Ján Mária Vianney

Pri príležitosti Roka kňazov sme sa rozhodli uverejniť na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Hoci Vianney ťahal povraz zvona veľmi dlho, do kostola prišlo iba pár starých ženičiek. Sedliak Melin posluhoval novému farárovi pri prvej svätej omši. O niekoľko hodín neskôr oznámili aj zámockej slečne z Arsu, že nový farár už prišiel.
«To je veľmi milé od neho,» podotkla útla šesťdesiatštyriročná osôbka. «Zdá sa, že je to dobrý človek!»

«Neviem,» krútil šedivou hlavou Saint-Phal, tak totiž volali v Arse starého verného sluhu na zámku. «Prišiel s kravským vozom, ktorý je až po plachtu naložený nábytkom.»
«To je naozaj zaujímavé», prikývla Anna des Garets. «Ale pozvite dôstojného pána ku mne!»

Vianney si chvíľu skúmavým zrakom prezeral zámockú paniu. Prišla mu v ústrety v čiernom hodváb¬nom odeve v čepčeku ozdobenom pôvabnými čipkami, ale s milou tvárou. Aj šľachtičná pozorne skúma¬la vážne oči a vycivenú tvár nového duchovného.
«Prišiel som, aby som sa vám predstavil,» povedal Vianney zdvorilo.

«Veľmi sa teším, že Ars má znova farára,» prikývla des Garets čipkovým čepcom. «Dúfajme, že ste zdravý. Váš predchodca bol úbohý chorý človek. Po pár týždňoch sme ho museli odprevadiť na cinto¬rín. Ani vy tu zaiste dlho neostanete, naša dedina je príliš chudobná. Nikdy nijaký kňaz u nás dlho nevydržal.»

«Nuž, ja si nič lepšieho nežiadam!» odvetil s úsmevom Vianney.
«Počula som, že ste sem prišli s naloženým vozom!»
«Ó, to je voz môjho švagra!» odvetil kňaz. «Chcel by som vás poprosiť, aby ste si vzali spiatky svoj ná¬bytok, okrem pár vecí, za ktoré by som vám bol vďačný.»

«Nie je pre vás dosť dobrý?» Útlou tvárou zámockej slečny sa mihol tieň.
«Naopak, až príliš dobrý! Ja som chudobný sedliacky syn a necítim sa dobre medzi takým zamatom a hodvábom. Doma som vždy spával v maštali.»
«No ako chcete!» povedala slečna. Siahla po zvončeku a vstupujúcemu sluhovi pokynula, aby dal zložiť náklad.

«Keby ste mohli namiesto toho nábytku trochu pomôcť pri zariadení Božieho domu, bol by som vám zo srdca povďačný,» prosil Ján Vianney. «Bohoslužobné rúcha sú veľmi chudobné, oltárne plachty a plátno na balaustre sú v zlom stave. Nechcem byť náročný, ale s Pánom Bohom by sme nemali zaobchádzať ako s nejakým žobrákom.»

«Ochotne vás v nasledujúcich dňoch navštívim a uvidím, čo sa dá robiť,» sľúbila zbožná dáma. «Ale teraz si najprv sadnite. Trochu sa porozprávame o vašej novej farnosti.»

Keď farár Vianney o hodinu neskôr opúšťal zámok, cítil, že našiel šľachetnú a obetavú dušu.

«Aj v budúcnosti sa obráťte, prosím, na mňa so všetkými svojimi starosťami!» povedala Anna des Garets na rozlúčku. Dlho hľadela za farárom, ktorý znova kráčal do svojej dediny pod vysokými bukmi.

«Biskup nám poslal dobrého, horlivého kňaza,» povedala svojmu vernému sluhovi. «Pre seba nechce nič, žiada však všetko pre svoj kostol a pre Spasiteľa. Myslím, že Ars môže byť spokojný s takým duchovným otcom.»

«Áno, áno,» pritakal Saint-Phal, «z očí sa mu zračí priamosť a vernosť. Nový arský farár má oči dobrého pastiera.»

V nedeľu 13. februára uviedol Jána Vianneya do úradu staručký farár Ducreux z Misérieux. Ars vlastne nebol samostatnou farnosťou, ale iba filiálkou obce Misérieux. Arsania však volali svojho duchovného správcu «farár», hoci v skutočnosti by sa bol mal menovať kaplán.

