov. Keď neodpovedali na výzvu, kde je farár, všetkých troch som zastrelil. Chápete? To bol ten kňaz, ktorého som hľadal.“ Toľko hovorí príbeh o odpustení.
Nečudujem sa, že farizeji neverili Pánu Ježišovi. Pýcha im nedovolila, aby uverili chudobnému Ježišovi z Nazareta aj napriek tomu, že podľa proroctiev vedeli o príchode Spasiteľa na svet. Tu však bol problém v chudobe. Chudobných nemá nikto v obľube a tak namiesto uvítania sa mu ušli pľuvance. Tí, ktorí sa pokladali za spravodlivých, ba svätých, považovali pokánie za zbytočné, lebo pre nich boli dôležitejšie pozemské záujmy. Isto čakali, že Vykupiteľ bude mocným kráľom, bude viesť víťazné vojny, založí svetovú ríšu židovskú. Verili, že v tomto kráľovstve budú mať všetci prvé miesta a najvyššie úrady.
„Neuverím!“, takto povedal ten, ktorý chodil tri roky do Ježišovej školy a bol svedkom mnohých zázrakov. Oľutoval a tak mu Kristus odpustil. Jeho slová hovoria za všetko: „Pán môj a Boh môj!“
O prvej príčine, prečo Tomáš neuveril, sa dozvedáme z evanjelia: „Tomáš nebol s nimi, keď prišiel Ježiš“ (Jn 20, 24). Začal sa strániť tých, ktorým sa zjavil vzkriesený Kristus. Vari žiarlil? Nevieme. Apoštol sa začal vyhýbať v tej dobe malej, ale už založenej cirkvi. Tomáša akoby zasiahol blesk, keď počul slová: „Videli sme Pána.“ Túto radostnú správu odbil chladnými slovami: „Pokiaľ neuvidím, neuverím!“ (Jn 20, 25). Pýcha! Prečo sa ukázal akurát vám a prečo mne nie? „Neverím!“
Pýcha zaslepuje! O tejto pravde sa presviedčame dennou skúsenosťou. Snáď nikde sa táto skúsenosť neprejavuje tak výrazne ako v náboženstve. Stačí málo a ľudia sa vzdávajú dedičstva otcov. Zažívame to po prevrate denne. Máme nových hlásateľov viery, ktorí kričia: Nie Boh, ale voľnosť! Nežijeme už v stredoveku. Manželstvo nie! To je prežitok! Partnerská zmluva stačí a keď sa mi to zunuje, rozídeme sa bez problémov a život beží ďalej. Ak by bol problém, veď máme interrupčný zákon, bude po probléme.
Starí, tí sú len príťažou. Ak si neviete rady, vyrieši to eutanázia. Načo je žiť človeku, ktorý už nie je na osoh? Výsledkom takéhoto zákona je už dnes veľká obava starých ľudí žijúcich najmä v Nemecku, Francúzsku pred vlastnými deťmi. Majú obavu, aby ich neodviezli pre smrteľnú injekciu do Holandska, kde je tento zákon už v platnosti. Jednopohlavné manželstvá, hrozné pomyslieť, nieto ešte praktizovať. Ak je niekto chorý, neznamená to ešte, že v rámci demokracie mu budeme povinní prispôsobovať zákony. Lenže doba je taká a hlásatelia novej viery to tak chcú. Doba navlas podobná Sodome, kde homosexuáli to bežne praktizovali. Už chodia proroci po mestách a obciach a vykrikujú! „Už im neverte! Boh je mýtus a je len pre malé deti a bláznov, vzdelaní a pokrokoví ľudia cirkev nepotrebujú.“
Tomáš si sám stanovil podmienky, za ktorých uveril: „Ak neuvidím rany po klincoch na jeho rukách a na jeho nohách a ak nevložím prsty do jeho boku, neuverím“ (Jn 20, 25). Ten, ktorý denne chodil s Ježišom, pochybuje o jeho predpovediach. Tak hlboko klesol vo svojej pýche. Zaiste, podmienky, za ktorých by uznal zázrak aj neverec, Ježiš však pri stupuje na ne, aj keď je Pánom sveta. Lenže ak by takéto podmienky spĺňal každému nevercovi, stal by sa s prepáčením komediantom. Kresťan nepredkladá a nemá predkladať žiadne podmienky.
Cirkev sa nesmie miešať do politiky! Preto sme dnes svedkami smutného zjavu: katolík je členom politickej strany, ktorá vehementne bojuje proti náboženstvu a takýmto spôsobom nenávisť voči Bohu aj podporuje. Alebo snáď veríme, že parlament Bohu nepodlieha? Sám Ježiš prehlásil „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“ (Mt 28,18). Či poslanec, či volič, každý je poddaným Pánovi tvorstva, Bohu. „Pre moje meno vás budú nenávidieť. Ja som vzkriesenie a život, ale kto verí vo mňa bude žiť, aj keď zomrie“. (Jn 11, 25)
Pred Pilátovým palácom sa na Veľký piatok zhromaždilo mnoho ľudí. Na pyšné miesto vystúpil vladár, za ním priviedli Ježiša a lotra Barabáša. Keď sa ľud utíšil, Pilát povedal: „Ktorého z tých dvoch chcete, aby som prepustil?“ „Barabáša!“ znela odpoveď. Medzi svojich prišiel, a vlastní ho neprijali.
Raz budeme všetci stáť pred súdnou stolicou Božou a skladať účty zo svojho života. Každý hriech musí byť vyznaný a každá krivda napravená. Zostávajú len dve možnosti. Učiním to vo svätej spovedi alebo to urobí Spasiteľ na poslednom súde.
Tomáš svoj čin oľutoval, slová „Pán môj a Boh môj!“ to len dosvedčujú. Z pyšného Tomáša sa stáva verný služobník Boží. Varujte sa všetkého, čím by ste mohli prísť o svoju vieru.
Premáhajte pýchu, po ktorej prichádza pád. Verte srdcom, nedávajte Bohu podmienky. Potom na váš náhrobný kameň napíše anjel krásne svedectvo: „MILOVAL ĽUDÍ, MILOVAL CIRKEV!“ (sv. Augustín)
spracoval Ján Jenča