Pôvod mena: z hebr. Jóseph – Boh pridá, rozhojní
Bol to muž veľkej viery so zmyslom pre rodinu: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Porov. Mt 1,19 – 20).
Nasadil všetko! Stal sa mužom viery, obetavým manželom a pred zákonom otcom, ktorý si veľmi dobre uvedomoval svoju úlohu ochrancu, strážcu, živiteľa svojej rodiny: „Keď sa prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku … a dal mu meno Ježiš“ (Porov. Mt 1, 24 – 25).
Bol mužom činu. Mužom konajúcim z lásky a mužom obety; mužom, ktorý pre záujem dieťaťa išiel aj do emigrácie: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť…“ (Porov. Mt 2, 13).
Bol mužom, ktorý obetavo hľadal strateného Ježiša, ktorý jeho nájdenie prežíval v tichu, bez zbytočných slov, čo ho charakterizuje ako muža hrdého a principiálneho: „Matka mu povedala: Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Porov. Lk 2, 48).
Od samého začiatku života Cirkvi bol sv. Jozef uctievaný a vzývaný ako jej ochranca. Jeho úcta bola zvlášť rozšírená na Východe. Na Západe jeho úctu najviac šírili františkáni, Bernard z Clervaux, František Saleský, Bernardín Sienský a Terézia z Avily.
Oficiálne ho za ochrancu Cirkvi vyhlásil blahoslavený Pius IX. v roku 1870. Pápež Pius XII. rozšíril patronát sv. Jozefa na všetkých pracujúcich a od roku 1955 zasvätil mu prvý máj, ktorý sa vo svete slávi ako deň robotníkov alebo deň práce.
V ikonografii je zobrazený s malým dieťaťom Ježišom na rukách a s ľaliou alebo tesárskym náradím. Najstarším vyobrazením je Jozef pri jasliach ako drží ochrannú ruku nad dieťaťom a jeho matkou.
Sv. Jozef, oroduj za nás