Mesiac: september 2009

Narodil sa v roku 1118. Zomrel 29. 12. 1170.

Pohľady na smrť sv. Tomáša Becketa, resp. či anglický kráľ Henrich II. ho dal zákerne zavraždiť, alebo to vykonali jeho štyria oddaní rytieri?
Sv. Tomáš Becket slúžil v katedrále omšu, keď dnu vtrhli štyria rytieri s vytasenými mečmi, kričiac na neho, aby sa podriadil vôli svojho kráľa. Tomáš Becket si pevne stál za svojím presvedčením, na čo sa hneď štyria rytieri vrhli na neho a bodali mečmi.

Čo tomu predchádzalo?

Išlo tu o kolíziu dvoch práv – cirkevného a svetského. Kráľ Henrich II. presadzoval tzv. Clarendonstké zákony, kde si vyhradzoval právo zasahovať do cirkevného práva a zakazoval kňazom odvolať sa do Ríma k pápežovi. Tomáš Becket chcel uchrániť nezávislosť cirkvi od kráľovskej moci. 24. decembra sa konala hostina v Ruáne v Normandii, na ktorej kráľ Henrich II. svojím výbuchom hnevu spôsobil veľkú tragédiu. Prišla duchovná delegácia z Anglicka, samozrejme boli to kňazi, ktorí nemali Becketa v láske. Kráľovi oznámili, že canterburský arcibiskup odmietol uznať korunováciu jeho syna za platnú. Henrich II. sa rozzúril, začal hádzať predmetmi okolo seba a zvolal: „Či sa nenájde niekto, kto ma zbaví tohto nehodného kňažúra? Čo za hada som si to choval na prsiach?!“ Na to sa hodil na zem a jeho zvíjanie pripomínalo epileptický záchvat. Štyria kráľovi oddaní rytieri vidiac takéto „utrpenie“ svojho kráľa sa rozhodli vykonať svoj hrozný zločin. Je pravdepodobné, že hneď nemali v úmysle arcibiskupa zabiť. Chceli ho len postrašiť, ale keď videli jeho veľké odhodlanie – zavraždili ho.

Podľa tohto príbehu to vyzerá, že Henrich II. bol za zavraždenie svojho priateľa zodpovedný len svojím výrokom v afekte. Okrem toho mal povesť spravodlivého panovníka.

Prichádza do úvahy aj druhá možnosť, že to vystúpenie Henrich II. len zahral, na čom sa mohol dohodnúť so svojimi štyrmi rytiermi. Isté však je, že týchto rytierov kráľ nepotrestal, čím na seba vrhol oprávnené podozrenie, že tak rozkázal on.

Následky
Následky však boli pre kráľa Henricha II. kruté, či už mohol za priateľovu smrť alebo nie. Spikli sa proti nemu francúzsky a škótsky kráľ, dokonca i jeho manželka i synovia. Celý svet bol zhrozený kráľovým konaním. Henrich II., keď sa dopočul o Becketovej smrti, zatvoril sa na svojom hrade a nikoho k sebe nepúšťal. Názory na jeho konanie boli rozdielne: jedni si mysleli, že za svojím priateľom smúti úprimne, iní, že to len hrá.

V roku 1173 bol Tomáš Becket vyhlásený za svätého. Henrich II. v Canterburskej katedrále toho istého roku sa verejne kajal za svoju vinu. Prehlásil, že nedal zavraždiť arcibiskupa, nechal sa zbičovať pred svojimi poddanými. Štyria rytieri sa tiež kajali, odišli bojovať do Svätej Zeme, kde všetci padli v boji.

Smrť kráľa Henricha

Posledné roky musel čeliť svojím rebelujúcim synom: najstaršiemu synovi Henrichovi, ktorý sa ho pokúsil dvakrát zavraždiť. Nevedel mu odpustiť vraždu Becketa. Nakoniec zomrel v roku 1186, tri roky predtým zomrel Geodfrey. A azda najkrutejšieho sklamania sa dočkal priamo na smrteľnej posteli, keď mu jeho dvoran oznámil, že najmladší syn Ján ho tiež zradil. Henrich II. zomrel na francúzskom hrade Chinon. Keď starý kráľ ležal na katafalku, prišiel mu vzdať poslednú úctu jeho syn Richard levie srdce, ktorý bol jeho právoplatným dedičom. Jediný, kto oplakal starého kráľa, bol Richard. Dokonca ho museli vyniesť von, lebo pri pohľade na otcovu zničenú tvár stratil vedomie. Richard levie srdce si vyčítal svoje správanie k otcovi ešte roky potom.

