Príhoda z lietadla



Keď som sa vracala z Floridy od syna domov, vyprevadil ma do New Yorku až k samému lietadlu a povedal mi: „Nebojte sa, mamička, budem tu, kým lietadlo s vami neodletí.“ Všetci cestujúci sme nastúpili do lietadla a čakali sme, kedy vzlietneme. Čakali sme hodinu, prešla aj druhá a lietadlo neštartovalo. Niektorí sa šli spýtať, prečo meškáme. Dostali odpoveď, že čakáme na cestujúcich z Chicaga. Ja som však vedela, že to nie je pravda, lebo vedľa mňa sedel pán, ktorý priletel z Chicaga. Bol to lekár z Hradca Králové. Jeho syn, ktorý žije v Chicagu, vydával dcérku, takže bol na svadbe svojej vnučky. Rozprával mi o svadbe, aká bola veľká (200 hostí), odnášal si krásne spomienky a mnoho fotografií.

Konečne sme vzlietli. Neleteli sme ani desať minút, keď na palubu vstúpil kapitán lietadla. Predstavil sa nám a povedal, že pod každým sedadlom je záchranná vesta. Keď dá pokyn, každý si ju musí obliecť. Potom ukázal vpravo na rezervné dvere, ktoré keď sa otvoria, každý musí skočiť do mora. Tam už bude čakať loď, ktorá nás zachráni a odišiel. Po jeho odchode nastal v lietadle veľký zmätok. Jedni plakali, iní sa modlili, iní si ku sebe dávali doklady a peniaze … Ja som sa na všetko toto pozerala, akoby sa to mňa netýkalo. Zvlášť smutný pohľad bol na dvoch starších manželov z východného Slovenska. Primkli sa k sebe a veľmi plakali. Boli navštíviť syna na Floride. Pred odchodom sa s ním veľmi dojemne lúčili. Ja som chcela trocha odľahčiť situáciu a povedala som lekárovi: „Pán doktor, pozrite sa, ako veľmi sa boja tie staré Poľky, čo nás tak otravovali cigaretovým dymom.“ Ony totiž stále fajčili, čo nám obom nerobilo dobré. Lekár sa na mňa prísne pozrel a povedal mi: „Vy sa pani nebojíte? V tom mori je voda veľmi studená.“ Ja som povedala, že som kresťanka katolíčka. Verím, že kde mám zomrieť, tam musím prísť. Na kolenách som držala malú tašku. Otvorila som ju a vybrala som malý obrázok Panny Márie ustavičnej pomoci. „Keď ju mám pri sebe, ničoho sa nebojím.“ Povedala som, že vždy a všade chodíme spolu, takže ak mi je súdené zomrieť v tom mori, tak pokojne s ňou pôjdem i do mora.

Pán kapitán sa viac neozval a pomaly všetko stíchlo. Ráno na svitaní sme doleteli do Prahy. V Prahe sme nemali na letisku voľno – museli sme lietať ponad Prahu, kým nám dovolili pristátie. Na colnici ma už čakala dcéra s manželom z Hradca Králové. U nich som si jeden deň oddýchla. Zdravá a šťastná som na druhý deň odcestovala domov.
O štyri roky neskôr ma môj syn znovu pozval k nemu na Floridu. Išla som veľmi rada. Čakal ma na letisku s kyticou kvetov. Keď sme sa zvítali, veľmi ustarostene sa ma spýtal, ako sa cítim, či nie som chorá. Povedala som mu, že nie, ale nechápala som jeho otázke. Povedal, že sa o mňa veľmi bál, lebo práve dnes počul, že havarovalo lietadlo, s ktorým letela z New Yorku do Prahy pred štyrmi rokmi. Povedala som, že si nepamätám, akým lietadlom som letela pred štyrmi rokmi, pre mňa je lietadlo ako lietadlo.


„Bez rodiny sa človek trasie od zimy, v nekonečnom vesmíre.“

(A. Maurois)

spracoval Ján Velčok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.