Na tretiu veľkonočnú nedeľu bola otcom arcibiskupom vyhlásená zbierka na naše Univerzitné pastoračné centrum v Košiciach. Pri tejto príležitosti našu farnosť navštívil jej zástupca.
Na úvod sa nám predstavte.
Som kňazom košickej arcidiecézy a z poverenia otca arcibiskupa kaplánom v Univerzitnom pastoračnom centre od roku 2005. Pochádzam z Ostrovan. Mama je z Ostrovan a otec je z Močidľan. Vyrastal som v Ostrovanoch a študoval som v Prešove na gymnáziu. Potom som išiel na teológiu. Medzitým som bol ešte na civilke, teda na náhradnej vojenskej službe. Študoval som v seminári v Košiciach. Začal som v roku 1994 a skončil som v roku 2000. Boli sme prvý ročník, ktorý nastúpil do Košíc do obnoveného košického seminára.
Po vysviacke som bol otcom arcibiskupom poslaný za kaplána do Michaloviec. Tam som bol rok. Potom som bol dva roky v Košiciach v Dóme sv. Alžbety. Ešte počas tejto služby som pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave a tak ďalšie dva roky som mal vyčlenené na dokončenie štúdia. Medzitým som z poverenia otca arcibiskupa robil administrátora tak trištvrte roka vo farnosti Kechnec–Seňa.
Predstavte nám UPC aj po technickej stránke, ale hlavne ten duchovný motív, teda čo má UPC plniť.
Univerzitné pastoračné centrá na Slovensku začali vznikať v roku 1997 v Bratislave, o rok na to v Košiciach, Banskej Bystrici, v Žiline a v ďalších mestách Slovenska. Veľmi známe je bratislavské UPC, keďže je na internátoch v Slávičom údolí, kde je obrovská komunita študentov; tam je taký intelektuálny kotol.
Naše košické UPC vzniklo trocha ináč. Otec Pavol Hudák, ktorý bol kaplánom v Dóme sv. Alžbety, chodil na službu k študentom, keď ho zavolali. Potrebovali sviatosť zmierenia, rozprávať sa na internátoch. A tak z toho vznikli dlhé, dlhé noci otca Pavla na internátoch. Popritom sa tam postupne začali slúžiť aj sv. omše a pridávali sa záujemcovia z ďalších internátov z Jedlíkovej, z Medickej, kde sú najväčšie internáty v Košiciach. Ešte predtým začali vysokoškolské sv. omše v seminárnom kostole.
V roku 1998 to už bolo rozvinuté do takej miery, že bolo treba kňaza. Otec arcibiskup vyčlenil otca Pavla ako prvého správcu UPC. Fungovalo to tak, že mal v aute techniku a chodil raz tu, raz tam. Postupne dostal ďalších kňazov – otca Martina Harčára ako druhého kňaza a Mareka Forgáča, terajšieho správcu UPC. Otec Marek Forgáč potom odišiel študovať do Ríma, namiesto neho prišiel otec Peter Sepeši, ktorý v ďalšom roku odišiel za šéfa Arcidiecézneho centra mládeže v Košiciach. Prišiel som ja a ešte jeden kňaz Milan Supek. On potom odišiel do Vysokej, teraz je kaplánom v Sabinove. Neskôr prišiel ďalší kaplán Dušan Škurla. Otec Martin Harčár odišiel pred rokom študovať do Ríma a namiesto neho prišiel otec Jozef Kohút, ktorý pochádza zo Sniny a pôsobil ako kaplán v Sabinove. Od minulého roka je už šéfom UPC otec Marek Forgáč. Zároveň z UPC vznikla aj púť vo Vysokej nad Uhom, kde sa to tiež rozvinulo a bolo treba aj tam niekoho, a tak tam odišiel otec Pavol Hudák.
Teraz sme štyria kňazi pre internáty a jeden kňaz, ktorý je na Teologickej fakulte. Patrí tiež pod UPC, ale nechodí na internáty, venuje sa iba laickým študentom, ktorí sú na teológii, teda na sociálnej práci a pod. To je taký organizačný profil UPC.
Každý z kňazov, ktorý prišiel, priniesol do UPC, priniesol čosi nové. Otec Pavol bol priebojníkom, ktorý to tam všetko „prekopával“. Prišiel na internát, sadol si na chodbu a začal sa rozprávať s mladými. Prichádzali ďalší a ďalší. Bola to taká misionárska činnosť. Otec Martin dal tomu nový rozmer, širší, masovejší. Tým, že sa venoval hudbe, založil tradíciu live omší, rockových omší a mnohé ďalšie veci, napr. seminár Nanovo s Bohom, biblické diskusné fórum.