Gabriela Závacká

„A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“
(Mt 11,6)

Ak je kňaz veľmi mladý, hovoria: je priamy.
Ak je starostlivý, hovoria: je večne nespokojný.
Ak je pekný, hovoria: prečo sa neoženil?
Ak je neatraktívny, hovoria: nikto ho nechcel.
Ak ide do reštaurácie, hovoria: je pijan.
Ak ostane doma, hovoria: je askéta a pohŕdavý.
Ak ide v civile, hovoria: je svetským človekom.
Ak si oblečie reverendu, hovoria: je konzervatívny.
Ak rozpráva s bohatými, hovoria: je kapitalista.
Ak rozpráva s chudobnými, hovoria: je komunista.
Ak je tlstý, hovoria: nič nerobí.
Ak je chudý, hovoria: je lakomý.
Ak cituje koncil, hovoria: je moderným kňazom.
Ak rozpráva o katechizme, hovoria: je „tridenťák“.
Ak kňaz sa modlí dlho, hovoria: je nudný.
Ak sa modlí so zvýšeným hlasom, hovoria: kričí.
Ak rozpráva normálne, hovoria: nič mu nerozumieť.
Ak vlastní auto, hovoria: je sveták.
Ak nevlastní auto, hovoria: zmeškal dobu.
Ak navštevuje svojich farníkov, hovoria: je zvedavý na ich veci.
Ak zostane na fare, hovoria: nejde nikdy navštíviť farníkov.
Ak prosí o milodar, hovoria: furt len pýta.
Ak neorganizuje slávnosti hovoria: farnosť je mŕtva.
Ak spovedá kajúcnikov pomaly, hovoria: je zvedavý.
Ak spovedá rýchlo, hovoria: nevenuje sa nám.
Ak začína presne svätú omšu, hovoria: hodiny mu idú dopredu.
Ak začína trošku neskôr, hovoria: je nedochviľný.
Ak chce opravovať kostol, hovoria: inde viacej treba.
Ak je mladý, hovoria: nemá skúsenosti.
Ak je starý, hovoria: je najvyšší čas, aby šiel do dôchodku.
Ak odíde na iné miesto alebo ak zomrie, kto ho môže nahradiť?
Aké ľahké je kritizovať, ale … koľkí sa modlia skutočne za kňazov?

email z Austrálie od Miloša a Maji

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.

Margarette Bowers v knihe o zomierajúcich (München 1971) napísala: „Keď hľadíme smrti do očí a pýtame sa na jej význam, aký zmysel pripisujeme daru života, ktorý ešte stále máme?“ Odpoveď je neľahká. Mnohí od nej utekajú a hľadajú istotu v premnohých podujatiach nášho udýchaného života.

Postava v románe uvažuje o smrti: „Môj život? Vyberám si lístky svojho osudu. Niektoré som už vytiahol. Absolútne však neviem, ako dlho bude táto tombola trvať. Dokončím dielo, ktoré som začal? Pôjdem podľa plánu na prázdniny? To všetko je problematické. Od chvíle, čo som začal mať účasť na tejto lotérii, dostal som aj lístok s nenapísaným dátumom – výrok mojej smrti. Výkon zatiaľ nestanovený. Dátum, miesto, spôsob – nevyplnené. No popri všetkej neistote, jedno je isté: zomriem. Nepomôže ani technika, ani ľudia. Nijaká záruka. Chcem sa znepokojovať iróniou ako v divadle? Môžem sa uspokojiť s výrokom: len trocha trpezlivosti a všetko skončí zle? …“

Smrť odvoláva stále viac a viac známych tvárí, s ktorými sme žili a pracovali. Naše rady riednú. B. Narahall v knihe „Každý po denári“, píše: „Roku 1917 každodenná modlitba za večný odpočinok zosnulých, ktorých dôstojný pán Gastne osobne poznal, mu trvala sedem minút. Roku 1927, o desať rokov neskôr, tá istá modlitba trvala už jedenásť minút.“

Sú niektorí ľudia ešte aj pred smrťou tvrdí a nechcú sa poddať Bohu? Áno, sú aj takí. A je to čosi nepochopiteľné. Alebo je to už trest? F. Werfel vo svojej knihe o Jeremiášovi popisuje kráľa Sedekiáša, ktorý bol už stratený pred veľkou bitkou, ale nechcel si to priznať. Nepolepšiteľný človek, ktorý do poslednej chvíle nepopustí zo svojho a ešte aj keď je „odviaty vetrom“, tvári sa, akoby sám bol „vetrom“.

Každá smrť je smutná. Ale naozaj žalostne smutná je len smrť bez Boha. Na istom náhrobku v Londýne je vraj nápis: „Dubius vixiincertus morior, quo eum nescio“ – Žil som pochybne, neisto zomieram, neviem, kam idem.“ Je niečo smutnejšie? Nakoniec sa všetko ukáže. Niektorí merali život len podľa kalendára: dni, mesiace, roky. Nemerali život nijakou hodnotou, a teda tým, k čomu sa ako ľudia mali rozvinúť.

V umieraní sme a budeme všetci malí ako deti. V knihe „Ôsmy deň stvorenia“ sa píše: „Roger často prichádzal do styku so smrťou. Rozhodol sa, že si nebude dávať otázky, ktoré sa nevyhnutne vynárajú pri tomto častom styku. Ale niektoré predsavzatia ťažko dodržať. Keď sa u niektorého pacienta začalo ťažké a zdĺhavé umieranie, zdvihli ho na prevozné nosidlá a dopravili ho do izby určenej pre umierajúcich. Sluhovia mali pre túto izbu mrzké pomenovanie, ktoré Roger nikdy nepoužil. Kňazi vchádzali a vychádzali. Príbuzným dovolili chvíľu postáť pri dverách. Sluhovia mali vo zvyku zaskočiť dnu a zapáliť si tam fajku. Rozhovor nebol ľahký pri všetkom tom pískaní a chrčaní naokolo. Dobrá polovica pacientov volala matku, aj chlapi, ktorí vyzerali skoro ako storoční.“ Prvé a posledné slovo človeka sa ľahko vyslovuje. Vyskytuje sa vo všetkých jazykoch. Pri umieraní je človek možno po dlhých rokoch znova človekom. Možno práve preto si spomína na matku. A možno práve preto volá aj na Boha. Ranení ruskí vojaci v nemocnici v Trnave, kde sme ich ošetrovali po zraneniach v Malých Karpatoch, volali plní bolesti: „Bóóóže môj! Bóóóže môj!…“

Smrť je zrkadlo, v ktorom sa ustavične a stále nanovo spoznávame – kto sme a čo sme. Niektorí hovoria rovno o pocitoch zbožnosti, ktoré vyvierajú zo smrti. Pre zomierajúceho, ale i pre tých, čo sú okolo. Aj umieranie je ľudský čin. Posledný čin človeka. Tomáš Morus v hre „Človek pre všetky časy“, hovorí manželke a dcére, keď ho navštívili vo väzení: „Ak mi dáte najavo, že ma chápete, možno budem vedieť zomrieť dobrou smrťou.“ Predtým bola smrť považovaná za koniec. U mnohých je aj dnes. V kresťanstve je smrť kľúčom – otvára večný život. Evanjelium smrť zbavuje jej zúfalých čŕt.

Keď niekto zomrel nekajúcne, už pred smrťou bol duchovne mŕtvy. Preto starí o ňom povedali: „Semel sepultus, tamen bis mortuus“ – Raz pochovaný, no dvakrát mŕtvy“. To platí o smrti v hriechu. Zatiaľ čo vo viere aj jediná smrť je vlastne narodenie – dies natalis – pre večný život.

Patriarcha Atenagoras bol Boží muž. Keď to prichádzalo, vedel, že už umrie. Metropolita Meliton, jeho priateľ, mu navrhoval cestovať do Viedne na operáciu. „Nie,“ odpovedal Atenagoras, „ja sa musím pripraviť na inú cestu.“ Keď prijal Eucharistiu, odmietol už inú potravu. Ďakoval všetkým. Potom prosil, aby ho nechali samotného. Zostal sám s Jediným a to mu stačilo.

