Bolesť, strach, nepokoj, osamelosť. Prečo, Pane, dopúšťaš toto všetko, keď ty sám si pokoj a my veríme, že si stále s nami? Je to všetko skúškou našej viery, našej dôvery v teba? Ak áno, tak dokedy ešte budeme znášať tvoje skúšky či tresty za naše pády. Prečo?
Stretla som vo svojom živote ľudí, ktorí trpeli nielen fyzicky, ale najmä duchovne. Prečo píšem duchovne a nie psychicky? Preto, lebo ak človek trpí zúfalstvom a rúhaním, tak vlastne jeho duša kričí k nebu a zároveň neverí, že ju niekto počuje alebo jej utrpenie berie vážne. Nechápe alebo nechce pochopiť zmysel svojej bolesti, lebo vo svojej pýche chce byť šťastný aj napriek tomu, že sám život je spleťou väčšieho či menšieho utrpenia.
Každý z nás vie, že keď sa mu darí, tak si na Boha spomenie len zriedkavo a vníma ho asi tak povrchne, ako keď z povinnosti alebo zo zvyku príde v nedeľu do Božieho chrámu, odsedí si omšu a hneď ako vyjde z kostola, zabudne, čo mu vlastne Boh chcel pripomenúť. Ale sú aj takí, ktorí si o sebe myslia, že sa snažia žiť dobrý život kresťana a tým ťažšie znášajú tvrdé údery života s výčitkou – PREČO? Odpoveď máme na samom počiatku dejín stvorenia sveta a človeka, jeho zrady Božej lásky a následného vyhnania z raja. Toto sú následky dedičného hriechu, toto je dedičstvo sveta, ktoré sa zvíja v bolestiach svojej pýchy a nechápavosti. V bolesti prichádzame na svet, v bolesti a trápení prežívame svoj život a cez bolesť vkročíme do večného života. Dôležité je práve to, ako bolesť prijímame a chápeme.
Bolesť a utrpenie znášal aj Kristus, aj keď bol Bohočlovek, nevyhol sa im práve preto, že chcel naše bolesti nielen pochopiť a osobne prežiť, ale ich najmä posvätiť. Preto ten, čo trpí, je priehľadným obrazom Krista a očisťuje sa od hriechov, pričom je neustále posilňovaný Božou milosťou a láskou. Boh nikdy nenechá človeka v utrpení samého, ani mu nenaloží na plecia viac ako unesie. A keď sa ti zdá, že už ďalej nevládzeš, jednoducho povedz: „Bože Otče, vkladám seba aj svoje utrpenie do tvojich rúk, ja ti verím, verím, verím ti! Staň sa vôľa tvoja!“
Páter Pio povedal, že „niet väčšej milosti ako je milosť utrpenia už tu na zemi, lebo je neporovnateľne ľahšie trpieť za hriechy tu ako v očistci“. Preto nezabudni, aj keď sa to ťažko chápe, že bolesť a trápenie je darom a milosťou od Boha a že dôvera v jeho riadenie ťa posilní a podoprie v utrpení, aby si nepadol do priepasti zúfalstva. Lebo kresťan, ktorý odmieta pochopiť utrpenie, odmieta Ježišove sprítomnenie v sebe samom a popiera jeho dar večného života, ktoré pre nás osobne vydobyl obetou kríža.
Keď som v Charitnom dome sestier sv. Kríža v Cerovej sedela pri sestričke, ktorá umierala na rakovinu a práve sme z kaplnky počúvali kňaza, ako sa modlí pred vyloženou Sviatosťou oltárnou, opýtala sa ma, či nechcem ísť na poklonu do kaplnky. Odpovedala som jej: „Kam by som išla, keď Kristus leží tu na tejto posteli? Veď On je tebou a ty si ním a ja ho nemôžem nechať v tejto izbe samého.“
Lucia Galdunová, Víťaz