V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Telesá sa držia na zemi pôsobením príťažlivosti. Raketa krúži okolo Zeme, ak zostáva na rozhraní tejto príťažlivosti. Ak prekročí hranicu príťažlivosti nekontrolovane, rúti sa do vesmíru a viac sa nemôže vrátiť na Zem. Ak sa človek vzďaľuje od Boha a vo chvíli smrti prekročí hranicu príťažlivosti Boha tým, že ním pohrdne a zostáva v hriechu, rúti sa ďaleko od Boha a viac sa k Nemu už nemôže priblížiť. Z vlastného rozhodnutia. To preto, lebo ak telesá podliehajú nevyhnutnosti, človek slobode.
Ak mám mať slobodu voliť si svoju večnosť, nesmiem byť nútený. Existencia večného zatratenia je dôsledok slobody, i keď strašnej slobody. Boh nikoho nenúti k láske. Peklo je odmietnutie vďačnosti, pravdy i lásky. Bude obývané? To závisí od nás. Hrôza i neurčitosti správ o večnom zatratení – to je výzva pre našu slobodu. Nevera v zatratenie rodí hriech a hriešnikov. Viera v zatratenie vychováva záchrancov a zachránených.
Ježiš poznal zatratenie. Nie peklo obrazotvornosti Vergília či Danteho, lež peklo zúfalstva, rozpadu a zožierania, smútku, odumierania bez konca. Pred týmto zatratením nás chcel zachrániť. Vzal si telo, učil, modlil sa a trpel a dal sa pribiť na kríž. Cirkev sa deň čo deň modlí „pro totius mundi salute“ na záchranu celého sveta. Predmet jej modlitby je i predmetom nádeje. Kým sa má kto modliť, ostáva tu nádej v šťastie sveta.
Nie všetci ľudia sa modlia. Niektorí sa zo zatratenia aj vysmievajú. Na jednom z parížskych cintorínov je vraj náhrobný kameň s nápisom: „Neostýchal sa hrešiť“. Keď som to čítal, zhrozil som sa. Ako ďaleko vie zájsť človek. Mnohí vidia hrdinstvo, dokonca v tom, keď bez hanby „rajtujú“ do Božích príkazov ako kravy po kvetoch na paši. Lenže dobytok je dobytok a človek je človek. A príkazy sú niečo iné než kvety na lúke. Môžu sa potom čudovať, že evanjelium hovorí aj o zlyhaní celého života, že hovorí o zatratení?
Zatratenie … Háklivá skutočnosť. Ak bolo kedysi počuť na túto tému zahrmenie a blesky, príliš podobné líčenie o trestoch, dnes pozorovať skôr zdržanlivosť až mlčanie. Prečo? Myšlienka zatratenia prešla ohňom kritiky. Zo strany ateistov i zo strany veriacich. Jedni sa vysmievali, druhí niekedy predstierali, akoby poznali počet obetí. Niektorí chceli cez Božiu dobrotivosť, chápanú ako Božiu bezmocnosť, presadiť akýsi humanitenizmus za každú cenu. Hovorili, že všetko sa nakoniec urovná a každý bude spasený. Každý, teda aj ten, kto zásadne nechcel. Ak by to bola pravda, potom môžeme spokojne poprieť slobodu človeka ako čosi bezvýznamné. Naše činy a naša voľba by boli len neškodná hra. Ani dobrom ani hriechom by sme nemohli nič ohroziť ani ovplyvniť. Záver by bol ten, že je to len zdanlivé, sme len dômyselnejšie bábky, každý bude nakoniec donútený do Božieho kráľovstva večnosti. Evanjelium hovorí čosi úplne iné. Kristove slová nepominú.
Neveriaci popierajú zatratenie obraňovaním človeka. Ale robia to povrchne, keď tvrdia, že všetko sú len fantázie. Odkiaľ to vedia? Príliš dobrácki veriaci chceli niekedy skôr obraňovať Boha a chceli ho presvedčiť, že peklo škodí jeho dobrému menu, jeho dobrotivosti, ba i jeho nekonečnej moci. Hovorili, že nemožno predsa pripustiť, že peklo bude existovať, že paralelne s Božou večnosťou bude existovať večnosť zla. Ďalej hovorili, že Boh si nemôže protirečiť – nám zakazuje pomstiť sa, ale on by si nárokoval pomstu. Sú to naoko duchaplné úvahy. Lenže o týchto veciach nerozhodujeme my. Našli sa i ľudia, ktorí vynášali peklo ako nezlomný dôkaz slobody človeka proti Bohu. Nadrapovali sa, že majú možnosť odmietnuť pohŕdavo Božiu ponuku spásy. Tak napríklad hodila postava na scénu slová: „…A ak sa mi zapáči, aby som bol zavrhnutý?!“
Vo všetkých týchto postojoch sa všetko zvrtne na tom, že nám nie je dané rozhodovať o podstatných veciach sveta a života. Evanjelium o večnom živote hovorí: večné zatratenie nie je pomsta a väzenie, do ktorého by hriešnika hádzal Boh. Žalm vyjadruje Božím slovom túto pravdu naozaj pravdivo: „Interficiet peccatorem malitia.“ „Hriešnika zahubí vlastná zloba“ (Ž 33,22).
Z evanjelia vieme o večnom zatratení pomerne málo, ale vieme, že jestvuje. To, že hriech nás môže takto hlboko zatiahnuť, ukazuje, že hriech nie je maličkosť. Skutočnosť, že hriechom sa môžeme vystaviť takému riziku, robí nás neistými v tom, čo nakoniec zo seba urobíme. Jedno je isté – sme v stave urobiť niečo, čoho následky sú trvalé a už nezávisia od nás. Ak to premeditujeme a prežijeme, prežívame to, čo Písmo nazýva bázňou. Jedno je nepochybné: Každý z nás nakoniec rozhoduje sám o sebe. Naháňa nám to strach? Ježiš svojimi slovami o zatratení nechcel vzbudzovať v prvom rade strach. Chcel prebúdzať. Chcel, aby sme brali život vážne. A chcel nás povzbudzovať. A ak sme boli niekedy slabí? Žalm nám je odpoveďou: „Boh je nablízku tým, čo majú srdce zranené a zachraňuje zlomených na duchu“ (Ž 33,19).
Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát