Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“
«Modlil som sa k anjelovi strážcovi mojej novej farnosti,» povedal, keď sa znova zdvihol.
«Také niečo!» mrmlal chlapec. Keď vošli do dediny, ukázal mu spustnutý dom. «To je krčma U divocha. Ale ešte máme tri iné krčmy.»
«Štyri hostince v takom zapadáku!» rozhorčovala sa matka Bibostová.
«V hentom dome býva starosta Mandy,» vysvetľoval ďalej mládenec. «To je zbožný človek a bohatý! Má tri kravy a mnoho oviec. Tu býva Michal Cinier. On je dedinským poradcom.» Pred kováčňou práve podkovávali koňa. «To je majster Picard a ten chlap so starým koňom je furman Betun. Je skoro vždy ožratý.»
Obidvaja spomenutí, keď zbadali kňaza, zdvihli zrak od svojej roboty. Voziar, ktorý ani dnes nebol triezvy, spravil pár tackavých krokov smerom k Vianneyovi a uškrnul sa: «Vy ste dozaista nový farár, nie?»
«Uhádli ste!» prikývol Vianney. «Ale zdá sa, že ste už za bieleho dňa opitý?»
«Vôbec nie som opitý!» bľabotal chlap. «Ale len čo uzriem nejakého farára, vždy sa mi zatmie v očiach. Nech vás čert vezme alebo suchoty, ako vášho predchodcu!»
«Nedbajte na neho,» udobroval Vianneya kováč. «U Rozhnevaného mravca si poriadne potiahol. Viete, je chladno… Nemajte mu to za zlé! My Arsania nie sme pobožní, ale keď nás farár nechá na pokoji, necháme na pokoji aj my jeho!»
«Ale ja som neprišiel preto, aby som vás nechal na pokoji!» vyhlásil rozhodne Vianney. «Tak potom choďte do čerta!» zareval opilec a zdvihol bič. Picard mu ho pohotovo vytrhol z ruky a odsotil ho. «Pán farár, dobre urobíte, keď nebudete hneď zo začiatku príliš napínať strunu. Prísni páni nevládnu dlho. Ale myslím to dobre. Prajem vám, aby váš nástup bol dobrý, úspešný.»
«Ďakujem vám, priateľ môj!» súhlasil kňaz.
«Tam je váš farský dom,» pohodil rukou kováč.
«Najprv by som si chcel pozrieť kostol.»
«Tak sme už došli do cieľa“, ohlásil sa znova mladík a otrčil dlaň, čakajúc odmenu za svoju službu.
«Ty si mi ukázal cestu do Arsu,» odvetil farár, «a ja ti za to ukážem cestu do neba.»
«Pár sou by mi bolo milších,» šomral chlapec. No matka Bibostová mu podarovala vajíčko.
«Jedno vajce nie je veľa za takú dlhú cestu!» frfľal Anton. «Ale zdá sa, že farár je chudobný a nemá všetko v hlave v poriadku,» uškľabil sa ryšavý mládenec a rýchlo sa vzdialil.
Medzitým farár otvoril bránu svojho kostola. Chrám bol spustnutý. Už viacero týždňov sa tam neslúžila svätá omša. Kostol zíval prázdnotou, oltár bol bez ozdôb a všade bolo plno špiny. Večné svetlo bolo vyhasnuté. Vianney nevedel, či ešte je v bohostánku Oltárna sviatosť. V sakristii našiel kľúč. Otvoril dvierka svätostánku. Áno, Pán ešte býval vo svojom dome. Vianney si úctivo pokľakol. Potom naplnil večné svetlo olejom, ktorý stál v kúte sakristie a s uspokojením zažal malý plamienok. Večné svetlo malo znova a navždy horieť v Arse.
Potom sa Vianney vrhol na kolená na schody oltára, skryl si tvár do dlaní — a plakal. Po dlhom čakaní sa matka Bibostová dotkla jeho pleca a vyzvala ho: «Teraz pôjdeme na faru. Čoskoro bude tma.»
«Nie, nie, bude jasno, celkom jasno!» odvetil kňaz zamyslene. Keď vychádzali z kostola, bežala im v ústrety akási žena, pozdravila farára a predstavila sa: «Ja som vdova Renardová a mám kľúč od fary. Nechala mi ho sestra vášho nebohého predchodcu. Poďte, prosím, so mnou. Vďaka Bohu, že budeme mať znova kňaza!»
«Vy ste prvá osoba, čo sa teší z môjho príchodu!» odvetil Vianney s bolestným úsmevom.
«Ó, je viac takých, čo sa tomu tešia!» vyhlásila pohotovo dobrá žena. «Ale už sme tu!»
spracoval: M. Magda