ubehlo veľmi veľa času, odkedy sme sa naposledy videli. Aj som si hovoril, že čas od času napíšem niečo o sebe, ale lenivosť a iné okolnosti ma odradili.
Odvtedy sa u mňa udialo veľa nového. Keď som odchádzal zo Slovenska posledný- krát späť do Tambova, mal som príjemnú cestu, až pokiaľ som nedošiel do mesta Voronež za ruskou hranicou, kde som si chcel odpočinúť na benzínpumpe, čo som aj, no keď som sa chystal vyrážať, zjavili sa náhle dve autá, ktoré ma zablokovali a z nich vyšlo zo sedem ľudí kaukazskej národnosti a začali vyjednávať o mýte: „Nechceme tvoje auto, ani tvoje veci ani teba, ale potrebujeme peniaze. Zaplať 200 euro a môžeš spokojne odísť, ináč nemusíš docestovať do Tambova.“ Po dlhom vyjednávaní som to „zbil“ na 100 tvrdiac, že milionár nie som. Tiež som si v duchu pomyslel, že to, čo žiadajú, je vlastne nič, prach. Mohli pýtať viac, keď by boli veriaci. Požehnanie v ich ťažkej robote – okrádaní by im asi dalo viac. Pravdu povediac, spomenul som si na slová sv. Františka Assiského, ktorý svojim životom i slovami svedčil o tom, že lepšie je niekedy vlastniť málo alebo nič, než si vešať na krk slučku. Nuž ale bez prostriedkov sa nikde nedostaneš. Jediné, čo som si všimol u seba bolo to, že ma to nijako nevyviedlo z miery; Boh ma preveril, aby sa ukázalo, čo si najviac cením v živote. Ďakujem Mu aj za túto skúsenosť.
Keď som došiel do Tambova, prešli asi dva týždne a už som ho musel opustiť po tom, ako ma regionál odoslal do Moskvy ako kaplána do farnosti sv. Oľgy. Tam som sa „ohrial“ asi mesiac a opäť ma regionál prosil, či by som nešiel na Ukrajinu zastupovať nášho spolubrata z Brazílie, ktorý odchádza na dovolenku na tri mesiace domov. Zo začiatku som súhlasil, ale potom som to oľutoval a chcel som sa akosi z toho vykrútiť. Zase kdesi ísť, stále meniť miesto ma už začalo zlostiť. Niekedy rýchlo hovorím „áno” a potom začínam zvažovať. Nakoniec som sa vykrútiť nezmohol a v januári som pekne odcestoval na Ukrajinu do Verbovca. Samozrejme, v porovnaní s Moskvou to bolo nebo a zem. Dedinka v doline, ticho, nádherná príroda, jednoduchí ľudia … Privykol som si veľmi rýchlo a bol som tam ako doma. Prvé, o čo som sa snažil, bolo vybudovať si blízke vzťahy. Trochu som sa obával reči, ale vďaka nášmu „komunizmu” (aspoň na čosi bol dobrý) rusky rozumeli skoro všetci až na mladé pokolenie, ktoré si už ruskú reč málo osvojuje. Tu som zastupoval nie tri, ale skoro päť mesiacov. Mal som aj sestry, ktoré ma uviedli do všetkého, za čo som im veľmi vďačný, a tak som sa snažil ľuďom doniesť Ježiša a predstaviť Ho nie ako tyrana a policajta, ale ako nášho milujúceho a stále sprevádzajúceho priateľa a Otca.
Veľkým problémom a hriechom vo farnostiach, a to nielen na Ukrajine, ale aj v našich na Slovensku a v iných štátoch, je veľká nevzdelanosť a analfabetizmus mnohých veriacich. Taktiež aj uzavretosť a neprijímanie ničoho nového, čo by im mohlo pomôcť v raste a v dosiahnutí pokoja a šťastia. Zachovávanie zvykov a tradícií je iste chvályhodné, ale neotvoriť sa pre Ducha Kristovho je vrcholnou tragédiou a krachom. Koniec-koncov svedčia o tom už pomaly sa vyprázdňujúce kostoly a odchody z Cirkvi do siekt. Zachraňujeme a zachovávame vieru, ale nerozvíjame ju, nerastieme v nej. Stávame sa rutinérmi a formalistami, čo nás potom dovedie často do krízy, znechutenia a odporu voči tomu, v čo sme verili. Z druhej strany som sa veľmi zaradoval, že v ľuďoch sa zachránila akási jednoduchosť a „neporušenosť” a taktiež akýsi hlad po skutočnom vzťahu s človekom a tiež s Ježišom.
Tri mesiace prešli a ja som sa už zberal do Moskvy, no jeden z našich spolubratov v susednej farnosti ma poprosil o zastupovanie na dva týždne a ešte jeden diecézny kňaz ma prosil tiež o dva týždne. Ja som akosi s radosťou súhlasil, páčilo sa mi tam a najviac som sa radoval niektorým blízkym ľuďom. Celý mesiac som dával duchovné cvičenia pre ľudí, kde akcent som dával na tajomstvo spovede ako miesto nielen odpustenia, ale aj uzdravenia a naplnenia Duchom Svätým. Keď sa môj čas skončil, regionál ma prosil a taktiež jeden zo spolubratov mi predkladali jednu farnosť, malé mestečko, aby som sa jej ujal. A zase som sa ocitol pred dilemou, či vziať alebo nie. Hoci by som to zobral, predsa som cítil, že v Rusku mám zostať. Ešte som si nechal na to čas. Jediné, o čom prosím je, aby som sa nepriečil vôli Božej. Na Ukrajinu som nechcel ísť ani za svet, protivil som sa a až potom som pochopil, že to bola nielen vôľa predstaveného, ale aj Božia vôľa. Toľko radosti, priateľov a prekvapení, ktoré ma tam stretli, by som si ani nemohol predstaviť. Vždy, keď sa niekde veľmi nechce ísť, ako aj v tomto prípade, vždy choď! To sa mi potvrdzuje v živote.
Teraz som zase v Moskve, spolupracujem s protestantmi, konkrétne s jedným z pastorov, kde chceme spolu viesť rôzne podujatia duchovne, čo aj robíme spolu s jeho komunitou, či už sú to biblické stretnutia alebo spoločné výjazdy. Sám si uvedomujem, že bez spolupráce s inými tu neurobíš nič. Stojí pred nami otázka rozdelenia, ekumenizmu a jednoty kresťanov, ktorá sa nedosiahne tým, že sa budeme len modliť za jednotu a pritom sa budeme vyhýbať stretnutiam s ľuďmi iných denominácií na ľudskej i duchovnej úrovni. Od každého z nás sa bude vyžadovať zrieknuť sa samého seba, stratiť svoj život, o ktorom sme presvedčení, že je najsprávnejší a najčistejší. Boh je Bohom jednoty a lásky – prijatia všetkých bez podmienok a my kráčajúci za Ním, budeme musieť ešte neraz „zomrieť svojim často falošným predstavám o živote, Cirkvi a Bohu, ktoré nosíme vo svojich srdciach”.
Želám vám, aby ste zostali stále otvorení pre Ducha, ktorý veje, kam chce a nebáli sa strácať pre Krista. Verím, že sa skoro stretneme. Nech vám Kristus dá svojho Ducha lásky, prijatia a jednoty, aby ste videli Jeho pôsobenie všade okolo seba. Veľká vďaka vám všetkým za modlitby a podporu. Zostaňme verní nášmu poslaniu. Amen.
S pozdravom a láskou
Miroslav Foriš, SVD