Teraz je UPC veľmi dobre organizované. My ako kňazi máme pravidelné porady. Okrem toho, že sa teraz stavia centrum, čo dáva veľa manažérskej a správcovskej práce, máme popritom rozbehnuté rôzne projekty v rámci pastoračných aktivít. Veľmi veľa spolupracujeme s rôznymi či už charitatívnymi organizáciami. Máme veľmi dobrú spoluprácu s univerzitami. Vedúci internátov sú nám naklonení, pretože keď máme akciu, kde je 250 ľudí, tak po akcii je všetko čisté, vypratané. Veľmi si vážia hodnoty, ktoré reprezentujeme. Na internátoch ide skôr o svedectvo. Rozumný človek hodnotí, že toto je to a toto je to, tu sú hodnoty a tu sa ničia hodnoty. Snažíme sa ísť nie konfrontačne, ale ponúkať mladým ľuďom hodnoty.
Takže toto je aj takým duchovným zámerom?
Naše heslo je prevzaté z Malého princa od Antoina de Saint-Exupéryho: „každá púšť v sebe ukrýva studňu“. Teda na prvý pohľad aj taká púšť vysokoškolského internátneho života, kde je všetko možné od drog, alkoholu a všetkého ostatného, tak aj tam sa nachádza studňa a neuveriteľne čistá voda, neuveriteľne pekní ľudia a možnosti, ktoré by v tomto prostredí nikto nečakal.
Čo máte konkrétne na starosti? Máte to nejako podelené?
Áno, máme to podelené. Každý rok robíme výročnú správu a vydávame Mozaiku, kde je zhodnotený celý rok. Robíme to cez leto a vydávame ho na odpustovú slávnosť, ktorá je 7. septembra na sviatok svätých košických mučeníkov. V tej správe sa hovorí o každom internáte, ako ľudia hodnotia ten internát, ako sa podarilo dosiahnuť ciele, ktoré sme tam mali.
V tejto oblasti by som zvýraznil úlohu otca Mareka. Tak ako otec Pavol ako prvý správca UPC bol takým priebojníkom. UPC nebolo organizované dobre v tom zmysle, že nebol dôraz na systém a organizáciu, ale dostať sa na misiu. Teraz sa tá misia dostala do určite formy a je dôležité udržať to a rozvíjať, a to už je taká systémová úloha. Otec Marek má na to dar od Pána Boha, že vie veci organizačne podchytiť skutočne na veľmi vysokej úrovni. Môžem to porovnať, keďže som bol s otcom Pavlom Hudákom dva roky a teraz už tretí rok som s otcom Marekom, takže vidím rozdiel v organizácii, aj keď je to náročnejšie. Vtedy to bolo jednoduchšie, pretože nebolo treba podchytiť toľko aktivít, keďže sa to ešte len rozbiehalo. Teraz je dôležité, aby to rozbehnuté aj vydržalo, preto treba dať aj určité koridory a teraz ich pravidelne udržiavať, kontrolovať, čistiť.
Čo to prináša?
Veľa radosti. Povedal by som, že je to jedna z najľahších pastoráciiípre kňaza, pretože má rýchlu spätnú väzbu. Nevidí veľa, ale veľmi silné svedectvá. Vo farnosti sa kňaz venuje deťom, oni potom vyrastú a odídu preč z farnosti. Až po čase vidí všetko to ostatné. Zas po inej stránke má v iných oblastiach spätnú väzbu hneď. Doprial by som každému, hlavne mladému kňazovi, ktorý pôsobí ako kaplán v nejakej malej dedinke, kde nie je veľa mladých, vidieť tých mladých pokope, vidieť, ako Pán Boh cez tých ľudí koná, ako žije, ako tá atmosféra elektrizuje, keď sú spolu napr. na sv. omši alebo na nejakom programe. Naša forma pastorácie stavia na farskej pastorácii. Nie sme ani náhrada a ani nemôžeme byť. Dopĺňame to, na čo už správcovia farnosti – kňazi a vôbec aj rodičia už nemajú dosah. Snažíme sa o to, aby mladý človek to, čo dostal doma, to vedel jednak nestratiť a jednak rozvinúť, keďže nie sme trochári, aby z neho rástla osobnosť. Je veľa ľudí, ktorí v sebe neobjavia dary, ktoré majú. My práve ponúkame mladým možnosť prostredníctvom rôznych foriem, aby oslavovali Pána Boha darmi, ktoré majú.
Stalo sa Vám už, že niekto zo študentov nechal doterajšie štúdium a odišiel študovať teológiu?
