Diecézny biskup František Tondra v pastierskom liste z 18. novembra 2007 vyhlásil, že rok od 14. novembra 2007 do 14. novembra 2008 je Rokom biskupa Jána Vojtaššáka. Povzbudil nás, aby sme sa počas tohto roku častejšie a osobitnejšie vracali k jeho svetlej pamiatke. Každý veriaci v našej diecéze by sa mal usilovať o posvätenie svojho života a poznávať znaky osobnej svätosti a čností, ktorými bol biskup Ján Vojtaššák ozdobený.
Zložené ruky na jeho pomníku nad hrobom v zákamenskom cintoríne vystihujú hlavný znak jeho kresťanskej svätosti: ducha modlitby. Biskup Ján Vojtaššák bol mužom modlitby. Už v detstve sa rozvíjal duchovný život, život modlitby u malého Janka. Mons. Trstenský píše: „Keď len mohol, vždy bežal s otcom do kostola, aby sa od neho učil, ako ho treba milovať, ako sa oň starať, ako v ňom čerpať silu, potechu a osvietenie. Pomáhal otcovi čistiť kostol, ozdobovať ho, v ňom sa svojským spôsobom zhovárať s Ježiškom a pri jeho oltári mu posluhovať. Na Jankovej záľube v službách Božích v chráme mala významnú zásluhu jeho matka Mária, rodená Klimčíková, ktorá mala brata kňaza… Ona aj pri mnohých starostiach o početnú rodinu a hospodárstvo našla si vždy dosť času, aby deťom rozprávala o Pánu Bohu a spolu s nimi Pánu Bohu rozprávala v modlitbách nielen o sebe a svojich starostiach, ale hlavne o nich. Modlievala sa s nimi rannú i večernú modlitbu, pripravovala ich na prijatie svätých sviatostí a učila ich kresťansky žiť.“
Život práce, štúdia a modlitby bol súčasťou jeho života i na ľudovej škole, tiež ako študenta v Trstenej, v Ružomberku i v seminári na Spišskej Kapitule. Tam sa formoval denným rozjímaním, sv. omšou so sv. prijímaním, spytovaním svedomia, týždennou sv. spoveďou, duchovným čítaním, duchovnými rozhovormi … V požehnanom tichu plodne rozjímal svoje denné meditácie a stále hlbšie sa púšťal do posvätnej teológie. Vedomosťami i duchovne pripravený bol vysvätený na kňaza 1. júla 1901.
Kňaz Roman Grigeľ hodnotil jeho kaplánske účinkovanie v Zubrohlave takto: „Bol on opravdivým kňazom. Všetkých si získaval svojou nábožnosťou, skromnosťou, pracovitosťou, sociálnym cítením a veľkou láskou k nevinným deťom.“ V Tvrdošíne uviedol do života poklonu Sviatosti Oltárnej. Učil ľudí modliť sa sv. ruženec. Podobne spomínajú naňho vo Veličnej: „Učil nás modliť sa ruženec, spievať mariánske piesne…“ Sv. omšu celebroval veľmi nábožne. Dlho sa na ňu pripravoval a dlho po nej vzdával vďaky.
Keď nastúpil na biskupský stolec, ešte viac pociťoval potrebu modlitby. V jeho životopise o ňom čítame: „Proti nevere, ktorá sa šírila, začínajúc od seba mal dávno vyskúšané tri prostriedky: modlitbu a prácu, spojenú s obetou. Modlitba mu bola krídlami, na ktorých sa vznášal pred trón Najvyššieho, aby ho zveleboval, uzmieroval ho, ďakoval mu za dary a o nové ho prosil, pamätajúc na slová Majstra: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“, ako i na jeho povzbudenie: „Proste a dostanete. Hľadajte a nájdete. Klopte a otvoria vám. Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu otvoria.“ Pravdivosť Kristových prisľúbení skúsil na sebe. Modlitba ho zošľachťovala, ozdobujúc ho takmer vlastnosťami Toho, s ktorým sa v nej spájal. V nej nachádzal rady v pochybnostiach, pokoj v búrkach, potechu v zármutku, silu v bojoch, úľavu v krížoch, vytrvalosť v započatých dielach.“
O jednom z týchto plodov jeho modlitby hovorí jeho blízky spolupracovník v biskupskej kancelárii: „Keď chcel pán biskup podniknúť niečo závažnejšie, radil sa s nami aulistami. Dali sme hlavy dokopy, študovali sme odborníkov a poradili sme mu. Pán biskup sa za radu poďakoval, ale na naše veľké začudovanie potom vec riešil celkom ináč. Aj sme sa pohoršovali na tom, ale po čase sme zistili, že on konal správne a nie ako sme mu my radili. My sme sa radili svojich rozumov, ľudských odborníkov, on sa však poradil v domácej kaplnke Ducha Svätého, Ducha múdrosti, a preto jeho rozhodnutie bolo správnejšie.“
