V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
„Pozeráte sa niekedy do zrkadla? Ja nikdy! Som zlá ako bývajú nemanželské deti, ktoré nosia vyplašené matky v strachu…“ Tak čítam v knižke, ktorú napísala žena o dievčatách. A pokračuje: „Ak toho pankharta neodpraceš ty, odpracem ja teba!“, kričal na mamu spenenými ústami otčim. Zaobstarala nám ho v neznesiteľnom zúfalstve jedného dňa mama. Mne a Petrovi. Peter je môj brat. Máme spoločného otca, ktorý sa nás zriekol ešte v deň, ako sme prišli na svet. Chlap, ktorého si potom vzala, bol stelesneným diablom, človekom zlých myšlienok a zlého srdca… Na svete mal najradšej pálenku a seba. Dali nás do detských domovov. Potom nás raz mama na Vianoce volala. Peter dôveroval: „Mama to myslí dobre.“ Ja som sa bála. Aké to budú Vianoce? Tam je vždy zvada. Bitka! Hriech. Slzy, peklo! Vošli sme do izby s odporom i nádejami. Cyro – otčim chrápal obutý a strapatý, zvalený na posteli.
Mama ešte robila na družstve. „Dobrý večer!“ povedali sme. „Á, panstvo prišlo! Hostia zo sirotincov, z domovov mládeže a čo ja viem ešte! Prespančatá, na ktoré ja platím“, a hodil do nás topánku. Trápna chvíľa. Čakanie na mamu. V tom Cyro – otčim nasýpal na holú dosku stola kryštálový cukor a skríkol: „Nebudeme čakať! Budeme žrať!“ Obaja s Petrom sme stáli ako primrazení. Úžas. „Tak čo, bude to?!“skríkol. Bol neoholený a špinavý.
„Žrať!“ skríkol. Čo je to? Vtip? Mučenie? Pomsta? Priskočil a trepal nám hlavy do cukru. Na Petrovej strane sa objavila krv. „Vyrežem ti jazyk. Lížeš? Ty pandrava! Aj mater som ti takto nachoval. Ja vás naučím! Lízala cukor z mojich čižiem! Nebudeš?!“ zreval. „Vyrežem ti jazyk!“ Vykročil ku kredencu, vzal veľký nôž. Peter skríkol a uhol sa. Nôž padol. Vzala som ho a ako bez rozumu som ho pichla Cyrovi do chrbta. Potom som začal plakať. Zatvorili ma. Je to surové, ale pravdivé. A otrasné – je to súčasť života!
Naozaj nie jeden hriech má bezprostredné následky aj pre nich. Študent z lenivosti málo študuje. Je síce absolventom, ale vedomostí málo. Ak lekár a inžinier nestačia na svoju prácu, strpčujú život iným, poškodzujú ich. Ich hriech má následky. Ktosi nedbalo postaví obytný dom. Stovky ľudí, ktorí tam prídu bývať, sú nervózni, sú ustavične rozčúlení. Ktosi vpísal zodpovednosť do tejto stavby, do jej panelov na desaťročia! Vpísal tam svoj hriech.
Koľkí sa na tom hriechu zúčastnili! Hriech, ktorý bude pôsobiť desiatky rokov na stovky ľudí.
Dobro pomáha rozvíjať ľudí a svet. Hriech rozkladá a ničí svet. Tak sa ničí Boží program. Trest za svoj hriech si človek volí sám. Dezorientuje nielen stvorenie, lež pripravuje pohromu sebe samému aj iným. Boh nemusí nič pridávať.
V Pasterhakovej knihe čítam, čo za spustošenie zanecháva po sebe hriech…:
Vodič viezol Gordona cez rozrumovené dediny. Niektoré z nich obyvateľstvo opustilo, v iných sa ľudia tisli hlboko pod zemou. Dediny boli len hrbou rumovísk a popola, čo sa tiahli v rade za sebou ako niekedy domy. Tieto vyhorené obce sa dali obsiahnuť jedným pohľadom od kraja po kraj ako šíry priestor bez budov a vegetácie. Na ich povrchu sa hrabali starenky, každá na vlastnom vyhorenisku, vyhrabávali čosi z popola, čosi odnášali a ukrývali to.
V pohľadoch, ktorými Gordona vítali aj odprevádzali, akoby bola otázka, kedy sa konečne svet spamätá a do života sa vráti pokoj a poriadok.
Hriech nie je čin, ktorý sa nás týkal len v danej chvíli a ktorý by nám už potom zostával cudzí. Ak rozbijem okno, ležia predo mnou úlomky. Ja sám som sa však nezmenil. S hriechom je to ináč. Hriech mení mňa samého. Nielen že som sa hriechu dopustil. Hriech ma prenikol ako atrament pijavý papier. Ja sám som sa stal hriechom. Som hriešny. Nielen v tomto zmysle som hriešny, že som zodpovedný akoby právne za svoj čin ako za rozbitie okna. Som hriešny hlbšie, bytostne som hriešnik. Čosi sa vo mne pokazilo. Môj hriech, môj čin vnikol do mňa hlbšie, aj keď to na povrchu svojho svedomia nepozorujem. To nie je len čosi zdanlivé. Aj telesne choroby sa nás chytia a nevieme o tom. Rakovinu na začiatku necítime…
Ba to najstrašnejšie sa s človekom stáva práve vtedy, keď svoj hriech už ani necíti. Merton napísal: „Najhoršia vec, ktorá sa mi kedykoľvek prihodila, bolo to, že moje hriechy dovŕšili takú mieru, že som bol naplnený strašným chladom a ľahostajnosťou, dokonca aj v prítomnosti smrti.
No hriech nemôžeme zneškodniť nadlho tým, že by sme ho ignorovali. Človek bezprostredne deň čo deň dáva najavo opak toho, čo prežíva, horliť za to, čo nemilujeme, plesať nad tým, čo mu prináša nešťastie. Ak to robí, musí sa to škodlivo prejaviť na jeho zdraví i na jeho celom živote.
Hriech sa v živote človeka skôr-neskôr prejaví tak, ako sa prejavuje i v dejinách a v ich tragédiách. ,,Človek…, čo sa s ním stalo?“ pýta sa básnik. ,,Smiešny a bezradný v poslaní milovať, do seba zrútil sa. A to bol jeho pád!“ Pomyslite si na vojny, na atómové zbrane, na terorizmus…
Čo robí hriech s človekom… Dimitrij Karamazov hovorí bratovi Aľošovi: „Stoj, Alexej, ešte jedno priznanie, tebe jedinému!“, vrátil sa Dimitrij Fiodorovič odrazu. „Pozri sa mi, pozorne sa mi prizri, vidíš tuto, tuto, ľaľa, chystá sa strašná nestatočnosť.“ (Pri slovách tuto, ľaľa, Dimitrij Fiodorovič búchal sa päsťou do pŕs a s takým čudným výrazom, ani čo by nestatočnosť ležala a opatrovala sa práve tu na jeho prsiach, na nejakom mieste, azda vo vrecku alebo na hrdle visela zašitá.) „Už ma poznáš: som podliak, podliak uznaný! Ale znaj, že čokoľvek som urobil predtým, teraz alebo v budúcnosti – nič, nič sa nemôže zrovnať v podlosti a s nestatočnosťou, ktorú práva teraz, práve v túto minútu nesiem na prsiach, ľaľa tuto, tuto, ktorá účinkuje a dovršuje sa a ktorej som úplným pánom, môžem ju zastaviť alebo dovŕšiť, všimni si! Nuž a znaj, že ju dovŕšim a nezastavím. Prvej som ti všetko povedal, ale toto som nepovedal, lebo na to ani ja som nemal dosť hrubú kožu. Môžem sa ešte zastaviť, ak sa zastavím, môžem si hneď zajtra vrátiť polovicu vrátenej cti, ale ja sa nezastavím, ja zavŕšim ten podlý úmysel a ty buď popredku svedok, že to popredku viem a hovorím. Záhuba a tma! Vysvetliť niet čo, dozvie sa svojim časom. Smradľavá ulička a pekelnica! Zbohom! Nemodli sa za mňa, nie som hoden, ani vonkoncom netreba… vonkoncom nepotrebujem! Preč!“
Ako to hovorí Písmo? „Lež hriešnikovi vraví Boh: „No hriešnikovi Boh hovorí: Preto odriekaš moje príkazy a moju zmluvu v ústach omieľaš? Veď ty nenávidíš poriadok a moje slovo odmietaš.
Keď vidíš zlodeja, pridávaš sa k nemu a s cudzoložníkmi sa spolčuješ. Zo svojich úst vypúšťaš zlo a klamstvá snuje tvoj jazyk. Vysedávaš si a ohováraš svojho brata, syna svojej matky potupuješ. Toto páchaš a ja by som mal mlčať? Myslíš si, že ja som ako ty? Teraz ťa obviňujem a hovorím ti to do očí. Pochopte to, vy, čo zabúdate na Boha: Inak vás zahubím a nik vám nepomôže. Kto prináša obetu chvály, ten ma ctí; A kto kráča bez úhony tomu ukážem Božie spásu.“ (žalm 49, 16-23)
Mor sme zvládli, ale je dosť iných chorôb a neduhov. Čo duch? Čo duša? Netrpíme aj chorobami duše? Nie je len vzduch znečistený… Umývame si ruky… A svedomie? Nedotýkame sa nečistých predmetov… A čo nenávisť? Rőntgén zistí telesnú chorobu… Pôjdeme však pod duchovný röntgén. Jestvuje aj duchovná rakovina. Kresťanstvo ju volá hriech. Ale dá sa vyliečiť. Boh má s nami lepšie plány než si myslíme. Hovorí nám denne: Nielen pred bacilmi sa chráňte!
Pýtate sa, ako poznať toto zlo? Experimentálne! Je to život náš, aj okolo nás. Sú príklady aj výstrahy. Varovný hlas, ktorý sa nám ozýva zvnútra – to je svedomie. Svedomie avízuje, niektoré alternatívy konania ako vyslovené zlá. Aj tradícia nás usmerňuje, tradícia je pamäťou svedomia. Vhusťuje dobrú i zlú skúsenosť ľudstva. A evanjelium nám hovorí, že aký postoj voči hriechu zaujíma Boh. Hriech márnotratného syna je výstražné podobenstvo: Odišiel na vlastnú päsť. Dostal sa potom do bahna. Zlo nás ubíja na smrť. Zamotáva nás. Neraz o tom môže hovoriť aj psychiatria, akí sme v hriechu bezradní. Potrebujeme záchranu. Potrebujeme vykúpenie. Ale potrebujeme aj vnútorné odhodlanie. Primknúť sa ku Kristovi. Je najúčinnejším prostriedkom ako sa vytrhnúť z reťaze zla.
Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre Sabinovský dekanát