Veriaci človek, čo ako krehký a slabý by bol býval v živote, dúfa v Božie milosrdenstvo. I náš básnik to ticho vyslovil pred vlastnou smrťou:

I telo takto dobolieva, ach!
To voskovica dohára podobne,
vylieva slzy, veľké ako hrach,
a prská iskry ako vzdychy drobné.
Chvíle, v ktorých sa
s prachom snúbi prach,
kam utiekať sa?
Zátarasy v ceste a čierna strž,
čo zíva dokorán,
obnažená jak prikázanie šieste.
Tu vidím hriechy svoje:
kŕdeľ vrán.
Ale i kŕdeľ holubíc
a dvochškovránkov,
ktorých poslal pre mňa Boh.
V. Beniak, Sonety podvečerné

Mgr. Ladislav Franc, výpomocný duchovný pre sabinovský dekanát

„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je
milovať ťa až do posledného dychu môjho života.
Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania,
a radšej chcem zomrieť milujúc ťa,
ako žiť čo i len okamih bez toho, aby som ťa miloval.
Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť,
aby som ťa mohol milovať večne…
Bože môj,
ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať,
že ťa milujem,
chcem, aby ti to opakovalo moje srdce
pri každom mojom dychu.
Milujem ťa, ó, môj božský Spasiteľ,
pretože si bol za mňa ukrižovaný;
a pretože mi umožňuješ,
aby som bol za teba ukrižovaný tu na zemi.
Môj Bože, obdaruj ma milosťou,
aby som zomrel s láskou k tebe a pritom cítil,
že ťa milujem.“
Amen.

Ján Mária Vianney

Pri príležitosti 150. výročia úmrtia Jána Máriu Vianneya, svätého farára z Arsu, Svätý Otec Benedikt XVI. otvoril 19. júna 2009 v Chráme sv. Petra „Rok kňazov“. Bolo to na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorý je aj Svetovým dňom modlitieb za posväcovanie kňazov. Celý rok sa má niesť v duchu myšlienky: „Vernosť Krista, vernosť kňaza“, ktorá poukazuje na absolútny primát milosti: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 19).

Má to byť pozitívny a do budúcnosti zameraný rok, v ktorom chce Cirkev prostredníctvom masmédií povedať predovšetkým kňazom, ale aj všetkým kresťanom i svetskej spoločnosti, že je na kňazov hrdá, že ich miluje a ctí si ich, obdivuje ich a s vďačnosťou uznáva ich pastoračnú prácu a svedectvo života. Naozaj, kňazi sú dôležití nielen kvôli tomu, čo robia, ale aj sami osebe.

Mnohí kňazi sú oddaní svojej službe; sú to muži modlitby a pastoračnej lásky, ktorí celú svoju existenciu vkladajú do naplnenia svojho povolania a poslania, často s veľkými osobnými obetami, ale vždy s opravdivou láskou k Ježišovi Kristovi, k Cirkvi a k ľuďom, solidárni s chudobnými a trpiacimi. A práve preto je Cirkev hrdá na svojich kňazov na celom svete.

Svätý Otec Benedikt XVI. pri ohlásení Roka kňazov povedal: „Poslanie kňaza je ekleziálne, pretože nikto neohlasuje alebo neprináša seba samého, ale vnútorne a cez vlastnú ľudskosť má si byť každý kňaz vedomý toho, že prináša svetu samého Boha. Len Boh je to jediné bohatstvo, ktoré ľudia túžia nájsť v kňazovi.“

Rok Kňazov ponúka nám všetkým príležitosť opäť sa zamyslieť nad tým, „kto je kňaz“, „aký má byť kňaz“, či „ako sa možno stať opravdivým Kristovým kňazom“. Znovuobjavenie identity kňaza prechádza nevyhnutne cez nádheru a krásu eucharistického slávenia a vysluhovania sviatostí, preto službu kňaza nemožno nikým a ničím nahradiť.

Katolícky kňaz nie je totiž nejaký posvätný úradník alebo len vzdelaný kazateľ. Kňaz je ten, ktorý je pripodobnený Ježišovi Kristovi, povolaný, vysvätený a ustanovený do jeho služby. Sprítomňuje Vykupiteľa v jeho spásnom diele ako učiteľ, posvätiteľ a správca Božích tajomstiev. Kňaz je Boží človek a Kristov človek. Preto kňaz musí byť zakorenený v Kristovi; žiť s ním a pre neho.

S prosbou o modlitbu za každého kňaza, ktorý sa rozhodol nasledovať Krista v úprimnosti svojho srdca prosí váš duchovný otec Oliver.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec