ROZHOVOR

„V nedeľu Božieho milosrdenstva k nám príde páter trochu inej pleti ako sme my“, oznámil mi náš otec duchovný. „Bolo by dobre urobiť s ním rozhovor!“ Ihneď ma napadla myšlienka, že urobiť s ním rozhovor bude určite ťažko, nakoľko rečová bariéra z mojej strany bola namieste. Do sakristie však vošiel usmievavý pán. Po privítaní v angličtine sme zistili, že okrem rodnej reči hovorí po Taliansky a tak trocha aj po rusky. Vtedy všetky bariéry padli. A nakoniec tu bola aj sr. Alma, ktorá ako sme sa presvedčili perfektne ovláda taliančinu.



1. Na úvod sa nám predstavte.

Volám sa páter Henry a narodil som sa v Peru v meste Trochilio 19. augusta 1964. Môj otec sa volá Ricardo a moja mama Luc, čo znamená svetlo. Mám desať súrodencov a ja som šiesty v poradí. Školu som ukončil v Peru, keď som mal šestnásť rokov. Potom som odišiel na jeden rok do armády. Aj keď som nastúpil v Peru na univerzitu, hneď som ju aj nechal. Keďže moja sestra v tomto období ukončila vysokú školu v Argentíne, čo je 5 000 km od Peru a aby tam nebola sama, tak prosila, aby k nej niekto prišiel. Keďže som bol voľný, tak som išiel s ňou. Býval som v dôležitom meste La Plata a tam aj bývam celých 26 rokov.

2. Môžete nám povedať niečo o štúdiách?

La Plata je mesto, kde je veľa vysokých škôl a prichádza tam študovať z celej Argentíny veľa mladých ľudí. 70 000 mladých ľudí je tam vlastne kvôli štúdiu. Ja tiež, keď som prišiel do Argentíny a žijúc tam som videl, že by to bolo možné, aby som tiež študoval. Tak som začal študovať aj popritom pracovať. Pomáhal som v jednej farnosti v Argentíne. Už vtedy bola vo mne otázka, čo vlastne chcem robiť – či chcem byť študentom, pokračovať v štúdiu alebo ma tak viac ťahalo byť laikom misionárom.

3. Kedy ste pocítili prvé volanie do vinice Pánovej?

Aj keď som študoval, štúdium ma veľmi nebavilo. Chodil som do školy, no skúšky som nerobil dobre. Srdce mi síce hovorilo, že mám študovať, ale mne sa nechcelo. Vtedy som sa už pýtal Boha, čo mám vlastne robiť. Vidí, že neflákam to štúdium, že sa učím, ale výsledky nie sú. Čo vlastne chceš od mňa? Dostal som také potvrdenie: „Chcem teba.“ Prežíval som vnútorný boj s Bohom a nakoniec Boh vyhral. Tri roky som hľadal, čo mám robiť. Štyri roky som študoval na vysokej škole za inžiniera a pred ukončením som to nechal a šiel som na teológiu. Aj keď som vo vnútri bojoval, čo mám robiť, potom som sa jasne rozhodol, že moja cesta je cesta s Bohom.

4. Ako majú mladí počúvať, že ich volá Pán?

Prvá vec, ktorá je veľmi potrebná je, aby boli pravdiví, otvorili svoje srdce pravde, Bohu a potom už Boh bude konať v ich živote. Mnohokrát, keď hovoríme, že veríme, že poznáme Boha, tak sú to len naše predstavy a to nie je to pravé. Treba otvoriť srdce pravému Bohu. Druhý krok, ktorý je veľmi dôležitý, je sprevádzanie, nájsť si v živote niekoho, kto ma sprevádza na tejto ceste rozlišovania a chcieť vidieť znaky Boha, ktoré nám on dáva na ceste za ním. Netreba sa báť dávať vo svojom srdci Bohu otázku: „Bože, čo chceš odo mňa? Hovor ku mne!“ Toto je vlastne náš život, toto je pravda a toto je cesta s Bohom – hľadať pravdu v sebe. Nechcieť žiť s maskou na tvári, ale to, čo je v nás vo vnútri, to, čo je pravdivé.