Na slávnosť uvedenia do úradu prišla skoro celá obec. Ľudia predsa chceli vidieť, akého pána farára to budú mať.

«Nebude to neviem čo,» súdil sedliak Villiers. «Do takého zapadáku ako je náš, odjakživa posielali iba chorých kňazov, alebo takých, s ktorými nemôžu v meste nič robiť. Učeného pána alebo dobrého kazateľa sme iste nedostali. Tých posielajú do miest. Pre dedinu je aj ten posledný a najmenej nadaný kňaz dosť dobrý.»

spracoval: M. Magda

Farár z Arsu, diabol a stav Cirkvi


Skutočnosť, že pápež Benedikt XVI. menoval farára z Arsu za patróna Roka kňazov, bol prorocký čin. Pravdaže v netušene otrasnom a občas desivom zmysle. Pretože masívnosť a obludnosť, s akou diabol útočil na farára z Arsu, postihuje teraz celú Cirkev.

Je to najväčší útok, aký si ľudia vôbec pamätajú a keď to hovorí dokonca aj kardinál Joachim Meisner, ktorý bojoval proti komunistom, tak to už niečo znamená. Pretože vždy, keď boli žiadaní mučeníci, stála tu Cirkev od počiatku ako žiarivá víťazka.

Ale teraz ide o niečo iné. Spojená moc moderných masmédií sa už mesiace pokúša rozdriapať Cirkev v jej sľubných orgánoch, ktoré boli v jej tele také nádejné: boli to kresťanské školy v napolo ateistickom štáte, sú to rehole a predovšetkým mladé, nedávno založené rehole, je to práca s mládežou – ako veľmi som vždy obdivoval duchovných pastierov mládeže – a v neposlednom rade je to diadém celibátu a prirodzene, kto by sa divil, je to nemecký pápež.

Je to skutočne rodinné striebro Cirkvi, z ktorého sa tu robia nočníky. Pretože všetko sa to týka nielen toho, čo sa stalo najmä v 70. a 80. rokoch, čo je dosť zlé, ale týka sa to predovšetkým spôsobu objasňovania a prezentovania vecí.

A keď teraz hovorím o diablovi, nejde mi o oslobodenie človeka od viny, pretože sexuálne delikty, o ktorých sa hovorí, sú závislosti. U každej závislosti je prinajmenšom prvý krok dobrovoľný, ale potom závislý upadá do otroctva, z ktorého niet úniku. Už sv. Pavol nazýva hriech závislosťou a práve na tomto mieste hovoria prvé tri evanjeliá o útokoch diabla a démonov.

Ľudia sa zapredali diablovi. A on využíva páchateľov a médiá na jediný cieľ – na vygumovanie Cirkvi. Medzi trestancami je páchateľ zneužívania tou najväčšou spodinou, vo väzenskej hierarchii je celkom na dne. A presne tam sa teraz nachádza vo verejnej mienke Katolícka cirkev. A nie celkom bez vlastnej viny – to, že mimo Cirkvi je desaťkrát viac prípadov zneužívania, teraz už nikoho nezaujíma.

Istý priateľ mi nedávno povedal: „Čo vôbec nedokážem pochopiť, je prípad Kristových legionárov. Mladá, mocne rozkvitajúca rehoľa s vlastnými univerzitami, s veľkou obľubou u ľudí a s bohatým ovocím študentov a povolaní. Normálne sú členovia takýchto reholí kandidátmi na svätorečenie. No tu bol jeden člen, ktorý nevynechal ani jednu sexuálnu zvrhlosť. Ako sa to dá zlúčiť?“

A ja som odpovedal: „Pozrite sa, takmer všetci páchatelia zneužívania boli mimoriadne obľúbení nielen u žiakov, ale boli to vynikajúci pedagógovia a tí farári, ktorí teraz musia odstúpiť, boli veľmi obľúbení duchovní pastieri. Čo sa tu stalo?“
Ako sme už povedali, nijaký páchateľ nie je nevinný. Ale to, čo sa tu deje, je predsa len oveľa viac, patrí to do histórie diabla, ktorú predsa Ježiš presne pozná. Diabol však očividne zmenil svoju stratégiu. V minulosti boli svätci a hriešnici. Teraz sa však oboje odohráva v jednom a tom istom človeku.

