Poslednú návštevu kláštora Kongregácie Milosrdných sestier III. rádu sv. Františka pod ochranou Sv. Rodiny (OF) na ulici Grohovej v Brne som absolvoval tak trocha s obavou, ale s velkou nádejou v Božie milosrdenstvo. Došla správa, že sr. Anselma Uličná je vážne chorá. Lekár konštatoval – slabé srdiečko.
V duchu som si premietal príčiny tohto stavu. Veď rehoľní bratia a sestry po pädesiatom roku, kedy začali vládnuť komunisti naplno, prežili vo svojom rehoľnom živote mnoho príkoria. Putovanie z jedného miesta na druhé, kde priestory pre pobyt sestier neboli vždy upravené tak, aby sa dalo povedať, že sú vhodné na bývanie. Starostlivosť a obetavosť pre blížneho, väčšinou po domovoch dôchodcov uberala z ich zdravia.
Ešte vo Víťaze mi náš duchovný otec pripomenul: „Nezabudnite urobiť so sestričkou rozhovor.“ Aj keď nebol priestor na nejaký veľký rozhovor, poprosil som sestru Anselmu, aby porozprávala o svojej ceste k povolaniu. Rozhovor je veľmi stručný vzhľadom na jej zdravotný stav, no aj tak jej chcem touto cestou poďakovať za prejavenú ochotu.
Sestričky Kočišová a Novotná boli akurát doma vo Víťaze. Zišla som sa s Veronikou Kočišovou pred naším domom a povedali sme si, že pôjdeme do kláštora tiež. Za tých 14 dní, čo boli doma, sme sa rozhodli a išli sme na faru za pánom farárom Jergom.
Marinka Andrišková, Veronika Kočišová a ja sme tak šli na faru povedať, že ideme do kláštora. Pán farár sa nám vysmiali, že sme malé, že nevydržíme, no aj napriek tomu sme naozaj v roku 1945 so sestričkami odišli do Brna.
Veronika Kočišová o týždeň odišla preč, lebo už mala važnú znamosť.
Marinka Andrišková bola v Brne tri roky, mala ešte so mnou obliečku a už mala obnovovať tretíkrát sväté sľuby, ale neviem čo sa stalo, rozhodla sa, že pôjde domov a tak som ostala sama.
Prvé tri roky som bola v kláštore, lebo sme prišli ako štrnásťročné. Rok nás chodili učiť sestričky češtinu a potom som tu ešte dva roky chodila do školy. Po skončení školy som bola v kláštore a pripravovala som sa na obliečku, ktorú som mala 8. decembra 1948. Rok sme mali prípravu, čiže noviciát a v roku 1949 sme mali prvé sľuby.
Po sľuboch ma dali do nemocnice na chirurgiu, kde som bola necelých sedem rokov, pretože potom už prišiel komunizmus a tak sme museli ísť z nemocnice preč.
Dali ma do Nového Jičína do domova dôchodcov, kde som bola 17 rokov. Vedúca tam bola Ruska, veľmi si nás obľúbila, lebo sme boli pracovité a dali sme všetko do poriadku. Lenže potom tam prišla komunistka, ktorá spravila taký nábor, že sme museli sami dať výpoveď. Potom som bola 17 rokov vo Veľkom Újezde v našom ústave. Po tých sedemnástich rokoch som sa vrátil do kláštora v Brne, kde som pomáhala v kuchyni, piekla „cukroví“, opravovala ružence a kde som až doteraz.
pripravil MM