5. Aký máte vzťah k Panne Márii?

V peruánskej kultúre nie je Panna Mária veľmi objavená. To, čo je pre Peruáncov dôležité, je kríž. V Argentíne ľudia veľmi milujú Pannu Máriu. Keď som prišiel do Argentíny, tak tam som vlastne objavil Pannu Máriu a tam sa prehĺbil môj vzťah a láska k nej. Ona je mojou učiteľkou, ale skôr ako moja matka, no je vždy tá, ktorá je blízko mňa. Ja viem, že Mária je veľmi spokojná, keď som blízko Ježiša.

6. Uctieva sa v Peru Božie milosrdenstvo?

Tento sviatok je známy na celom svete, pretože Ján Pavol II. pomohol tomu, aby sa to rozšírilo. Aj misionári, ktorí prišli do Argentíny, boli tí, ktorí priniesli vlastne do celej Ameriky úctu k Božiemu milosrdenstvu. Obraz a symbol Pána Ježiša a Božieho milosrdenstva je veľmi rozšírený.

7. Mohli by ste nám povedať niečo o misiách?

Prvá vec je, že byť misionárom, to je povolanie a myslím, že toto je veľmi dôležité. Druhá vec je, že je veľmi potrebná príprava. Tretí krok je veľmi dôležitý a to, že tam musí byť rozlišovanie s biskupom alebo s niekým, kto sprevádza toho človeka a vie rozlíšiť, či tam ide o povolanie alebo o útek alebo o čokoľvek iné. Potom, keď už je to jasné, tak Boh sa už postará. Sú misionári, ktorí zomrú po prvom mesiaci pôsobenia na misiách akýmkoľvek spôsobom. Sú tiež aj takí, ktorí dlhé roky slúžia na misiách a dokážu to.

Mohli by ste na záver nechať nejaký odkaz pre mladých?

Včera sme boli na diecéznej animátorskej škole vo Važci, kde som videl 50 ľudí, ktorí sa dva dni horlivo modlia a stretávajú. Už toto mi ukazuje, že cirkev na Slovensku robí pre mladých veľa a že možnosti tu sú. Prvá vec je, že mladí by mali rásť v láske k Bohu. A druhá vec je, že dôležitá je veľká poslušnosť aj v cirkvi v každej oblasti. Toto by im malo pomôcť a cirkev by im mala ponúknuť službu v cirkvi.

Ďakujeme za rozhovor.

Pripravili M. Magda a G. Magdová

EXERCÍCIE (X. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.



Hriech jestvuje v človekovi ako mystérium iniquitatis, ako tajomstvo zla. Hriech netvorí nič nové, parazituje na Božom diele a kazí ho. Tajomstvo zla je negatívne, zbytočné, čosi, čo nemalo byť, čosi proti Bohu, deformované.

Kto pozná zo Zjavenia tajomstvá Božie na nebi a tajomstvá spásy na zemi, pochopí, čo znamená žiť v milosti, byť účastný na božom živote, byť živým, pekným stromom. Chápe, čo značí byť zapojený do Božieho programu pozitívne a dokonale – myšlienkami, slovami a činmi. Žiť podľa Božej vôle a v spojení s Bohom nie je individuálna záležitosť! To je vec celku. V kresťanskom živote individuálna činnosť nadobúda charakter kolektívnej činnosti a budovania Božieho diela vo svete!

Žiť v hriechu? To tiež nie je len osobná vec! Znamená to nebudovať Božie dielo, lež dielo zločinnosti! Vedome kaziť Božie dielo myšlienkami, slovami a činmi, to nie je len čosi osobné – to je previnenie proti celku! Proti celku Božiemu a Kristovmu, proti Božiemu programu vo svete. Hrešiť znamená budovať tajomstvo zla. Hrešiť znamená previňovať sa proti nebu i zemi, proti Bohu i tvorstvu.