Samozrejme. Každý rok ide minimálne jeden chlapec, väčšinou aj dvaja do seminára.
Kladiete dôraz aj na osobnosti a teda aj vodcovstvo?
Uvediem taký príklad. Služby v internátnych spoločenstvách, to koordinátorstvo a všetko to ostatné robia chlapci, resp. dievčatá, ktorých vybrali ostatní na základe toho, že si na nich niečo všimnú. A mnohí z nich nechcú do toho ísť, ale sú dotlačení. Môžem povedať konkrétne svedectvo jednej dievčiny, ktorá bola veriaca, ale nie praktizujúca. Bola kamarátka s veriacimi a chodila s nimi na sv. omše. Získala si ich dôveru a tak ju potom zvolili za koordinátorku. To koordinátorstvo jej pomohlo k tomu, že sa z nej stala veľmi hlboká osoba a ukázali sa všetky tie dary, ktoré má. Stala sa líderkou a teraz ma na starosti misiu do Rumunska a ďalšie iné veci. Ide skôr o taký prirodzený výber. Nesnažíme sa povedať, že ty si líder alebo ty, ale spoločenstvo ťa vyplaví hore. Napr. na Jedlíkovej vzniklo spoločenstvo Maják, v ktorom sú väčšinou už absolventi, ale stále prichádzajú na internát, aby svedčili o Ježišovi Kristovi. A toto spoločenstvo vzniklo práve z ich vlastnej iniciatívy. Večer mávajú modlitby chvál a potom robia tiež live omšu. Pracujú už skôr po tej organizačnej stránke, ale stále vedú spoločenstvo a striedajú sa v tom, že každý z nich musí mať aj účasť na jednom vyučovaní, na nejakom bdení modlitebného spoločenstva a tak. Kto chce v tomto spoločenstve fungovať v užšom kruhu, tak má na starosti pripraviť nejakú akciu a pod. a tak sa učia. Nie každý to rovnako vie, ale vždy sa nájde, kto s tým pomôže.
Je dnešná mládež „zlá“?
Žiadna mládež nie je zlá, len je takým lakmusovým papierikom v spoločnosti, v ktorej sa nachádza v danej situácii, v danom priestore a čase. Ak v spoločnosti sú hodnoty, ktoré sú reálne ovplyvňujúce, tak mladí tieto hodnoty budú žiť, budú takto robiť. My, ktorí sme už zabehnutí v živote, sa niekedy tvárime, že tie hodnoty nie sú tieto a snažíme sa o čosi iné, mentálne aj slovne to prezentujeme, ale reálne prezentujeme tieto hodnoty. Mladý človek, keď vyrastá, kriticky pozoruje svojich rodičov a svet okolo seba a tiež aj médiá, ktoré sú dnes veľkým trójskym koňom v živote rodiny, tak tú kultúru na ňom vidno. Dieťa sa vyhádže vyrážkami podľa toho, čo zje, alebo aký bacil príde do ovzdušia. Keď vidíme u mladých niektoré konkrétne veci, tak treba hľadať problém nie v nich, ale v rodinách.
Mladí nie sú zlí. Žiaden človek nie je zlý. To, že koná zlo, to je druhá vec. Máme v sebe možnosť, kapacitu, byť neuveriteľne božími. O tom svedčia obrátenia mnohých ľudí. Možno poznáte svedectvo Petra Liptáka, motokára. Pred desiatimi rokmi drogoval, bol závislý a chcel spáchať samovraždu. Bol na tom veľmi zle a Pán Boh ho z toho dostal, uzdravil ho a teraz je z neho veľký apoštol. Už desať rokov je z toho von. Urobil si veľkú harleyku a na tej harleyeke ma popísané citáty z listu Rimanom. Na tom pekne vidno, že žiaden človek nie je taký zlý, že by sme ho museli celkom odsúdiť. Mladý človek ako taký nie je zlý, len je veľmi tovarom a preto je to tak, lebo sa útočí na deti a na mladých. Všetky tie mediálne útoky sú vlastne premyslené veci. Mladý človek bude kupovať toto, čo my mu predpíšeme počnúc od liekov – antikoncepcia, ktorú nepotrebuje, drogy, ktoré nepotrebuje a pod. Je nenormálny rozmach hororových filmov.
Odkaz pre mladých.
Neostať na povrchu a hľadať radosť, ktorá trvá. Stretnúť sa sám so sebou, neutekať pred sebou a človek objaví to, že je Boží dar, že je obdarovaný a že má neuveriteľné možnosti. Nijaká kaša nie je taká horúca, ako sa navarí.
Ďakujeme za rozhovor.
pripravili: M. Magda a G. Magdová