Z príležitosti Misijnej nedele nás spolu s vicerektorom košického seminára Karola Boromejského v Košiciach Mgr. Bartolomejom Salancim navštívili aj dvaja bohoslovci.
Využili sme túto príležitosť a poprosili sme ich o rozhovor.
1. Predstavte sa nám.
Volám sa Matej Gočík alebo Mathias. Pochádzam z Kanadského Vinipegu. Rodičia sú však Slováci. Prišiel som tu na Slovensko študovať za kňaza.
Ja sa volám František Barna. Pochádza zo Zemplínskych Hámrov, farnosť Belá nad Cirochou.
2. Matias, odkiaľ pochádzajú tvoji rodičia?
Mama je Košičanka a otec pochádza z Trebišova. Zo Slovenska odišli v roku 1985. Ja som sa už narodil v Kanade v roku 1990.
3. Aké príležitosti sú vo Vinipegu pre slovenských katolíkov? Sú tam slovenské kostoly?
Mali sme slovenský kostol, ktorý postavili Slováci v roku 1968, kedy prišlo veľa Slovákov do Kanady. Nedávno ho však predali, takže slovenský kostol už nie je. Požiadali sme poľského kňaza, aby nám slúžil slovenské omše, tak sa naučil po slovensky a slúži nám slovenské omše štyrikrát v roku. Sú tam väčšinou už starší Slováci, z mojej generácie tam už nikto nie je.
4. Kedy si pocítil „to volanie“ do Pánovej vinice?
Odmalička som miništroval, a tak som často chodieval na sv. omšu. Potom som šiel študovať na cirkevné katolícke gymnázium, kde boli všetci učitelia katolíci a celé štúdium sa nieslo v Božom duchu. Raz sa ma spýtali, či by som nechcel ísť na trojdňové duchovné cvičenia, zamerané na spoznávanie Krista. Bola vyložená Sviatosť oltárna, spoveď a silencium. Tam sa vo mne zapálilo povolanie. Myslel som na to aj predtým, ale vždy som to odsúval, že to nie je pre mňa, no tam ma to fakt zapálilo. Odvtedy som chodil ku viacerým kňazom. Vyhľadával som si takých tradičných, ktorí sa držia magistéria. Potom som nastúpil do nultého ročníka v seminári v Montreali. Tam mi povedali, že som príliš mladý a aby som si to ešte trošku premyslel. Bol som z toho trocha sklamaný. Tak som šiel za mojím kňazom a ten mi povedal, že ma zoberie do Poľska. Povedal som mu, že neviem po poľsky, on mi na to, že tak potom na Slovensko a ja som súhlasil. Niekoľkokrát som už bol na Slovensku, takže ho už trocha poznám, najmä Košice, keďže mama je Košičanka. Dal som prihlášku do slovenského seminára, kde ma prijali a tak som tu. Všetko sa s Božou pomocou podarilo.
5. Takže to nebolo prianie tvojich rodičov, aby si študoval na Slovensku?
Vo Vinipegu nie je seminár, takže som z domu musel odísť tak či tak. Takže to bolo jedno,či pôjdem lietadlom tri hodiny alebo deväť.
6. Rozprávaš pekne po slovensky. Rozprávate doma po slovensky?
Áno. Skôr je to však taká slovensko-anglická komunikácia, mama po slovensky a ja po anglicky.
7. V ktorom ročníku teraz momentálne študuješ?
Ja som prvák.
8. Máš nejakú predstavu, kde by si chcel pôsobiť ako kňaz?
Je to ešte ďaleko, takže ešte veľmi nie. Je to na biskupovi. Poznám kňazov, ktorí sa pýtali tam a hentam a potom neboli šťastní. Iba tí, čo boli poslušní a splnili to, čo povedal otec biskup, títo boli naozaj šťastní a ďakovali Bohu že sú tam, kde sú. Ja všetko beriem ako Božiu vôľu a zatiaľ sa nikde „netlačím“.
9. Ako je to v Kanade s mladými?
Ťažké. Situácia je veľmi smutná. Mládež veľmi nechodí do kostola. Prevláda liberalizmus, zanechávajú tradície a to je veľmi bolestivé. Chýba nám jednota, ktorá keď nie je, tak vznikajú hádky a nerozumejú si.
10. Teraz prejdeme k tebe, František. Odkiaľ pochádzajú tvoji rodičia?
Obaja rodičia sú zo Zemplínskych Hámrov, takže som rodený Hámrovčan, taký skalný.
11. Máte vo vašej obci obyvateľov aj iného vierovyznania?
Väčšina sú rímskokatolíci a asi tri rodiny svedkovia Jehovoví, ale tí nie sú až takí citeľní, keďže sa skôr stiahnu do okresného mesta, lebo tam majú svoju centrálu.
12. Kedy si ty pocítil volanie?
Bol som vedený odmalička. Tiež som miništroval. Okolo kostola sa vždy niečo dialo. Bývame blízko kostola, takže stále, keď bolo treba pomôcť, tak som tam bol počas detstva aj dospievania. Podvedome som to nebral do úvahu a hovoril som si, že to nebude pre mňa. A s tým som ukončil gymnázium. Tak som šiel študovať do Ružomberka na Filozofickú fakultu, kde som strávil jeden rok. Bol to taký zlomový rok. V jeseni po nástupe do školy boli duchovné cvičenia na Spišskej Kapitule, ktoré sú pre študentov povinné. Počas nich nastal ten zlomový moment a tam som sa pevne rozhodol. Zvyšok strávený na fakulte som prežil s tým, že už smerujem k semináru. Z filozofickej fakulty som podal prihlášku do Košíc na teologickú fakultu a potom sa to už tak akosi rozbehlo. Teraz som už tretiak. Po druhom ročníku som šiel na pastoračnú prax do Bardejova. Toto sa nepočíta ako štúdium, ale ako prax bez štúdia. Vrelo to odporúčam každému bohoslovcovi, keďže sú u nás ešte semináre, kde nemajú túto pastoračnú prax. Minulý víkend sme boli na Velehrade, kde bolo stretnutie bohoslovcov z celého Slovenska, Čiech a Moravy. Tam sme sa rozprávali s inými bohoslovcami z iných seminárov, tak tí vítajú túto prax ako dobrú pomoc pri formácii, lebo človek vidí to prostredie. Ja som zvlášť rád, že som sa dostal na túto prax tu na Slovensku; mali sme možnosť vyberať si miesto. Vybral som si miesta v Nemecku a Rakúsku. Dali mi Bardejov a som rád.
13. Kde chceš pôsobiť ako kňaz, v akej oblasti?
Ťažko povedať. Myslím, že som otvorený na hocičo, aj v prístupe v seminári v tom, čo mi tam predkladajú. Nakoľko sa poznám, tak sa vnímam ako človek, ktorý je otvorený pre rôzne možnosti, takže nemám nijaké predstavy; možno niečo s mládežou, ale aj klasická farnosť, kde je všetko spojené tak ako aj vaša, tak mi nie je cudzia. Nemám nijaké špeciálne predstavy.
14. Spomenul si prácu s mladými. U nás je veľmi veľa mladých, ktorí putujú bez nejakého cieľa, bez nasmerovania. Ako to vidíš ty?
Všade je to tak a aj v Bardejove som to tak pociťoval.
Na niektorých mladých je vidieť, že hľadajú nejaké vzory, alebo niekoho, na koho sa môžu „upnúť“. Nie vždy je to ten najlepší motív, potom sa upnú až príliš a to už tiež nie je dobré. Myslím, že celkom iste potrebujeme pastorovať hlavne pre mladých, lebo od nich to začína.
Ďakujeme za rozhovor.
pripravili: M. Magda a G. Magdová