Svet zla je čosi skutočné a otrasné, hoci tak často uniká nášmu duchu… predsa je v nás a okolo nás toľko zla, zlého, výsmešného zla… Ak má náš rod zahynúť, zahynie možno hnusom zo zla… Psychológ bude rozoberať vášne, štátnik bude množiť žandárov a väznice, vychovávateľ bude kosiť mládež… Premrhajú energiu a peniaze… Skazení ľudia budú odstreľovať druhých na ulici. Iní budú hnať ľudí do vojen. Všetci to vieme. Mnohí proti tomu demonštrujú. Ale kde je koreň zla?

Kresťanstvo hovorí, že koreňom zla je hriech. Hriech ničí a zabíja. Hriech zabíja človeka duchovne ako blesk. Predstavte si príbeh. Chlapci pri diaľkovom vedení čítajú: „Nedotýkať sa! Životu nebezpečné!“ „Skúsme to,“ povedia si. Jeden sa dotkne. Beda! Celé telo sa mu krúti, prúd prebehne cez neho. Život je v momente vyhasnutý…
Aj hriech sa šíri v nás a okolo nás ako záplava… Stále nami omnoho viac otriasa bojovnosť než zmierlivosť. Vo veľkom i malom. Kladná pracovná udalosť môjho kolegu, pochvala, je pre mňa samého udalosťou skôr zápornou. Ak manželka závidí svojej švagrinej nové šaty, má ten istý hriech priebeh, ako keď je môj kolega pochválený a ja nie. Pri takom neprajnom postoji je potom bežné, že vie zmeniť svoj objekt. Manželka sa zlostí na švagrinú, ale vzápätí je schopná namieriť hnev na manžela, ktorý nevie zarobiť toľko peňazí, aby si mohla kúpiť šaty ako ona. A už je zle… Dobrá nálada môjho konkurenta je pre mňa často signálom ohrozenia, a preto sa zlostím. Platí aj naopak. Ak vidím svojho konkurenta zúboženého po nezdare, mám radosť, ktorú musím nejako tajiť. Začnem ho neúprimne utešovať. Podlieham samoľúbosti a závisti a otravujem atmosféru.

Zodpovednosť za hriech nemôžeme zvaľovať na nikoho. Hriech je naša vec. Je to naše zlyhanie, Boh stvoril veci dobré. Zlo sa zrodilo v srdci človeka – prvý vzdor v zbore poslušnosti a harmónie. My, ľudia, miešame dobro i zlo, pravdu a klam dohromady. Niektorí zazlievajú Cirkvi, že hovorí o hriechu. Ale aj náuka nie je príčinou zla. Cirkev nikdy neuznala hriech za svoje semeno a za svoj klas. Cirkev do brázd svetového poľa zasieva evanjeliovú pšenicu. Homo inimicus zasieva kúkoľ. Človek, nepriateľ, zasieva kúkoľ.

Kúkoľ je však len jeden obraz hriechu. A nie je najmocnejší. Kúkoľ sa dá vytrhať a oddeliť. Ale hriech kazí Božie dielo hlbšie. Kazí predovšetkým človeka. Kazí ho ako rakovina. Rozožiera ho.

Werfelov Jeremiáš, ktorý je v Egypte s kráľovnou a jej synom Metaniahom, vysvetľuje Písmo sväté. Mladé egyptské dievča Dime sa zúčastňuje tiež takýchto hodín náboženstva. Raz sa bojazlivo opýta: „Je Boh naozaj neviditeľný?“ Jeremiáš jej hovorí: „Niet oka, niet stvorenia, ktoré by ho videlo!“ Dime potom rozpráva, že v Egypte všetko božské má nejakú viditeľnú podobu, aby to mohlo byť medzi ľuďmi prítomné. Napríklad podobu sokola… A keď teraz Dime už vie, že je to nesprávne, predsa by len chcela vedieť, či aj pravý Boh nemá medzi všetkými tými obrazmi sveta nejakú vernú podobu, ktorá by bola podobou Neviditeľného. Jeremiáš sa pozrel na dievča: „Nedostala už na to moja žiačka odpoveď? Či sám Pán nepovedal, že má na svete svoj obraz a svoju podobu? Či nepochádza priamo od Neho, že si stvoril človeka na svoj obraz a na svoju podobu? Človek je jediný obraz Pána na svete celom!“ Zrak dievčaťa zvážnel námahou, s akou sa usilovala uveriť týmto slovám… Potom nesmelo povedala: „Každý človek je obraz Pána? Hádam aj zločinec a ten, čo robí zle?“ Potom povedala akosi bolestne a rozhorčene: „Neverím a nechcem veriť, že všetci ľudia sú obrazom Pána! Všetci nie sú! Tak nemôže vyzerať Pán! Len niektorí sú obrazom Pána, ako Ty, náš učiteľ!“ Jeremiáš si uvedomil, že ešte nikdy neodpovedal žiakovi nespokojnejšiemu a priamejšiemu ako je toto dievča. „Nech Dime pochopí,“ povedal jej, „že tento obraz Pána, človek, sa sám znetvoril niekedy až na nepoznanie…“ Áno, človek sa znetvoril… Toto je tá najtemnejšia stránka našich ľudských dejín a životov…. Má nadpis: Hriech…

„Nie všetci sú obrazom Božím…“ Aké je to otrasné… Hriech nás ničí. Svätí hovoria o hriechu veľmi ostro a tvrdo. Hovoria o hriechu v obrazoch, ktoré vzbudzujú odpor – hriech je znivočenie človeka, je to znetvorenosť, zrútenie a rozpad, je to hnisavá rana. Človek v ťažkom hriechu je zničený človek, bezcenný, patrí na smetisko sveta, tam je čímsi ako pokazená a vyhnitá konzerva. Je to prehnané. Svätí preháňajú? Alebo my sme už stratili cit pre vážnosť hriechu?

Postavte sa pod kríž! Kríž nám hovorí, čo je hriech. Kríž nám hovorí, čoho bol schopný hriech a čo stál Boha náš hriech. Na kríži je pribitá dobrotivosť a krása Otcova. Ak je zohavená, ak vyzerá tak žalostne – je to výsledok nášho hriechu. Hriech zabil a opľul krásu Božiu. Hriech zabil a opľul dobrotivosť Božiu v Kristovi. Na kríži. Zničil to najdrahšie, čo sa objavilo na tejto zemi. Zničil, dobil, pribil na kríž a vysmial Božieho syna, Ježiša Krista…

Myslíte si ešte, že sa dá o hriechu povedať niečo prehnané? Myslíte, že svätí, tí najčistejší z nás, preháňali, keď odsudzovali hriech? Kríž nám ukazuje celú zvrátenosť hriechu! Ale zjavuje aj ešte väčšiu milosť a lásku Božiu!

Hriech obklopil a chcel zničiť samotného Božieho Syna… V divadelnej hre hovorí Judáš Ježišovi: „Nemal si všetkých priateľov dobrých, Ježiš! Ja som ťa predal! Peter sa ťa vzdal! Tomáš sa zas stal neveriacim. Zaslúžil si si viac lepších priateľov. Nie aby ťa jeden predal, druhý sa ťa vzdal a tretí ti neuveril…“

Akými priateľmi sme my? Aký som ja? Má vo mne Ježiš priateľa? Alebo ho zrádzam? Nemusí to byť za 30 strieborných. A nemusím ho predať na smrť. A predsa…

Aj hriech má svoje stupne. A dnes tieto stupne zvlášť vidieť. Ukazujú, že hriech môže byť niekedy slabosť, inokedy zloba, ba rovno rúhanie. V tom je rozdiel. Ktosi napísal: Kým sa ľudia hanbia za to, že zhrešili, nie sú ešte celkom zatratení. Aj v ich hanebnostiach sa chveje ešte čosi cudné. Kde je ešte stud, tam je ešte trochu lásky. Hriech sa dovršuje nehanebnosťou. Ale nehanební sa celkom môžu zapredať diablovi. Len z tých by sa mali tešiť, ktorí hrešia verejne… To znamená, že iné hriechy nie sú zlé! Ale ešte kto nehreší z rúhania a proti Duchu svätému, ten môže nájsť cestu k odpusteniu v ľútosti a pokání, v pokornom návrate k Bohu cez zmenu zmýšľania a života. Veď Syn človeka prišiel zachrániť, čo bolo stratené… Hriech je len chvíľkové nasýtenie. Po ňom príde nový hlad a nový smäd, ísť za hriechom znamená násilím hľadať šťastie tam, kde ho niet, hrešiť zlým hľadaním šťastia…

Šťastie treba hľadať podľa Božej vôle. Tu, na tejto zemi a v tomto živote nenájdeme nikdy posledné naplnenie túžby po šťastí. Treba sa vedieť trpezlivo uspokojiť s relatívnym šťastím tohto sveta! Pritom hlbiny srdca viazať na nekonečno v Bohu. „Všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3,22).

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre Sabinovský dekanát

Svet je v našich rukách



Svet je hlinená guľa,
čo čaká na ľudskú ruku,
ktorá by mu dala dušu a srdce.
Svet je v našich rukách!

Svet je loďka na mori,
čo čaká na ľudskú ruku,
ktorá by mu dala plachtu a kormidlo.
Svet je v našich rukách!

Svet je rozvíjajúci sa kvet,
čo čaká na ľudskú ruku,
ktorá by podporila jeho vzrast.
Svet je v našich rukách!

nemecká mládežnícka pieseň

Sv. Jozef, robotník



Bratia a sestry, oslavujeme nášho patróna sv. Jozefa, robotníka. Toto patrocínium má nám všetkým pripomínať, s akými ťažkosťami sa staval farský kostol a v akej ťažkej dobe sa ľudia namáhali, len aby mali nový, krajší a väčší Boží stánok medzi svojimi príbytkami. Všetkým im za to patrí úprimné ďakujem. Z príležitosti tohto sviatku Vám ponúkam pár myšlienok o práci.

• Človek bol stvorený na Boží obraz. Dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrňuje a zamerať seba samého a vesmír na Boha, Stvoriteľa všetkých vecí.

• Výdobytky ľudského génia a ľudskej schopnosti kresťania nikdy nestavajú proti Božej moci, ale naopak, sú presvedčení, že sú znakom Božej veľkosti.

• Človek svojou prácou nielenže pretvára veci a spoločnosť, ale aj zdokonaľuje seba samého, mnohému sa učí, rozvíja svoje schopnosti, stáva sa otvorenejším a prekonáva seba. Tento rast, správne chápaný, má väčšiu cenu, ako všetko možné hromadenie vonkajších bohatstiev.

• Cirkev uznáva pokrok, ktorý slúži k šťastiu človeka, ale pritom je vedomá krehkosti a zlej náklonnosti človeka. „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania…“ (porov. Rim 12,2).

• Uvedomujeme si, že na tejto zemi sme iba hosťami. Boh nám pripravuje nový príbytok a novú zem. Pominuteľnosť ľudského života nemá oslabovať, ale podnecovať starosť o zveľadenie tejto zeme. Kresťan si ma užívať deň s radosťou, akoby tu bol posledný deň, ale zároveň má tvrdo pracovať, akoby tu mal žiť večne. Človek si má dopriať aj oddych, ale aj tvrdo pracovať.

Bratia a sestry, je veľmi dôležité vytvoriť si správny vzťah k práci. Boh hodnotí to, ako kto robí, než čo robí. Boh oceňuje každú prácu predovšetkým podľa úmyslu, ktorý človek má. Najväčším motívom pri práci má byť oslava Boha, služba ľuďom a zároveň má byť vykonaná z lásky a poctivo.

Svojou prácou si navzájom slúžme tak, ako sv. Jozef slúžil svojou prácou Pánu Ježišovi a Panne Márii.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec