Predmanželská istota



Svätosť a čistota je výslednicou dvoch zložiek: Božej milosti a ľudskej spolupráce.
Dlho som hľadala slová, ktoré by začali vhodne opisovať tému verejnú priam spoločensky akceptovanú no zároveň odsudzovanú, nábožensky amorálnu až povrchne tabuizovanú. Reč je o akomsi prechodnom pobyte a spoločnom nažívaní pred manželstvom, teda o nadmernej partnerskej istote v oblasti osobných predmanželských „rodinkárskych“ a sexuálnych aktivít mladých párov.

Každý z nás túži po láske, každý túži lásku dostávať, no ona sama túži byť opätovaná. Nepozná čas, vek, prekážky, či zábrany ak je pravá no sama láska je svätá, lebo je od Boha a čo je od Neho je čisté, nepoškvrnené a pravdivé. Čo je vlastne láska, je naozaj taká čistá a pravá? Predsa je všade okolo nás. Spievajú o nej v piesňach, čítame o nej v knihách či v tlači, vidíme a prežívame ju na obrazovkách spolu s filmovými hrdinami a pritom sami spomíname na to, čo bolo kedysi dávno v časoch našej mladosti, alebo ju stále len čakáme že si nás ona nájde sama.
Lásky je akosi priveľa a pritom si vôbec neuvedomujeme, že pravá láska má s tou filmovou či románovou zvyčajne len málo spoločného už len svojou idylickosťou, povrchnosťou až fyzickosťou. Niekto by povedal, že láska je nádherným splanutím citov, vzájomnými hlbokými sympatiami alebo akýmsi ošiaľom zmyslov.

Áno, aj tak sa prejavuje láska v číro ľudskom ponímaní, je ako oheň ktorý ti zožiera vnútro túžbou po tom druhom, ktorý aj keď je skoro neznámy je celým tvojim svetom. Nevidíš nič len jeho, nemyslíš na nikoho len na ňu, urobíš všetko len pre tvoju lásku. Jednoducho zamilovaný až po uši, no pri tom zabúdaš nielen na seba čo je krásne, ale zabúdaš aj na realitu. Ak ti láska padne priamo z neba a dá ti všetko čo chceš a niekedy je to len materiálne no nič viac zo seba samej. Lietaš v oblakoch ilúzií a snov a keď sa ti po čase otvoria oči a partner ti odrazu povie nie, vtedy sa láska otrasie v základoch. On nie je taký, ako si ho predstavovala, a ona nie je perfektná a tak to ide ďalej, až kým si nevyhodíte na oči svoje chyby a znechutenie a sklamanie sa v partnerovi….

Toto ale nie je skutočná láska, veď tá miluje aj chyby toho druhého a nehľadá len perfektnosť, ktorá v podstate neexistuje a vyprchá hneď s prvým problémom. Láska odpúšťa a neuráža sa, nevyužíva toho druhého k vlastnému prospechu a nemiluje telom a kvôli telu, to často lásku sprzní a obráti ju len na vášeň a rozkoš z telesných pôžitkov. A práve toto sa často označuje ako láska, veď keď sa dvaja milujú – telom, tak k sebe musia niečo cítiť a mnoho podobných poznámok, ale opak je pravdou, keď je duša milovaná ako prvá a telo až keď sa sama láska posvätí, potom to už nieje milovanie ale posväcovanie a to je základom manželstva a rodiny a nie smilného užívania si mladosti len kvôli sebeckosti.

Preto sa často pári rozchádzajú, lebo nemienia akceptovať svoje chyby, alebo ich nechcú naprávať a tak sa kvôli druhému človeku zmeniť k lepšiemu. Ak by to bolo a vzájomnej akceptácii a pomoci v ťažkostiach, o predmanželskej zdržanlivosti a sebapoznávaní bez klamstiev a idealizácie, oveľa viac by bolo šťastných manželstiev v našej spoločnosti. Ako sa môžu naozaj opravdivo milovať dvaja ľudia ktorý nie sú zosobášení? Veď skutočná láska nepotrebuje zadné dvierka na útek z problému. Nepotrebujem sa viazať a prečo, to neviem – lebo nechceš vedieť, lebo klameš sám seba, samú seba a bozkami zrádzaš a klameš toho, o kom hovoríš že ho ľúbiš. Veď nad vami visí neustále Damoklov meč rozchodu a sklamania.

Je ale aj opačný problém a tým je spoločné „chodenie“, čo je samo o sebe úplne v poriadku, až po prespávanie chlapca v dome rodičov svojho dievčaťa, nielen raz za čas, ale pravidelne aj celé roky a naopak, aj keď je to zriedkavejšie. Nie nadarmo sa vraví, že sexuálnu morálku spoločnosti držia v rukách ženy. Muž ak nie je asociálny zo sklonmi k násiliu, alebo inej sexuálnej deviácii, dovolí si k žene respektíve k partnerke len toľko, čo mu ona sama dovolí. Preto by si samotné ženy mali uvedomiť, že ak dovolia viac ako je dovolené, môže sa to zvrátiť na vedome akceptovanie predmanželského nažívania, aj keď nemusí dôjsť k fyzickému kontaktu mladých ľudí.

Mnohý si dovolia viac už len z titulu zásnub, kde ospravedlnením je blížiaca sa svadba a teda predsvadobná, alebo predmanželská istota snúbencov. Ak povieme že je to proti Božím príkazom, že mladý smilnia, lebo spolu spávajú – povedia, že tomu nerozumieme, lebo sme to nezažili, alebo že sme starí a „mravokárski“, že dnes to tak robia všetci mladí a na celom svete. Návodom je nielen túžba, ale aj veľa sexuálnych podnetov a narážok okolo nás a potom sa niet čo čudovať, že v ľuďoch úplne vyhaslo náboženské a mravné povedomie.

V spoločnosti sa to akceptuje a aj v katolíckych rodinách no len s tým rozdielom, že to pokrytecky nahlas pred priateľmi alebo staršími odsúdime. No, ak mladí sú zaľúbený tak to akceptujeme. Ak má otec ako hlava rodiny autoritu a presadí svoju vôľu a povie striktné nie, tak to musí prestať. No ak otec, alebo mama hoc aj ticho privolia, tak má jeden, alebo druhí zo zaľúbencov tzv. prechodný domov u toho druhého., Často to vyhovuje aj samotným rodičom, hlavne keď je o ich ratolesť v tej druhej rodine u budúcej svokry dobre postarané. Po čase je to však na ťarchu, lebo sa narúša rodinná harmónia a rovnováha neustálou, alebo častou prítomnosťou cudzieho človeka v rodine.

Ak má syn či dcéra veľa dovolené, neprekričí a nenapomenie ju rodič, v poslednej chvíli častoje už neskoro. Ba počúvam aj také zdôvodnenie, že pred manželstvom sa to vyskúšať musí, aby obaja zistili či si rozumejú ako partneri aj v posteli, alebo či jeden z nich nemá nejaký problém a podobne.

Možno je to dlhý článok, no závažnosť tejto témy sa nedá zbagatelizovať tichým akceptovaním, alebo skrátiť pre nezáživnosť a zastarané názory. Ja neodsudzujem, len vyjadrujem nesúhlas z niečím čo je v spoločnosti už normálne. Niekedy musíme mlčať lebo sme to nezažili, lebo to nie je naša starosť a zamilované dvojice žijú takto len sami sebe a ostatní musia mlčať aj keď je to priateľ, kamarátka, stará mama, alebo brat či sestra. Iba oni vedia a mi nie a aj keby, tak nás do nich nič. Ale toto predsa nie je láska, ale ako jeden filozof povedal: „Najvyššie sebectvo“.

Ospravedlniť sa dá všetko ľudské ak sa to ukryje za lásku, no nedá sa újsť pred pravdou. Ak sa nezriekneme seba samých a nezabojujeme so svojím Ja a Mne, na lásku sa len hráme kým nám nezovšednie, kým sa jeden druhého nepresýtime.

Alžbeta

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.