Už iba jeden žije medzi nami



V dnešnom mojom príspevku, vážení čitatelia nášho časopisu, sa chcem s Vami podeliť o zážitky, ako to bolo. Tí starší si ich dobre pamätajú a možno sa niekedy s Vami, mladí priatelia, o ne podelili. Konkrétne o našich regrútoch, ktorí nastupovali na vojenskú službu. Prečo ich spomínam práve teraz? Nuž pretože v minulosti to bolo obdobie, keď mladí chlapci nastupovali na vojenčinu. Tí, čo boli odvedení, organizovali regrútske zábavy, kde sa lúčili so svojimi vyvolenými alebo aj so svojimi manželkami; boli aj takí, ktorí sa pred odchodom poistili svojou láskou a zosobášili sa. Staršie žienky dávali pozor, kto s kým tancuje a ako sa tvári, aby mohli na druhý deň o tom rozprávať. Samozrejme, že zábavy boli len v krčme a predstavte si, na tanec to bolo sotva 16 m2, ostatnú časť zaplňovali najbližší regrútov. A boli aj takí, čo tam boli iba zo zvedavosti.

Samozrejme, že v krčme aj po dedine bolo počuť len regrútske piesne: Prečo ste ma pánove za vojáčka vzali, Nezaplače za mnou otec ani matka, len za mnou zaplačú tri dievčatká a podobne. Keď bolo počuť tieto piesne, išiel mráz po chrbte. Nuž je pravda, že niektorí mládenci sa vo vlaku viezli prvýkrát. Niekomu sa to bude zdať smiešne, ale taká bola doba. Nik nevedel, kde ho vietor zaveje, v akej jednotke bude dva roky a čo ho za tú dobu čaká. Našli sa aj takí naši rodáci, ktorí nastupovali tvrdo pracovať desať hodín denne, ba po práci mali ešte dve hodiny tvrdú poradovú povinnosť so spevom. Mladí priatelia, neviete, čo je to poradová príprava? Nuž pochodovalo sa po dvore so spevom. Viete si to predstaviť po desaťhodinovej práci? A kto to prežíval? Nuž vojaci, ktorí mali zlé „kádrové materiály“ od našej vrchnosti z obce. Títo vojaci Volali sa PTP – pracovno-technický prápor alebo „čierni baróni“, ako ich ľudia nazývali. A takíto baróni boli aj z našej obce – traja bratia Blizmanovci: Štefan, Vojtech (Bela) a Albert.

Štefan študoval na bohosloveckej fakulte v Košiciach. Odpracoval tri a pol roka v uhoľnej bani na Ostravsku. Odslúžil a odfáral dva roky. Po jeho prepustení boli radi, že sa vracajú domov a v jednej krčme si pospomínali na chvíle, ktoré prežili. Našiel sa však človek, ktorý ich sledoval a udal tajnej bezpečnosti. Domov nedošiel. Bol znova odvedený a musel si odpykať trest v trvaní jeden a pol roka. Veď v tomto čase o tajných nebolo núdze, boli to päťdesiate roky. A že mal po návrate domov problém zamestnať sa, to bola pravda. Našli sa však aj dobrí ľudia, ktorí mu pomohli.
Vojtech si tiež odslúžil vojenčinu v baniach na Ostravsku. Mal šťastie v nešťastí, keď bol v bani zasypaný sutinou, ale dobrotivý Pán mu pomohol, že sa mohol šťastne vrátiť do civilu. Obaja títo bratia, žiaľ, už nie sú medzi nami, pretože ich najvyšší Pán povolal k sebe. Prišiel rok 1958, keď bolo zakázané, aby vojaci pracovali v podzemí; mohli iba tí, čo sa sami prihlásili, aby si zarobili nejaké financie.

Tí, čo slúžili vo vojenskej službe pri PTP, boli zaradení na práce povrchové. Takýto režim zažil aj Albert Blizman, tretí brat z rodiny. Bol zaradený na výstavbu letiska pri Mošnove neďaleko Ostravy.

Pri nástupe na vojenčinu bol iba šesť týždňov vo výcviku, aby sa naučil on aj jeho kamarát aspoň zdraviť, ako to na vojenčine býva. Nuž ako si náš rodák spomína, práca bola ťažká, pretože sa pracovalo v čase aj nečase. Pracovalo sa desať hodín denne a ako som už spomínal, po príchode z práce sa pochodovalo na nádvorí a spievalo. Neviem, komu sa chce spievať, keď ste z celodennej práce dosť unavení. Pracovalo sa sedem dní v týždni. Poviete prečo? Nuž civilní zamestnanci pracovali na vykládke vagónov, mali nedele voľné, ale keď prišli vagóny, museli ich vojaci vykladať, aby bol materiál pripravený na ďalšie spracovanie, zvlášť sa prevádzala betonáž letiskovej plochy. Niekto si povie, nuž zarobili si, ale čuduj sa svete, veď títo ľudia dostávali plat ako ostatní vojaci z armády, asi 75 korún. A čo sa týkalo vychádzok, boli minimálne. Pracovalo sa aj v nedeľu a komu by sa chcelo ísť večer o siedmej hodine vonku, keď si pomyslel na druhý deň. Veď práca bola úkolová. Pred ukončením dvoch rokov posledné štyri mesiace im bol priznaný a vyplatený riadny plat ako civilistom.

A teraz jedna perlička, ktorá utkvela Albertovi v pamäti. Po ukončení namáhavej práce a poslednom nástupe na nádvorí, pretože pri rozchode sa išlo domov do civilu, prišiel veliteľ medzi nich, aby ich pozdravil. Odchádzal však so zveseným nosom, pretože na jeho pozdrav mu nik neodpovedal.

Čo na záver? Albert, bol si verný svojej viere a ako hovoríš, keď Ti bolo ťažko, spomenul si si na toho Najvyššieho, aby Ti dal sily do ďalšieho života a chránil Ťa každý deň a pri každom Tvojom kroku.

Do ďalšieho spoločného života s manželkou Máriou Ti želáme, aby si sedemdesiatku oslávil v kruhu svojej rodiny a vnúčat, ktoré máš tak veľmi rád, radostne a pokojne.

Imrich Jenča, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.