V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
Margarette Bowers v knihe o zomierajúcich (München 1971) napísala: „Keď hľadíme smrti do očí a pýtame sa na jej význam, aký zmysel pripisujeme daru života, ktorý ešte stále máme?“ Odpoveď je neľahká. Mnohí od nej utekajú a hľadajú istotu v premnohých podujatiach nášho udýchaného života.
Postava v románe uvažuje o smrti: „Môj život? Vyberám si lístky svojho osudu. Niektoré som už vytiahol. Absolútne však neviem, ako dlho bude táto tombola trvať. Dokončím dielo, ktoré som začal? Pôjdem podľa plánu na prázdniny? To všetko je problematické. Od chvíle, čo som začal mať účasť na tejto lotérii, dostal som aj lístok s nenapísaným dátumom – výrok mojej smrti. Výkon zatiaľ nestanovený. Dátum, miesto, spôsob – nevyplnené. No popri všetkej neistote, jedno je isté: zomriem. Nepomôže ani technika, ani ľudia. Nijaká záruka. Chcem sa znepokojovať iróniou ako v divadle? Môžem sa uspokojiť s výrokom: len trocha trpezlivosti a všetko skončí zle? …“
Smrť odvoláva stále viac a viac známych tvárí, s ktorými sme žili a pracovali. Naše rady riednú. B. Narahall v knihe „Každý po denári“, píše: „Roku 1917 každodenná modlitba za večný odpočinok zosnulých, ktorých dôstojný pán Gastne osobne poznal, mu trvala sedem minút. Roku 1927, o desať rokov neskôr, tá istá modlitba trvala už jedenásť minút.“
Sú niektorí ľudia ešte aj pred smrťou tvrdí a nechcú sa poddať Bohu? Áno, sú aj takí. A je to čosi nepochopiteľné. Alebo je to už trest? F. Werfel vo svojej knihe o Jeremiášovi popisuje kráľa Sedekiáša, ktorý bol už stratený pred veľkou bitkou, ale nechcel si to priznať. Nepolepšiteľný človek, ktorý do poslednej chvíle nepopustí zo svojho a ešte aj keď je „odviaty vetrom“, tvári sa, akoby sám bol „vetrom“.
Každá smrť je smutná. Ale naozaj žalostne smutná je len smrť bez Boha. Na istom náhrobku v Londýne je vraj nápis: „Dubius vixiincertus morior, quo eum nescio“ – Žil som pochybne, neisto zomieram, neviem, kam idem.“ Je niečo smutnejšie? Nakoniec sa všetko ukáže. Niektorí merali život len podľa kalendára: dni, mesiace, roky. Nemerali život nijakou hodnotou, a teda tým, k čomu sa ako ľudia mali rozvinúť.
V umieraní sme a budeme všetci malí ako deti. V knihe „Ôsmy deň stvorenia“ sa píše: „Roger často prichádzal do styku so smrťou. Rozhodol sa, že si nebude dávať otázky, ktoré sa nevyhnutne vynárajú pri tomto častom styku. Ale niektoré predsavzatia ťažko dodržať. Keď sa u niektorého pacienta začalo ťažké a zdĺhavé umieranie, zdvihli ho na prevozné nosidlá a dopravili ho do izby určenej pre umierajúcich. Sluhovia mali pre túto izbu mrzké pomenovanie, ktoré Roger nikdy nepoužil. Kňazi vchádzali a vychádzali. Príbuzným dovolili chvíľu postáť pri dverách. Sluhovia mali vo zvyku zaskočiť dnu a zapáliť si tam fajku. Rozhovor nebol ľahký pri všetkom tom pískaní a chrčaní naokolo. Dobrá polovica pacientov volala matku, aj chlapi, ktorí vyzerali skoro ako storoční.“ Prvé a posledné slovo človeka sa ľahko vyslovuje. Vyskytuje sa vo všetkých jazykoch. Pri umieraní je človek možno po dlhých rokoch znova človekom. Možno práve preto si spomína na matku. A možno práve preto volá aj na Boha. Ranení ruskí vojaci v nemocnici v Trnave, kde sme ich ošetrovali po zraneniach v Malých Karpatoch, volali plní bolesti: „Bóóóže môj! Bóóóže môj!…“
Smrť je zrkadlo, v ktorom sa ustavične a stále nanovo spoznávame – kto sme a čo sme. Niektorí hovoria rovno o pocitoch zbožnosti, ktoré vyvierajú zo smrti. Pre zomierajúceho, ale i pre tých, čo sú okolo. Aj umieranie je ľudský čin. Posledný čin človeka. Tomáš Morus v hre „Človek pre všetky časy“, hovorí manželke a dcére, keď ho navštívili vo väzení: „Ak mi dáte najavo, že ma chápete, možno budem vedieť zomrieť dobrou smrťou.“ Predtým bola smrť považovaná za koniec. U mnohých je aj dnes. V kresťanstve je smrť kľúčom – otvára večný život. Evanjelium smrť zbavuje jej zúfalých čŕt.
Keď niekto zomrel nekajúcne, už pred smrťou bol duchovne mŕtvy. Preto starí o ňom povedali: „Semel sepultus, tamen bis mortuus“ – Raz pochovaný, no dvakrát mŕtvy“. To platí o smrti v hriechu. Zatiaľ čo vo viere aj jediná smrť je vlastne narodenie – dies natalis – pre večný život.
Patriarcha Atenagoras bol Boží muž. Keď to prichádzalo, vedel, že už umrie. Metropolita Meliton, jeho priateľ, mu navrhoval cestovať do Viedne na operáciu. „Nie,“ odpovedal Atenagoras, „ja sa musím pripraviť na inú cestu.“ Keď prijal Eucharistiu, odmietol už inú potravu. Ďakoval všetkým. Potom prosil, aby ho nechali samotného. Zostal sám s Jediným a to mu stačilo.
Veriaci človek, čo ako krehký a slabý by bol býval v živote, dúfa v Božie milosrdenstvo. I náš básnik to ticho vyslovil pred vlastnou smrťou:
I telo takto dobolieva, ach!
To voskovica dohára podobne,
vylieva slzy, veľké ako hrach,
a prská iskry ako vzdychy drobné.
Chvíle, v ktorých sa
s prachom snúbi prach,
kam utiekať sa?
Zátarasy v ceste a čierna strž,
čo zíva dokorán,
obnažená jak prikázanie šieste.
Tu vidím hriechy svoje:
kŕdeľ vrán.
Ale i kŕdeľ holubíc
a dvochškovránkov,
ktorých poslal pre mňa Boh.
V. Beniak, Sonety podvečerné
Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát