EXERCÍCIE (VII. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.



Svätý Ignác hovorí v exercíciách o postoji človeka voči svetu a to o tom, ako treba využívať veci tohto sveta. Treba ich užívať natoľko, nakoľko nám pomáhajú žiť podľa Božej vôle a treba sa ich chrániť, nakoľko by nám mohli škodiť. Tento postoj nazýva svätý Ignác postojom indiferencie.

Indiferencia má svoj hlboký koreň. Nijaká jednotlivá vec nemôže uspokojiť ani poznanie ani túžby človeka. Každá vec je ohraničená, za každou vidíme ďalšie možnosti, ponad každú hľadíme na nové horizonty. Pri nijakej veci sa nemôžeme zastaviť definitívne tak, aby nás natrvalo naplnila. Čiahame stále ďalej, poza každú jednotlivú vec. Prenášame sa ponad všetko.

V exercičnej indiferencii ide o to, či sa aj vedome chceme zariadiť podľa toho najpodstatnejšieho v nás. Vždy, keď uznávame konečnú vec ako konečnú a ohraničenú, keď uznávame dobro nejakej veci ako ohraničené, jednotlivú radosť ako ohraničenú – vždy potvrdzujeme, to čo je hlbokou pravdou samotných vecí a života: že všetko má svoje hranice. Plnosť je len v Bohu.

Nie je riešením problému, ak sa povie, že kresťan má stvorených vecí užívať čo najmenej. To je teória minima. Je v podstate negatívna. Vznikla z nepresnej idey, akoby Boh v nás rástol viac ničením než rozvojom a premenou. Ak sa dotýkame čo najmenej vecí, vyhneme sa možno riziku. Ale potom sme vážne zanedbali možnosť vyťažiť z vecí okolo nás najvyššie duchovné dobro a službu. To by bolo vyhýbanie sa riziku za cenu trestuhodnej zbabelosti. A to nemôže byť vôľa Božia: vychovávať z nás zbabelcov. Čo je teda správne? Milovať veci v Bohu a pre jeho program rozvoja sveta cez Krista! Potom sú veci veľké a spolu s nami sa dvíhajú k Bohu. Sv. Ignác vidí v indiferencii nielen negatívnu, ale i pozitívnu cestu – vyhýbať sa veciam, nakoľko nám škodia, ale aj užívať ich, nakoľko nám pomáhajú.

V indiferencii by som mal stále mať na mysli Boží program so svetom a mojím životom. Boží program a Božie plány sú rozhodujúce, lebo dávajú všetkému zmysel a cieľ. Bez tohto cieľa by sa všetko obrátilo na chaos. Bez tohto cieľa by nejestvovalo nič, lebo Boh by bez cieľa nič nevytvoril.

Cez stvorenie sa završuje v Kristovi, ktorý nám zjavil Boha a otvoril nám prístup k životu s ním teraz i naveky. V Kristovi sa teraz napĺňa Boží program so svetom a s človekom. Všetko smerovalo k nemu – od prvých elementov sveta, cez formovanie kozmu a zeme, cez biologické premeny a rozvoj, cez dejiny človeka, národov a Izraela, až po príchod Kristov a ustanovenie jeho Cirkvi. A tento proces napĺňania Božieho programu pokračuje posväcovaním sveta, ktoré sa má zavŕšiť v dozretom kráľovstve Božom.

To je univerzálny Boží program so svetom, program dejín spásy. Svätý Irenej napísal: „Keď Boh stvoril prvé elementy sveta, myslel už na Ježiša Krista, svojho Syna, ktorý nás spojil do jednoty ako celok i ako jednotlivcov.“ Cez Krista a jeho Cirkev je celé ľudstvo vtiahnuté do dejín spásy. A cez človeka je celé tvorstvo na ceste k Bohu.

Tento Boží program má aj celkom konkrétne dôsledky pre mňa. Ak sa mám zapojiť do tohto programu a splniť svoje poslanie, musím mu podrobiť celý svoj osobný rozvoj, svoje myslenie, city, srdce, poznanie, vzdelávanie, rozvoj svojho tela i psychiky. Len tak splním svoj cieľ a len tak budem šťastný. Prácu, povolanie, záujmy – to všetko musím rozvíjať podľa Božej vôle. Mám prekonávať všetko ľudské a zameriavať sa k Bohu posväcovaním. Nie je to ľahké. Možností je mnoho – od posvätenia až k stroskotaniu, od ľudského až po neľudské.

Z Božieho programu života vyplýva, že má byť natrvalo „na Boží obraz a podobu“, že mám zobraziť Boha a vydávať o ňom svedectvo. Mám byť svetlo. Mám svedčiť radosťou a hĺbkou svojej vernosti. Mám svedčiť radosťou i láskou. Takto svedčia o Bohu svätí, minulí i dnešní.

Život podľa Božieho programu nielenže neochudobňuje ani mňa, ani spoločenstvo, do ktorého patrím, lež ho obohacuje. Mnohí sa ešte dodnes nazdávajú, že viera pristrihuje človekovi krídla, že veriaci človek má príliš mnoho zábran, aby mohol milovať svet a život a že pre život živorí len kdesi na okraji života. Nie je to pravda! A kto to tvrdí, nepozná veľkolepé dejiny Cirkvi, životy jej odvážnych ľudí, svätcov, synov a dcér. Viera vychovávala pevných a odvážnych ľudí, obetavých, podnikavých a hrdinských až do krajnosti. Prelistujme si dejiny Cirkvi, dejiny misií, dejiny reholí, dejiny charity!

Napriek tomuto celkovému pohľadu položme si konkrétne otázky: Či nenarúšajú perspektívy Božieho kráľovstva náš záujem o svet a o činnosť v ňom? Môže kresťan, veriaci v kráľovstvo Božie, priznávať skutočnú hodnotu veciam vo svete? Môže sa s tou istou láskou venovať povinnostiam svojho stavu, ako sa venuje povinnostiam čisto náboženským? Žiada sa od nás veriacich, aby sme boli znechutení z neho a životom na ňom alebo ho má prijímať ako ozajstnú hodnotu? Má sa kresťan zúčastňovať celým srdcom na stavbe lepšieho sveta alebo sa má zúčastňovať ľudského úsilia len „končekom prstov?“ V duchovnom živote sa kladú otázky: Boh či svet? Z toho vznikajú časté konflikty. Niekto sa primkne k Bohu a vylúči zo svojho života čo najviac sveta. Iní odhodí Evanjelium a začne žiť životom sveta, ktorý nazýva ľudským a pravdivým. Alebo niekto rezignuje a zriekne sa snahy pochopiť. Nepatrí potom celkom ani Bohu ani svetu. Sebe je nedokonalý, ľuďom sa vidí neúprimný. Vedie dvojaký život. K veci treba zaujať správny postoj. Najprv z túžby väčšej dokonalosti dať do súladu lásku k Bohu so zdravou láskou k svetu, potom jednu živiť druhou, úsilie o indiferenciu živiť úsilím o rozvoj.

Často sme okolo vecí tohto sveta habkali. Žiarlivo strážiť svoje srdce pre Boha? Milovať svoju prácu? Alebo ju považovať len za nevyhnutné zlo? Ale predsa veriaci musí dávať príklad v svedomitej práci. A tak sme často hľadali neisté východisko: Priatelia, chcete vyzdvihnúť ľudskú prácu? Zalejte ju svetlom dobrej vôle. Očistite svoj úmysel a potom bude vaša činnosť záslužná. Potom už nezáleží na tom, čo a koľko urobíte. To hmotné vo vašich skutkoch aj tak nemá nijakú definitívnu cenu. Je to prach. Či ľudia objavia o jednu pravdu viac alebo menej, či utvoria nové stroje, pekný obraz alebo krásnu hudbu, či ich pozemská organizovanosť bude lepšie alebo nie – to nemá pre nebo nijaký význam. Nijaký z týchto objavov nevstúpi medzi kamene, z ktorých bude zbudovaný Nový Jeruzalem! Zostane trvalé a pre svet tam hore bude mať význam len to, že ste všetko robili s čistým úmyslom…

Tak nejako sme špekulovali. Tak nejako sme to chceli niekedy opisovať azda aj v životopisoch svätých. A možno sme to i ďalej odôvodňovali: Boh nepotrebuje vašu činnosť. Má všetko sám bez vás. Chce len to, aby ste mu dali prednosť pred všetkým, čo vás obklopuje.

