Každý mesiac beriem do rúk naše Spektrum a po jeho prečítaní premýšľam, s čím by som sa s Vami podelila, akou myšlienkou Vás možnože oslovila. Po prečítaní jedného z mnohých článkov o ľuďoch „chudobných“, ale nie duchom som sa rozhodla sprostredkovať vám zamyslenie sa nad šťastím dnešného človeka:
„My máme väčšie domy, ale menšie rodiny ako oni!
My máme množstvo vymožeností, ale menej času na lásku ako oni!
My máme tituly, ale menej rozumu ako oni!
Aj tí najchudobnejší z nás žijú v prepychu v porovnaní s nimi!
Nevieme sa uspokojiť s tým čo máme!
Porovnávame sa s úspešnejšími!
Závidíme, hrabeme, hrabeme a nežijeme. Oni áno!
My sa ponárame do depresií a bojujeme s frustráciami, oni si sadnú každý večer so svojou rodinou, smejú sa, rozprávajú sa, spievajú!
Nie sú náhodou šťastnejší ako my?“
Takisto sa dennodenne na niečo sťažujeme: na nízke platy, na vysoké ceny, na hlučných susedov, na čokoľvek, namiesto toho, aby sme boli vďační za to, čo máme: za poklad náš najvzácnejší, za veci zdanlivo všedné, za rodinu, za lásku a zdravie našich detí.
Dovoľte mi sa takto poďakovať Pánu Bohu za môjho manžela Pavla a detičky Charlotte a Dominika, pre ktorých chceme byť tým najlepším vzorom svojim každodenným správaním sa jeden k druhému. Lebo pamätajme rodičia, že deti sa viac naučia z nášho príkladu ako z napomínania!
Monika Kostelníková, Víťaz