Otec Michal, pri príležitosti Tvojho výročia – 25 rokov od prijatia sviatosti kňazstva – je dôvod aj na malú rekapituláciu Tvojho kňazského života. Zaspomínajme si!
1. Kedy si pocítil prvý raz Pánovo volanie?
Už na základnej škole som pocítil túžbu pre duchovné povolanie. Keď som si podával prihlášku na gymnázium, už vtedy som mal myšlienky ísť do seminára.
2. Ako prebehlo Tvoje detstvo?
Moje detstvo, myslím si, sa nijako nelíšilo od ostatných detí na dedine. Ako deti sme sa hrali, pásli husi, neskoršie kravy, pomáhali okolo domu. Keď som bol už starší, cez prázdniny som chodil na brigády na družstvo. A samozrejme, bol som vedený rodičmi a starými rodičmi k modlitbe a čím častejšie ísť na sv. omšu. V tom čase neboli sv. omše tak často ako dnes a na prvý piatok, polnočnú sv. omšu som išiel až do Širokého. Sme štyria súrodenci. Ja som najstarší a mám tri sestry. Všetci sme sa spolu s rodičmi modlili.
3. Miništroval si rád? Pospomínaj na kňazov. Ktorí na Teba duchovne najviac pôsobili?
Už od skorého detstva som miništroval, bolo to ešte v starom kostole. V tom čase boli u nás nám blízky vdp. Adamčák. Mali také malé auto, ktoré sme ako deti obdivovali a niekedy nás aj na ňom povozili. Učili nás náboženstvo, boli nám príkladným otcom. Aj keď boli preložený do Dubovice, často sme ich navštevovali aj s dievčatami, ktoré cítili v sebe túžbu stať sa rehoľnými sestričkami. Vždy ich dvere a srdce boli pre nás otvorené. Ale aj ďalší kňazi, ktorí boli u nás, zanechali nejakú stopu na duši. Od podania prihlášky, cez pobyt v seminári až po ukončenie štúdia a prijatie kňazskej vysviacky.
4. Škola. Pospomínaj si na školské časy od základnej školy až po gymnázium.
Prvý stupeň základnej školy som absolvoval v Ovčí a druhý v Hrabkove. Mali sme dobrých učiteľov – p. Vaška a jeho pani manželku. Ako som spomínal, na gymnázium som sa hlásil už s úmyslom pokračovať v štúdiu na CMBF v Bratislave. Profesori boli príjemní, trocha som to mal sťažené tým, že v posudku som mal napísané, že chodím miništrovať.
5. Tvoje odhodlanie ísť do seminára v časoch komunizmu určite nebolo bez problémov. Robili Ti prekážky v škole, MNV v obci? Museli Ti vypracovať posudok.
Ako si spomínal, nemohol som priamo poslať prihlášku na CMBF, lebo mi hrozilo, že nezmaturujem. Preto som prvú prihlášku poslal do Nitry, druhú neoficiálne do Bratislavy. Táto prihláška musela prejsť cez rôznych ľudí na MNV, ONV a samozrejme aj s posudkom. Spomínam si, že v jednom posudku bolo napísané: „V našej socialistickej spoločnosti sa môže mladý človek uplatniť oveľa lepšie kdekoľvek inde, len nie ako farár.“ Keďže som nebol prijatý, tak som rok pracoval. Na ďalší rok som opäť podal prihlášku; posudok bol vypracovaný inými ľuďmi s priaznivým hodnotením. Za Košickú diecézu ma neprijali, tak som požiadal o prijatie v Rožňavskej diecéze, kde som bol prijatý a kde pôsobím už 25 rokov. Za to, že som kňazom, ďakujem aj rehoľným sestričkám z Kongregácie Milosrdných sestier sv. Kríža; často som k nim chodil do Matilda Huty neďaleko Gelnice. Aj ich duchovný otec mal vždy pre mňa čas.
6. Seminár. Popíš Tvoje štúdium v seminári. Z počutia viem, že pri ukončení štúdia ste ako študenti prejavili vzdor voči vtedajšej kresťanskej odnoži Pacem in Terris (ďalej len PIT). Prečo? Veď toľko kňazov vstúpilo do PIT „bez problémov“. Niekoľkí študenti dokonca boli zo štúdia aj vylúčení a neboli vysvätení. Bol na Vás vyvíjaný veľký tlak zo strany Vašich predstavených?
V seminári sme študovali, modlili sa, robili skúšky. Keď sme boli tretiaci, tak predstavení rozhodli, že bohoslovci pôjdu na zasadanie Pacem in Terris. Skoro všetci sa proti tomu postavili a ako protest začala sa hladovka. Všetci sme prišli do jedálne, pomodlili sa a málokto niečo zjedol. Vznikol z toho veľký problém. Začalo sa vyšetrovanie a z druhého ročníka bolo prepustených 11 bohoslovcov. Niektorí neskoršie doštudovali, iní sa oženili. Dostali sme dlhé prázdniny a príslušníci ŠtB ponavštevovali všetkých bohoslovcov v rodinách. U nás boli dvakrát. Asi po mesiaci sme boli pozvaní do školy, ale bolo cítiť napätie, väčší dozor, kto s kým sa stretáva. Tak to trvalo až do vysviacky.