Ten, kto by mal predpoklady byť svätcom, kto by mohol byť nádejou pastorácie, ten sám pácha odporné zločiny. A tak sa otriasa aj celok. V minulosti sme dokázali povedať, či je niekto svätec alebo zločinec. Teraz však zakladateľ rehole sa správa ako „perverzná sviňa“. A to Cirkev nedokáže vydržať.

Protikladmi v samotných týchto ľuďoch diabol rozvratne pôsobí na celého človeka. Nikto nedokáže pochopiť spojenie svätosti a pastoračného úspechu na jednej strane a to hrôzostrašné na strane druhej. Človek už nevie, na čom je. A myslím si, že práve toto je ten úmysel – diabol znamená „ten, čo rozvracia“.

Je možné, že bolo skutočne požehnané a dobré to dielo, čo nejaký páchateľ vybudoval, a že možno za to Bohu ďakovať – no popri tom robil aj niečo iné. Už z toho nevieme, kde nám hlava stojí. Diferencované prostredia zmizli – tie kresťanské, ako aj tie nekresťanské. Ľudia žijú izolovane a izolovane sa stávajú bojiskami, na ktorých dosť často víťazí diabol. A to je presne jeho nová stratégia.

To je nové: anjeli a diabli nami nemykajú zvonka a nie sú ani inšpiráciou či pokušením v srdci, ale ide o dokonané skutky. Diabol zničí tvár ľudí, tých, čo sú povolaní ku svätosti. Kopti hovoria: Smrť zničí tvár. Tu a teraz platí: Diabol ničí tvár Cirkvi.

Či sa nehovorí o božskej tvári – tajnej červenej niti, ktorá sa vinie príhovormi tohto pápeža? Prísľub Ježiša pre jeho Cirkev znie: „Brány pekelné ju nepremôžu“. To Ježiš nepovedal iba tak mimochodom ako zbožný prídavok. Skutočne prežívame, ako sa o to pokúšajú.

A koho nebolí, keď musí konštatovať: v tejto škole, v tej reholi Boh „prehral bitku“. Ale úprimne povedané a aj s rizikom vyvolania zmätenia: tak úplne bežné to nie je ani mne samému – relatívne požehnané hneď vedľa relatívne ohavného. Iba Boh to dokáže vydržať. Cirkev ľahko utrpí škody.

Preto už Nový zákon pozná radu zdržanlivosti voči verejnosti, keď ide o vlastné hriechy – myslím predovšetkým na 1. List Korinťanom a Lk 22,31: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu.“

To, že niektorí prepadnú cez oká sita, je prirodzené. Zaujímavé je, že v týchto slovách potom hrá Peter rozhodujúcu úlohu. Tá vec sa ho bytostne týka. V Novom zákone je to všetko ako samozrejmé. A my môžeme priam hmatateľne cítiť, ako sa to napríklad teraz plní.

Je zjavné, že tento útok diabla sa týka iba Katolíckej cirkvi, nijakého iného vyznania (tí majú tlač na svojej strane). Diabol očividne vie, ako veľmi sa to práve tu oplatí. Svätosť a celibát sú mu tŕňom v oku.

Musím sa priznať, že som ešte nikdy tak zapálene a vrúcne neveril v Katolícku cirkev, ako teraz v týchto týždňoch najväčších búrok. Pretože osy sa vrhajú na najlákavejšie slivkové koláče, nie na fádne severonemecké osúchy.

– zg; prevzaté –

Modlitbička


Znova a znova
opakujem tieto slová,
ktoré som
do modlitby vložila,
aby som
s Ježišom stále žila.

Silu, nádej mi dodáva,
ráno sa mi ľahšie vstáva.
Teba, Ježiš, oslovím,
hneď, keď oči otvorím.
Prihovorím sa Ti tíško,
skôr ako slnko
spoza hory vyšlo.

Bez modlitby
človek prázdno v srdci
musí mať,
keď nemôže Ježiš
u neho prebývať.

