Rozkošne ležíš na mori,
na chladnej mäkkej poduške;
kto vysloviť chce tvoje hovory,
prepadne isto na skúške.
A horíš v slnku, ale nezhoríš,
slnko je predsa tvojím zdrojom.
Do lúčov život obalíš
a dáš ho Božím ohňostrojom.
Čas sa tak tebou božský plní,
vráti sa k brehom ako vlny,
a potom naspäť k tebe do mora.
Ten večný vzostup zo tmy k svetlám
vráti sa k tvojim spodným žriedlam
a zatvorí sa nad ním večná závora.
Mikuláš Šprinc