Ako biskup „celé hodiny prekľačal vo veľmi studenej biskupskej kaplnke. A zatiaľ, čo miništrujúci klerik sa až triasol od zimy, ktorá ním lomcovala, on si len kde-tu pomädlil ruky, sústredene meditoval, modlil sa a slúžil sv. omšu.“ Do celého biskupstva zaviedol večitú poklonu Sviatosti Oltárnej, lebo vedel, aké dobro z toho vyplynie pre jednotlivcov, rodiny, celé biskupstvo, Cirkev i svet. Kňazov pri tejto príležitosti vyzýval: „Povzbudzujeme Vás preto…, aby ste nič nezanedbali z toho, čo by zveľadilo lesk a dôstojnosť tejto pobožnosti a aj vo veriacom ľude roznietilo pravú nábožnosť srdca a aby ste veriacim svietili aj príkladom dôvery v pristupovaní k Pánovi, skrývajúcemu sa v eucharistickom spôsobe a neprestávali dvíhať čisté ruky v modlitbe za stádo, zverené Vašej starostlivosti i za seba, žeby naplnení poznaním Božej vôle, kráčali ste vo všetkej múdrosti a vedomosti pred Bohom, páčiac sa mu vo všetkom.“
Podobne vyzýval k modlitbe za kňazské povolania. Písal: „Pri tomto sa však nemôžem spoliehať iba na svoje sily. Pán hovorí: Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Počúvajme, čo nám hovorí, modlime sa všetci. Áno, my kňazi by sme nemali nikdy zabúdať na to, ale spolu s ľudom často sa modlievať a prosiť Boha o to, aby vzbudil čím viacej a dobrých kňazov do svojej preveľkej žatvy.“ Dr. Tomanócy povedal pri príležitosti 25. výročia biskupskej vysviacky o. biskupa: „Všemohúci vyslyšal hlas svojho služobníka. Diecéza za 25 rokov získala 203 kňazov. Sám biskup ich vysvätil 188. Keď v tomto čase skoro každá slovenská diecéza pociťovala nedostatok kňazov, spišská diecéza ich mala prebytok.“ Splnili sa slová Pána Ježiša: „Pýtajte si a dostanete.“
V ťažkých časoch, keď sa blížila jeho krížová cesta, v obežníku o. biskup napísal: „Modlime sa k všemohúcemu Bohu, aby nás chránil od hroziacich nebezpečenstiev a aby skrátil čas svojho navštívenia. Ak by sme mali ešte trpieť ťažkosti, nech dá ducha mužnosti a milosť vytrvať až do konca.“
O internovaní p. biskupa na biskupskom úrade čítame: „Pánu biskupovi až rozodierala srdce myšlienka, že kým on musí sedieť bezmocný za zamknutými dverami svojho vlastného príbytku a môže iba ako kedysi Mojžiš dvíhať ruky k nebu a prosiť o pomoc a zmilovanie za svoje milované duchovné dietky, zatiaľ mu ich sprava i zľava napádajú svorky šakalov a dravých vlkov. A i keď bol odjakživa mužom modlitby, teraz tu v internácii zmnohonásobil svoje prosby k Otcovi svetiel, pravdy, sily a odvahy, vediac veľmi dobre, že takto najlepšie pomôže tým, ktorých neprestal milovať a o ktorých sa neprestal nikdy starať.“
Vo väzení bola modlitba jeho dennou posilou. Žehnal, keď mohol, slávil sv. omšu, odpúšťal. Po veľmi tvrdom a neľudskom zaobchádzaní s ním i ostatnými väzňami prosil: „Bože, odpusť nám, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Okrem sv. omše, ruženca, sa pán biskup predmodlieval spamäti litánie Loretánske, k Najsv. Menu Ježiš, k Božskému Srdcu Ježišovmu, k sv. Jozefovi a k všetkým svätým. Spamäti vedel ešte hymny Stabat Mater a Lauda Sion.
O pobyte v Charitnom domove v Děčíne o ňom napísali: „Pána biskupa Vojtaššáka bolo možno vidieť v kaplnke už o piatej hodine ráno. Vstával o pol piatej, chcejúc v tichosti, nikým nerušený, celebrovať sv. omšu. No nikdy nebol samotný. Prichodili sestričky i kňazi, aby sa povzbudili na jeho nábožnosti a sústredenosti. Po sv. omši zotrvával v kaplnke aj dve hodiny, aby si kľačiačky vykonal poďakovanie, rozjímanie a breviár. Cez deň prichodil viac ráz do kaplnky na návštevu sviatostného Spasiteľa a pomodliť sa sv. ruženec. Večer prichodil na pobožnosť, ktorú mávali sestričky.“ Podobne žil aj neskôr v Senohraboch. Po jeho odchode do večnosti jeden z jeho spolubývajúcih v Senohraboch napísal: „Stratili sme živý vzor svätosti kňazského života. Bol ozajstný, pravý apoštol…, bol svätec medzi nami. Vskutku, svätý biskup.“ Zložené ruky k modlitbe na jeho hrobe v Zákamennom hovoria, že Boží služobník biskup Ján Vojtaššák bol mužom modlitby. Sám sa veľa modlil, modlitbe učil, k modlitbe vyzýval. Veríme, že aj teraz v nebi prosí za nás.
Na záver pastierského listu otec biskup František hovorí: „Ďakujme Bohu, že požehnal našu Spišskú diecézu takým biskupom, akým bol Boží služobník Ján Vojtaššák. … modlime sa, aby nám ho Cirkev blahorečením aj oficiálne dala za vzor kresťanského života.“
Mgr. Matúš Perignáth, duchovný otec pôsobiaci v Rudňanoch