Otvorže mu srdce,
kresťane,
veľká zmena
v Tvojom živote nastane.

A keď večer slnko
za hory zájde,
každý kresťan
nech si pre Teba čas nájde.

Spokojne
tak môžeš spať,
lebo Ježiš nad Tebou
ochrannú ruku bude mať.

Marta Pacovská, Široké

EXERCÍCIE (XIX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prešlo tridsať rokov od chvíle zvestovania, ktorého sa dostalo Zachariášovi v chráme. Po tridsaťročnom mlčaní sa naraz vynára postava Jána Krstiteľa vo verejnom živote Izraela. Už sa zdalo, že Božie uistenia o veľkosti chlapca a o jeho poslaní upadli do zabudnutia. Jeho rodičia už dávno zomreli. On sám zmizol z očí a žil v samote na púšti, zabudnutí ľuďmi.

Boh však nezabúda ani na svoje plány, ani na svoje prísľuby. Doterajší Jánov život bol prípravou na mohutné vystúpenie, ktoré vyvolá silný duchovný pohyb v celom národe. Jánovo vystúpenie a hnutie, ktoré z neho vzišlo, zaznačí aj historik Jozef Flavius v diele „Židovské starožitnosti“. Svätý Lukáš zaradí dôležité obdobie Jánovho vystúpenia do svetových dejín. Tým zdôrazní jeho význam. Ale zároveň tým naznačí aj smutný stav vecí v Izraeli a celkovú duchovnú biedu čias. Z jeho údajov je zrejmé, že Boží láskavý zásah prichádza vo chvíli najväčšej núdze človeka.

Pri Ježišovom narodení pred tridsiatimi rokmi svätý Lukáš uvádzal, že to bolo za cisára Augusta. Jánovo vystúpenie o tridsať rokov sa deje za cisára Tibéria. Palestína tých čias nebola slobodnou krajinou, patrila k Rímskej ríši. O cisárovi Tibériovi, ktorý vládol v rokoch 14 až 17 n.l. povie Ježiš slová: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo…“ Na Tibériov obraz bude Ježiš hľadieť, keď mu farizeji podajú peniaz.

My sme naučení čakať vo všetkom presné dátumy. V staroveku mal každý národ svoj letopočet. Keď svätý Lukáš uvádza, že Ján Krstiteľ vystúpil v 15. roku vlády cisára Tibéria, je to veľmi presný údaj, ktorý len neskôr prepočítali na letopočet kresťanský ako rok 28, alebo 29 po Kristovi. Svätý Lukáš spresňuje údaj o Jánovom vystúpení ešte podrobnejšie (okrem Tibéria uvádza ešte štyri známe politické osobnosti a dve mená z náboženského života Izraela). Uvádza, že Ján začal pôsobiť za vlády Pontského Piláta, keď bol kráľom Galiley Herodes Antipas a spoluvládcami boli brat Filip a Lysaniaš. Duchovnú vrchnosť v tom čase predstavovali veľkňazi Annáš a Kajfáš.

Tieto historické údaje svätého Lukáša naznačujú však i čosi hlbšie. Vyvolený národ sa nachádzal v katastrofálnej politickej situácii. Vládli ním nenávidení Herodesovci, ktorí neboli ani Židia a spolu s nimi bol izraelský národ podrobený okupačnej moci Ríma. O cisárovi Tibériovi sa hovorilo ako o krutom a pôžitkárskom panovníkovi. Pilát bol známy ako bezohľadný muž, ktorý zneužíval svoju moc a kruto pohŕdal Židmi. A Herodesovci neváhali vraždiť pri najmenšom podozrení. Toto všetko vyvolávalo neslýchanú túžbu po oslobodení a záchrane, túžbu vyjadrovanú v modlitbách i spevoch: „Osloboď, Pane, svoj ľud od nečistých nepriateľov a vládcov…“

Ešte horšia však bola duchovná a náboženská situácia, svätý Lukáš ju naznačuje menami dvoch veľkňazov – Annáša a Kajfáša. Práve existencia dvoch veľkňazov je smutným znamením toho, ako hlboko upadol náboženský život izraelských čias; podľa prastarého zákona smel byť v Izraeli len jediný veľkňaz.

Neutešenú duchovnú situáciu zavinili zásahy politiky do náboženského života. Herodesovci a ešte viac Rimania si zabezpečovali svoj vplyv na Izrael tým, že porušovali právne predpisy o voľbe veľkňaza. Pilátov predchodca Valerius Gratus roku 15 po Kristovi zosadil Annáša a v nasledujúcich rokoch svojvoľne dosadzoval a zhadzoval veľkňazov, až našiel povoľný nástroj v slabošskom Kajfášovi. Tento zostal veľkňazom dlhý čas – od roku 10 do roku 36 po Kristovi. Podľa zákona a v očiach ľudu bol však stále právoplatným veľkňazom Annáš. Tento chaos v náboženskom živote bol predzvesťou rozpadu jednoty: nešlo teda len o úpadok politický, nešťastie siahalo až do samého srdca národa, ruka v ruke s tým sa šírila ľahostajnosť a neviazanosť, bohatší napodobňovali Rimanov a prispôsobovali sa im.

Do tohto bezútešného života, do tejto beznádeje vstúpila naraz mohutná osobnosť Jána Krstiteľa. Vyrástol v pustatinách Judey, ďaleko od ľudí, chudobný, prísneho života, nezávislý od vládcov a boháčov, ponorený do meditácie nad dejinami svojho ľudu a nad Božími prísľubmi. Silou svojej osobnosti sa podobal Eliášovi. Nemohol stať bokom. Hnaný vnútorným volaním sa nemohol pasívne prizerať na úpadok svojho ľudu a národa, na diabolskú snahu zničiť v ňom duchovné hodnoty. Vystúpil a postavil sa proti silám zla. Bol hlboko presvedčený, že nevystupuje ako súkromná osoba. Mal istotu, že ho k tomu volá Boh. Kedysi bolo o ňom povedané: „Bude veľký pred Pánom…“, bude naplnený Duchom svätým… Mnohých z izraelských synov obráti k Pánovi…, bude kráčať v duchu a s mocou Eliáša…“ To všetko sa teraz začína uskutočňovať a to nie v nejakom obmedzenom rámci malého národa, lež v prostredí veľkej ríše. Ján vystupuje nie za vlády malého izraelského kráľa ako kedysi proroci. Vystupuje za vlády rímskeho cisára, uprostred svetovládnej rímskej ríše. Evanjelium od chvíle, čo sa ohlasuje, prichádza ako čosi univerzálne – ako posolstvo pre celý svet.

Popri všetkých historických údajoch o vystúpení Jána Krstiteľa, uvádza svätý Lukáš ešte jeden a ten je najdôležitejší. Všetko, čo Ján ohlasuje a čo sa začína diať, deje sa síce uprostred dejín, ale nie je to len výsledok dejinných okolností a historických príčin. Svätý Lukáš to vyjadruje prastarým výrazom Svätého písma: „Na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom, synom Zachariášovým.“ Boh sám povoláva svojho posla, ako povolal doteraz všetkých prorokov. Ján Krstiteľ nevystupuje vo svojom vlastnom mene. Nadväzuje na Božie činy v minulosti a odvoláva sa na prorokov. Boh ho povoláva do služby a zostane cez celý čas silou jeho života.

Nevieme ako Ján rozpoznal túto Božiu výzvu. Nevieme presne zistiť ani chvíľu ani spôsob svojho vlastného obrátenia. No Božie slovo, ktoré zostúpilo na Jána, muselo byť také mocné, že nepochyboval. Celý bol ním naplnený – v mysli, obrazotvornosti, v srdci, v reči. Plný tohoto Božieho slova začal Ján hovoriť strhujúcou rečou národu, ktorý sa strácal v nevernosti. Odkrýval tvrdo a prísne hriechy národa, pokrytectvo mocných i zlobu drobných. Vyzýval všetkých, aby sa podrobili očisťujúcemu poslaniu, aby zmenili zmýšľanie a aby sa podrobili aj viditeľnému úkonu očisty vo vodách Jordána, čiže krstu ako znaku očistenia od hriechov.