Veci vám boli zverené len ako pole na cvičenie. Na cvičišti si máme vykovať srdce a svojho ducha. Ste postavení na skúšobný terén. Boh vás posúdi, či budete môcť prestúpiť do neba do Jeho prítomnosti. Teraz ste v štádiu skúšky. Nezáleží na tom, čo bude s pozemskými vecami. Problém je len v tom, či sa naučíte poslúchať a milovať. Preto nech sa vaše srdce nepripúta k ľudským dielam. Je to slama, ktorá zhorí, je to hlina, ktorá sa rozpadne. Pravda, i keď pozemské ciele nemajú nijakú hodnotu, môžete ich milovať ako príležitosť, aby ste dokázali Bohu svoju vernosť. Toto stanovisko je dané len vyzdvihovaním dobrého úmyslu, inak je falošné. Stačí pre náš pokoj a pre našu radosť takýto vlažný postoj k životu? Posvätenie našich úsilí dobrým úmyslom vedie istotne nášho ducha v každej našej činnosti, ak chceme žiť duchovne. Je pre nás radostné, že u tých, ktorí milujú Boha, sa nikdy nič z ich vnútornej činnosti nestratí. Ale vynára sa nám otázka: či aj práca nášho ducha, nášho srdca a našich rúk, to značí naše dielo, naše výsledky sa tiež nejakým spôsobom nezaraďujú do Božieho programu a jeho napĺňania, a či aj ony nemajú bezprostrednejší význam pre večnosť? Večnosť sa už začala! Všetko má v nej svoj význam! Ak všetko zapojujem do svojej večnosti… Ako veriaci veľmi chceme, aby všetky ľudské ciele mali význam pre večnosť, aby boli nejako zachované navždy, aby pod našimi rukami svet rástol k svojmu zavŕšeniu.

Pane, neodolateľne milujem to, čo mi tvoja dobrota každý deň umožňuje uskutočniť. Mám rád túto myšlienku, myšlienku postupnej premeny sveta aj hmotné zdokonaľovanie. Mám rád všetky tie nové pravdy, nové poznatky, nové objavy – všetko, čo sa prvý raz objavuje vo mne a okolo mňa na zľudštenej tvári sveta. Ako ťažko by sa nám tvorilo, keby sme nemali hlboké vnútorné presvedčenie, že pracujeme na vybudovaní niečoho definitívneho, na vybudovaní Tvojho diela, tvojho programu so svetom. Len vtedy vieme dať do pohybu všetky svoje sily, svoju slobodu. Preto všetko, čo oslabuje moju jasnú a pevnú vieru v nebeskú hodnotu mojich prác a podujatí – to všetko oslabuje moju schopnosť tvoriť z celého srdca a zo všetkých síl. Pane, ukáž všetkým svojim verným, ako ich skutky ich budú nasledovať do Tvojho kráľovstva v plnom a ozajstnom význame tohto slova! Ježiš hovoril veľmi naliehavo o využívaní talentov. Ak to nepochopia, budú ako leniví robotníci, ktorých práca nepriťahuje alebo zostanú rozdelení a rozorvaní vo svojom najhlbšom vnútri.

A potom? Bude sa hovoriť, že synovia svetla nemôžu z presvedčenia a teda rovnocennými zbraňami zápoliť v prirodzenom svete so synmi Sveta!
Trvalé hodnoty utvoríme však v živote len vtedy, keď budeme žiť podľa Božej vôle a podľa Božích očakávaní, to znamená podľa zásad indiferencie. V tomto mi je veľkým vzorom Evanjelium a najmä Kristov život. Všetky veľké postavy evanjelia žili životom indiferencie, teda podľa očakávaní Božích. Mária prijímala svoj život i s mečom bolestí – až po Golgotu. Simeon bol ochotný žiť a zomrieť podľa Božej vôle. Ján Krstiteľ neváhal ustúpiť do tieňa pri príchode toho väčšieho, ktorý mal prísť. A Ježiš sám? Prijímal Otcovu vôľu od Betlehema až po kríž, indiferentný a oddaný Otcovi v chudobe a vernosti Nazareta, v pokušení na púšti, pri útokoch nepriateľov, indiferentný v jedle i spánku, indiferentný voči príbuzným, voči svojmu postaveniu v sláve, voči utrpeniu, voči životu i smrti a uprostred samotného zomierania, keď povedal: „Do tvojich rúk, Pane …“

pripravil Mgr. L. Franc, výpomocný duchovný pre sab. dek.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.