7. Kňazskú vysviacku si mal v B. Bystrici 13. mája 1982. Spomenieš si na ňu?
Kňazské vysviacky bývali vždy v Bratislave. V čase, keď náš ročník končil, boli požiadavky rozdeliť vysviacky kňazov do Bratislavy a do Košíc. Návrh do Košíc neprešiel, ale aby to bolo v Banskej Bystrici. A tak po prijatí diakonátu vo štvrtok, v sobotu sme cestovali do B. Bystrice. Prenocovali sme na Starých Horách na fare a v nedeľu 13. júna 1982 sme boli o. biskupom Mons. Jozefom Ferancom vysvätení za jednotlivé diecézy. Otec biskup každého povzbudil a daroval cestovný kalich s paténou.
8. Každý kňaz sa s neopísateľnou túžbou teší na svoju primičnú sv. omšu v rodnej farnosti, obci. Ako si to prežíval?
Čo sa týka primícií, bol tu jeden problém. Keďže sme boli dvaja z farnosti spolu s vdp. Vladom Čechom, chceli sme mať primičnú sv. omšu v rozdielne nedele. Boli sme s tou požiadavkou aj na Ministerstve kultúry, ale nepochodili sme. Primície museli byť v jednu nedeľu. Dosiahli sme len polhodinový rozdiel začiatku sv. omší, aby duchovný otec Balica mohol uviesť jedného a potom „utekať“ k druhému. Sv. omša prebehla v pokoji, prišlo veľa ľudí. Do kostola sme išli neorganizovaným sprievodom, lebo organizovaný bol zakázaný.
9. Spomeň si na svoju prvú kaplánku. Kde to bolo? Pospomínaj všetky svoje doterajšie kňazské pôsobiská.
Mojou jedinou kaplánkou bola farnosť Krásnohorské Podhradie. Keď som prišiel do Podhradia, fara bola zamknutá. Vítal nás len jeden malý vtáčik, ktorý poletoval k dverám, na strom a k autu. A tak sme išli do Rožňavy, kde správca farnosti pracoval na Biskupskom úrade. Táto farnosť bola maďarská, takže som sa začal učiť po maďarsky; po dvoch rokoch som už mal sv. omšu či pohreb v maďarčine.
V roku 1985 som bol preložený za správcu farnosti do Kokavy nad Rimavicou, kde som bol do roku 1993. Mám milé spomienky na túto farnosť, na ľudí, keďže mnohí ešte žili na lazoch, v samotách a niekedy ich bolo potrebné navštíviť. Najnamáhavejšie to bolo cez Vianoce, keď si žiadali posviacku domu a napadlo veľa snehu. Od roku 1993 som ustanovený za farára v Hnúšti. Aj tu sa stretávam s milými ľuďmi. Ľudia sú často takí, akých si ich my sami predstavíme, ako sa k nim správame.
10. Vieme, že Tvoje štúdiá kňazskou vysviackou neskončili. Kto je Tvojím najväčším duchovným a kňazským vzorom, ak sa to dá tak povedať?
Každý kňaz sa usiluje vzdelávať sa aj po vysviacke. Číta, študuje, rozjíma, modlí sa. Nesmie ostať len pri vedomostiach zo seminára. Mne sa naskytla možnosť po otvorení hraníc študovať kanonické cirkevné právo na Katolíckej univerzite v Lubline v Poľsku. A tak popri spravovaní sme raz do mesiaca cestovali spolu s ďalšími tromi spolubratmi na týždeň na univerzitu. Trvalo to štyri roky. Po zložení záverečnej skúšky som dosiahol ukončenie štúdia licenciátom kanonického práva s titulom ICLic. Nadobudnuté vedomosti využívam na Diecéznom súde, kde som bol v rôznych funkciách. Teraz pracujem ako cirkevný notár. Je to zaujímavá práca s osudmi mnohých ľudí, kde sa často riešia neplatné manželstvá, ale aj žaloby poškodených ľudí.
Nemám priamo vytipovaný vzor. Ale sú to mnohí kňazi, ktorých Cirkev vyhlásila za svätých, kňazi žijúci životom, ktorým sa človek povzbudí, napr. v našej diecéze vdp. Štefan Podolinský a mnohí iní.
Každý kňaz, ktorému záleží na budovaní Cirkvi – Božieho kráľovstva – sa usiluje prejaviť nielen peknými slovami, kázňami, ale hlavne zbožnosťou, obetavosťou a modlitbou.
Chcem povzbudiť rodiny, deti, nás všetkých, aby sme sa stále modlili, nachádzali si čas na modlitbu, žili z modlitby, rozprávali sa s naším nebeským Otcom.
Ďakujem za rozhovor.
pripravili M. Magda a G. Magdová