Ján káže najprv hlúčikom ľudí, potom rastúcim zástupom po celom okolí Jordána. Hoci je syn kňaza a teda podľa zákona kňaz, nejde do Jeruzalema a do jeho chrámu, nevkročí ani do synagóg. Zvoláva ľudí pod šíre nebo do púšte. Začína sa čosi úplne nové, úplne obnovené, ako kedysi, keď sa dávni otcovia ocitli na púšti Sinaj, celkom osamotení, ale pod vedením živého Boha. „Pripravte cestu Pánovi“, volá Ján. „Všetci smrteľníci uzrú Božiu spásu!“

Mgr. Ladislav Franc

Kňaz



Keď Ťa dvíham ráno v hostii,
to celý vesmír dvíham, Slovo,
čo si ho stvoril na počiatku.

A to je zázrak, že to vládzem denne.
V stvorenstve Tvojom nieto zmätku
a krása Tvoja zrkadlí sa machovo
v ihličí mäkkom, v poľnom kvietku.

Bez viery všetko ťažké ako olovo,
no s prítomnosťou Tvojou ako páper.
Len vystri ruky, zo svitania splavu
si chvály rannej plné srdce naber.

A takto deň svoj v šere začínam,
v kalichu trochu vína, kvapka vody,
červienka spieva lásku svrčinám:
tie moje denne nevýslovné hody,
tie moje cesty zo tmy do slobody.

Mikuláš Šprinc

Dotkla sa ich Láska…


V atmosfére týchto slov sa 38 pútnikov vydalo na cestu do ďalekého sveta. Až do Paríža. Vo veľkom meste, uprostred ktorého je známa Eifelovka, medzi širokými bulvármi a ulicami, v susedstve architektonického skvostu Notre Dame, našli sme tých, ktorých sa dotkla Láska.

Bolo to v kaplnke na ulici Rue de Bac 27. novembra 1830, kedy sa Panna Mária zjavila 24-ročnej Kataríne Laboure, rehoľnej sestre spoločnosti Dcér kresťanskej lásky v kaplnke Božského Srdca Ježišovho. Jej zverila poslanie raziť zázračnú medailu s nápisom: „Bez hriechu počatá Panna Mária, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.“ Na druhej strane medaily sú dve srdcia – Ježišovo a Máriino. Predstavujú silu lásky, ktorá sa úplne obetuje. Preto Mária prosila cez Katarínu, aby sme „prichádzali k oltáru. Tam dosiahneme milosti, o ktoré budeme prosiť s dôverou“.

Na pamiatku návštevy Panny Márie so sestrou Katarínou je uchovávaná stolička, na ktorej sedela Panna Mária a držala vo svojich rukách jej ruku. Dotýkala sa jej. Dotkla sa jej Láska Máriinho srdca.

Láska Ježišovho Srdca sa dotkla aj jednoduchého mladého muža Jána Vianneya, ktorý mal od malička vrúcny vzťah k Bohu. Chcel sa stať kňazom, len… bol málo nadaný, mal ťažkosti s učením a nemal peniaze na štúdium. Keď to videl jeho farár, podal mu pomocnú ruku a učil ho po latinsky, učil ho teológiu. V zbožnosti ho nemusel učiť. Bol veľmi zbožný. K tomu viedol aj svojich veriacich v Arse, kde na začiatku veľa lásky k Bohu nebolo, ale on ich učil milovať Boha mnoho rokov až do svojej smrti cez vlastnú zbožnosť, pokánie, horlivosť za Božie kráľovstvo a túžbou po svätosti.

Minulý rok uplynulo 150 rokov od jeho smrti a z dôvodu tohto výročia bol celý rok od sviatku Ježišovho Srdca až do terajšieho vyhlásený za Rok kňazov. Svätý Otec Benedikt XVI. týmto rokom chcel povedať všetkým kňazom, že Cirkev je na svojich kňazov hrdá, že ich miluje a ctí si ich, obdivuje ich a s vďačnosťou uznáva ich pastoračnú prácu a svedectvo života. Naozaj, kňazi sú dôležití nielen kvôli tomu, čo robia, ale aj sami osebe.

Myslime na všetkých kňazov rodákov, kňazov, ktorí pôsobili v tejto farnosti, na tých, ktorých ste stretli ako a aj na ďalšie kňazské povolania. Nech sa nás všetkých dotkne Láska.

duchovný otec (Mgr.Oliver Székely)