Mesiac: máj 2007

Do istej dediny sa uchýlil mladík, ktorý ušiel pred krutým nepriateľom. Obyvatelia ho vľúdne prijali a poskytli mu bezpečný úkryt. Na druhý deň sa prihrnuli vojaci, ktorí mladíka prenasledovali. Násilne vnikali do domov, prehľadávali pivnice i povaly a potom všetkých obyvateľov dediny nahnali na námestíčko.

„Vypálime vám celú dedinu a postrieľame všetkých chlapcov, ak nám do rána nevydáte toho mladíka,“ vykrikoval ich veliteľ. Starosta obce stál pred ťažkou úlohou. Mal sa rozhodnúť: vydať vojakom mladíka alebo dať pozabíjať svojich ľudí. Utiahol sa do svojho domu a otvoril bibliu v nádeji, že tam do rána nájde odpoveď. Nad ránom, po dlhých hodinách, padol jeho zrak na tieto slová: „Je lepšie, ak zomrie jeden človek, ako by mal zahynúť celý národ.“ Zatvoril bibliu, zavolal vojakov a prezradil im, kde sa mladík skrýva. Keď vojaci odvliekli utečenca, aby ho zabili, celá dedina začal oslavovať, že starosta zachránil ich životy i domy. Starosta však na oslavu neprišiel. Gniavil ho veľký zármutok a zostal sám. V noci k nemu prišiel anjel a spýtal sa ho: „Čo si to urobil?“ Odpovedal: „Vydal som utečenca nepriateľom.“ Anjel mu na to: „A nevieš, že si im vydal Mesiáša?“ „Ako som to mohol vedieť?“ vyhováral sa strápený starosta. Anjel: „Keby si namiesto čítania biblie aspoň raz zašiel za chlapcom a pozrel sa mu do očí, bol by si to videl.“

spracoval Ján Velčok, Víťaz

1. Hľadaj Boha ako otca.

Byť otcom alebo matkou znamená dávať život podľa vzoru samého Stvoriteľa. Rodiac nový život plnia muž a žena Božiu výzvu: „Ploďte a množte sa!“ (Gn 1,28) Život, ktorý sa zrodil, im nepatrí. Patrí Bohu.

2. Usiluj sa byť dobrým dieťaťom, aby si bol dobrým rodičom.

Pre mladého muža i ženu je cestou k skúsenosti rodičovstva skúsenosť z detstva. Inej cesty niet. Najprv je potrebné naučiť sa byť dobrým a verným synom alebo dcérou, aby bolo možné byť neskôr dobrým a verným otcom či matkou. Mnoho mužov a žien premárni šancu na zrelé otcovstvo a materstvo, lebo sa nechajú viesť pýchou a nechcú prijať pokorný postoj poslušnosti voči rodičom. Pokorná a odpúšťajúca láska voči rodičom je potrebná najmä vtedy, ak postoj rodičov deti zraňoval.

3. Opusti otca i matku, ako káže biblia.

Opustiť rodičov fyzicky aj emocionálne je nevyhnutnou podmienkou dobrého otcovstva a materstva. Toto opustenie sa však neuskutočňuje „oddelením“ od rodičov, ale prostredníctvom vnútorného zmierenia sa s nimi. Odchod z rodičovského domu bez vnútorného zmierenia sa s matkou a otcom spôsobuje, že je to skôr útek ako odchod. Mnohí nie sú schopní skutočne vnútorne „opustiť otca i matku“, pretože im nevedia (často len preto, že skutočne nechcú) odpustiť a zmieriť sa s nimi. Oslobodenie sa od rodičov má za následok postupne sa vymaňovať zo stereotypov, ktorými bola poznačená celá ich výchova.

4. Daruj deťom lásku v úplnej rodine.

Dieťa potrebuje nie iba individuálnu lásku otca a matky, ale tiež vzájomnú lásku oboch rodičov. Na základe tejto lásky sa dieťa dozvedá, čo je ľudská láska, rodina, manželstvo, v úplnej rodine nachádza oporu a pocit bezpečia. Veľmi dôležitou úlohou rodičov je teda najskôr vybudovanie láskyplného manželstva a potom úplnej a láskyplnej rodiny, v ktorej od úplného počiatku existuje atmosféra zhody, rodičovskej lásky, pocitu bezpečia a vzájomnej starostlivosti.

5. Dôveruj svojim deťom.

Viera rodičov v ich deti je základom ozajstného rodičovstva. Rodič však môže veriť dieťaťu iba vtedy, keď – hoci v malej miere – verí sebe. Rodičia si dôveru detí nemôžu vynucovať. Musia si ju zaslúžiť. Dôvera je vzájomným darom. Dieťa spontánne dôveruje rodičom, keď cíti ich lásku a dôveru. Dôveru možno budovať na vzájomnej láske a starostlivosti o seba. Dospievajúce deti neočakávajú od svojich rodičov, že budú vo všetkom bez chyby. Očakávajú od nich predovšetkým dôveru a vieru v ich možnosti, dobré plány a túžby.

6. Buďte pre deti autoritou.

Byť rodičom znamená dať sa rodine a deťom k dispozícii, slúžiť im a niesť za nich zodpovednosť. Iba zodpovedný rodič naučí zodpovednosti svoje deti. Autorita otca a matky nie je výsadou, ale službou. Postojom zodpovednosti, obetavosti, starostlivosti a služby rodine budujú svoju autoritu.

7. Miluj svoje dieťa nezištnou láskou.

Otec a matka nedávajú svojim deťom život preto, aby „niečo“ za to dostali, ale preto, aby mohli vo svojich deťoch predĺžiť trvanie lásky a života. Dávanie života dieťaťu je delením sa o lásku, ktorú rodičia dostali od svojich rodičov a ktorou sa vzájomne obdarúvajú v manželstve. Nezištná láska otca a matky je zrkadlom nezištnej lásky Boha Otca. Vďaka nezištnej láske sa rodičia pre dieťa stávajú ukazovateľom cesty k Bohu.

8. Uč deti bojovať.
Láska, z ktorej sa rodí radosť života, musí často tvrdo zápasiť. Predovšetkým to bude vnútorný zápas s vlastnou slabosťou: nestálosťou vôle, náchylnosťou k znechuteniu, sklonmi k úteku. Bude to tiež „vonkajší“ zápas o miesto vo svete: úsilie vydobyť si pozície v zamestnaní, zápas s nespravodlivým správaním sa druhých, s nečestnými súpermi. Tento zápas nie je „zápasom o svoje“, ale je to zápolenie o dobrý a čestný život.

9. Vytváraj deťom ovzdušie slobody.

Atmosféra dôvery a slobody spôsobuje, že dieťa sa spontánne stotožňuje s hodnotami, ktoré reprezentuje jeho otec a matka. Sloboda a dôvera vplýva na postupnú premenu vzťahu závislosti na vzájomné partnerstvo a priateľstvo. Rodičia nie sú pánmi svojho dieťaťa. Ani vtedy, keď je od nich úplne závislé. Rodič je len „starší brat vo viere“ svojho dieťaťa. Pretože dieťa nie je majetkom svojich rodičov, nemôžu mať úplne v moci jeho slobodu. V každom období života dieťaťa treba rešpektovať jeho slobodu v takej miere, ktorej dieťa je schopné.

10. Venuj deťom každý deň trochu času.

Jedným z najdôležitejších darov, aký rodičia môžu darovať svojim deťom, je venovať im každý deň čas. Od okamihu príchodu dieťaťa na svet si rodičovstvo vyžaduje čas. Nedostatok vzťahu spôsobený nedostatkom času negatívne ovplyvňuje emocionálny, intelektuálny a duchovný vývoj dieťaťa. Nedostatok času otcov osobitne citlivo pociťujú synovia. Čas venovaný deťom sa nedá ničím nahradiť.

Jozef Augustín, SJ

Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou šla pomalým krokom stará babka. Ponáhľal som sa a nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna. Vtedy som sa zarazil a povedal som si: Kam sa ja vlastne ponáhľam? Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval na babku, ktorá nemôže za svoju „rýchlosť“. Celý život pracovala, aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som netrpezlivý a malicherný. A to všetko len preto, aby som bol o desať minút skôr na internáte. Tých pár minút aj tak premrhám na internete alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu, v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných. Popri známych frázach: „Ako sa máš?“, „Ako žiješ? …“ sa nám do slovnej zásoby vtesnalo: „Strašne sa ponáhľam, nemám čas!“ Toľko máme toho na práci.

Cez SMS si vyznávame lásku, komunikujeme cez chat a face to face si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo „nemáme čas odpísať“, na polici sa kopia knihy, lebo „nemáme čas čítať“, nevieme ako vonia príroda, lebo „nemáme čas k nej pričuchnúť“.

Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho kvalitatívna zložka je čím ďalej, tým viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jok, ale nemáme prehľad, čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor! Prestávame si vážiť krásne veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A napriek tomu mi minule povedal, že prežil krásny život. Má množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári. Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorým celý život pracoval, zo svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život, ale vážil si ho. To my dnes nevieme. A tak máme infarkty už v päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať.

Snáď som si uvedomil môj rýchly život včas na to, aby som spomalil. Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod otvorený len v utorok a štvrtok a jedna krčma s rozmermi 5 x 5 m. Ideálne miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zbytok života a zbytočne sa neponáhľajú za smrťou tak ako my!

-re-

– 8. 4. – oslávili sme Kristovo zmŕtvychvstanie – Veľkú noc

– 14. 4. – zúčastnili sme sa na Arcidiecéznom stretnutí mládeže v Sabinove

– 20. 4. – začiatok demontáže farebných skiel v kostole; očistenie, konzervovanie,
zasklievanie vitráží do dvojskla firmou Promont z Humenného.

– 28. 4. – putovali sme na 3. celoslovenskú púť Rádia Lumen do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove

– 29. 4. – nedeľa Dobrého pastiera – modlili sme sa za duchovné povolania

– 1. 5. – slávili sme odpust k úcte sv. Jozefa, robotníka; prihovoril sa nám kancelár Arcibiskupského úradu v Košiciach Mons. Juraj Kamas, farár vo Valalikoch

-re-

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.

Vaša myseľ je ako počítač. Každá myšlienka, ktorá cez ňu plynie a každý obraz, ktorý si vytvoríte, je nezmazateľne vpísaný do buniek vášho mozgu. Spomeňte si na niektoré svoje myšlienky a vytvorené obrazy. Potom si ich predstavte na filmovom plátne. Boli by ste ochotní a potešení, keby tento film ukazovali v každom kine krajiny? Nie? Prečo nie?

Pán Boh nás povolal k svätosti vo všetkých myšlienkach. Môže to vyzerať ako nedosiahnuteľná úloha, ale čokoľvek, čo je menej ako Jeho požiadavka, je nesplnením toho, o čo nás žiada. Zdá sa, že len málo kresťanov vie, čo nám Boh povedal vo svojom písanom slove o svätých myšlienkach.

Čo je predstavivosť? Je to „korenie“, ktorým vytvárame mentálne obrazy toho, čo sme nikdy v skutočnosti nezakúsili. No moc predstavivosti dostala ničivý úder vtedy, keď človek zhrešil proti svojmu Stvoriteľovi. V Božích očiach však naša predstavivosť je ešte stále posvätným darom. Aj keď my nie, On pozná jej moc. Boh nám chce pomôcť oslobodiť sa od každej myšlienky, ktorá prináša nepokoj alebo úzkosť. Je to jednoduchý dar Ducha Svätého pre hociktorého kresťana, ktorý ho dostane. Nemu­síte byť duchovným obrom alebo vynikajúcim študentom biblie. Potrebujete len úprimnú túžbu robiť Bohu radosť. Každá časť vášho života – duševná i telesná – sa posilní. Nezáleží na tom, akí ste teraz silní či slabí, vo svojich rukách máte nástroj, ktorý vám umožní urobiť obrovské kroky dopredu. Je potrebné zdôrazniť potrebu – udržať si svoju predstavivosť pod vedením Ducha Svätého. V Božích očiach je predstavivosť dôležitá!

Naša schopnosť predstavivosti je spojená s naším pôvodným stvorením, lebo Boh povedal: „Urobme človeka na svoj obraz.“ Boh použil svoju moc, aby vytvoril obraz – a my sme tým výsledkom. Od toho okamihu je naša schopnosť predstavivosti životným záujmom Boha. Časť Božej moci predstavivosti je v nás. Ak použijeme svoju moc predstavivosti, aby sme si predstavili zmyselné alebo nečisté veci, dostaneme sa do priameho konfliktu s Božou vôľou. Ľudia radi používajú moc predstavivosti na vytvá­ranie množstva obrazov, ktoré Boh zakázal a pritom o tom ani nevedia, napríklad, keď muž vidí ženu, ktorá je pre neho atraktívna, môže ju v mysli vyzliecť kus po kuse až kým nie je úplne nahá. Potom môže svoju predstavivosť použiť tak, aby pocítil, aké by to bolo dotýkať sa jej tela.

S touto mentálnou aktivitou môže pokračovať dovtedy, kým neprežije každý možný pohlavný akt. Vzal si Boží zvláštny, svätý dar, a strávil ho na oltári zmyselnosti. Vydaté i slobodné ženy sú tiež schopné nesprávnych myšlienok, ale zlý duch ich pokúša používať svoje predstavy odlišným spôsobom. Vidia alebo myslia na určitého muža a začnú si s ním predstavovať život ako so svojím manželom. Predstavujú si, že vypĺňa všetky ich citové i telesné potreby. „On by ma počúval, on by sa so mnou zhováral, on by ma chápal“. Muž, či ženatý alebo slobodný, je žiadostivý, mentálne posadnutý inou ženou. Na niekoľko chvíľ patrí jej a vzácny Boží dar predstavivosti opäť použil a priamo porušil Jeho vôľu.

Sám Pán Ježiš nás učil, že jestvujú také atraktívne a návykové znaky, že aj keby nejaký človek vstal z mŕtvych, nevzdali by sme sa ich!!! Nijaký hriech nezapadá do tejto kategórie jasnejšie ako hriech nemorál­neho uvažovania. Pán Ježiš novým spôsobom vysvetlil posolstvo prítomné v celej Starej zmluve. Povedal: „Každý, kto hľadí na ženu žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 28). Toto nie sú slová radi­kála s blčiacim pohľadom. Treba, aby o nich veľmi vážne uvažoval každý kresťan. Napriek tomu si myslím, že sa celkom prehliadajú.

Muži i ženy si myslia, že zo svojich sŕdc nemôžu vyhnaťzmyselnosť, preto musel Ježiš povedať, že v každom je zmyselnosť! A že práve preto nemôže nikto nikoho obviňovať. Túto teóriu som prijímal i ja, lebo to bol vynikajúci spôsob, ako sa vysporiadať s vlastnou morálnou dilemou. Ale teraz viem, že Pán Ježiš nás volá vykoreniť cudzoložstvo z našich vlastných sŕdc. Toto hovorí a presne toto aj myslí. Cela biblia nás volá k čistote srdca a mysle, dotýka sa to každého kresťana.

Odkiaľ pochádzajú myšlienky?

Satan sa nesnažil nútiť Evu, aby neposlúchala Boha. Jednoducho ju vmanévroval do toho, aby o tom premýšľala. Navrhol jej výhody, ktoré by mala uvážiť. Eva o nich uvažovala a potom sa pozrela na zakázané ovocie s novým záujmom. Vyzeralo dobre. Lenže ono vždy vyzeralo dobre. Ovocie sa nezmenilo. Len Evine myšlienky sa zmenili. Satanová stratégia fungo­vala vtedy a funguje stále! Zlé sily zručne a opatrne formovali ľudskú rasu, aby verila, že nie je zodpovedná za svoje myšlienky.

Naše myšlienky na smilstvo prichádzajú len z nášho srdca. Nemôžeme viniť opačné pohlavie, obrázky, filmy alebo okolnosti. Nemysli si, že ak hovieš v hriechu amorálneho uvažovania, že Boh ti dá znamenie, že ho zarmucuješ. Veď proroci Starej i Novej zmluvy už prehovorili. Povedali nám, že Boh chce, aby naše srdcia, mysle i predstavy boli čisté. Nemôžme očakávať nijaké ďalšie posolstvá alebo zázraky, aby nás presvedčili. Boh jasne prehovoril a my sme to počuli! Boh vyžaduje čisté, sväté myš­lienky a naším cieľom musí byť – stať sa tým, čím On chce, aby sme sa stali a nezávisle od toho, ako tvrdo bude naša slabá prirodzenosť odpo­rovať. A buďme si istí, že bude odporovať! Je nesprávne mať zlé myšlienky a potom nad nimi meditovať. Čím viac na to myslíme, tým horšia a väčšia bude naša vina. Ježiš nás bude brať na zodpovednosť za všetky naše myš­lienky. Zmýšľať podľa tela = smrť! „Podľa Ducha je život a pokoj“ (Rim 8, 6).

MUDr. Vaščák Blažej, Široké