Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“
Čoskoro po slávnosti uvedenia opúšťala matka Bibostová s ťažkým srdcom svojho chránenca. Obchodné záležitosti ju nútili vrátiť sa späť do Ecully. Starosť o nového farára zverila vdove Renardovej, ktorá bývala v susednom dome.
«Nebudete mať s ním veľa práce,» uisťovala ju, «je veľmi skromný a nemá nijaké nároky.»
Dobrá pani Renardová sa so svojou dcérou čestne a prosto prebíjala životom ako krajčírka bielizne. Ochotne prijala zverenú úlohu. Keď matka Bibostová ešte raz prechádzala farskou izbou, prv než sa rozlúčila, smutne krútila hlavou.
«Ach, prečo pán farár vrátil také nádherné zariadenie späť na zámok? Dom vyzerá taký biedny a chatrný ako dajaký ošklbaný vták.»
«On to tak chce,» vzdychla si obchodníčka. «Čím je všetko okolo neho chudobnejšie, tým lepšie sa cíti. Ale, prosím vás, pani Renardová, dbajte o to, aby sa úplne nezničil!» Krajčírka slávnostne prisľúbila, že sa bude starať o nového farára, ako keby bol jej vlastným synom. «Aj ja mám syna vo veľkom seminári v Lyone,» dodala hrdo.
Pravda, najpotrebnejšie zásoby nechýbali, lebo šľachetná slečna zo zámku dobre zásobila faru všetkým potrebným. Tak sa pani Renardová pustila hneď nasledujúci deň s veľkou chuťou do kuchynskej práce s hrncami a panvicami, aby pripravila pánu farárovi dobrý obed. Ó, zaiste bude spokojný so svojou novou kuchárkou, myslela si.
Ján Vianney sedel v sakristii a pripravoval sa na nedeľnú kázeň. Poznášal si sem za náruč kníh a s láskou si postavil toto drahocenné dedičstvo po svojom prvom farárovi pred seba na stôl. Boli tam ho-miletické diela od Le Jeuna, Jollyho a Bonnardela, ďalej Vnútorný život od Rodrigueza, Legenda o svätých a Tridentský katechizmus. Hodiny a hodiny študoval, robil si poznámky, hľadal povznášajúce príklady. Konečne vstal, kľakol si pred bohostánok a v rozjímavej modlitbe premýšľal o tom, čo čítal. Len potom sa vrátil späť do sakristie a s hlbokým vzdychom namočil brko do kalamára a začal písať… Svojím úhľadným rýchlym písmom písal stranu za stranou, občas vrhol pohľad na bohostánok, akoby hľadal pomoc tam, odkiaľ prichádzalo svetlo večnej lampy. Keď konečne po tvrdej, namáhavej práci napísal posledné amen, už dávno prešlo poludnie.
Pani Renardová sa medzitým zúfalo pokúšala zabrániť, aby pripravené jedlo neprihorelo. Keď konečne začula rýchle Vianneyove, kroky, uľahčene si vydýchla.
«Pravdu povediac, ani sa mi nechce jesť!» povedal Vianney, keď priniesla misy plné jedla.
«Ale musíte predsa jesť!» odvetila krajčírka energicky. «Upiekla som osúchy, matka Bibostová povedala, že je to vaše obľúbené jedlo.»
Vianney roztržito zjedol dva kúsky pripraveného jedla, potom odsunul tanier a vravel: «Milá pani Renardová, robíte si so mnou príliš veľké starosti. Viem, že musíte žiť z vášho krajčírstva a k tomu ešte musíte vydržiavať syna na štúdiách. Nabudúce ostaňte spokojne doma, ja sa sám zariadim.»
«Ale to je nemožné,» bránila sa vdova. «Veď si nemôžete sám variť!»
«Keď som bol pastierom, dosť často som si pripravoval jedlo sám. Ale ak nechcete ináč, tak mi zajtra uvarte plný hrniec zemiakov.»
«Zemiakov?»
«Áno, so šupou. Potom ich položte do upleteného železného koša a príďte o tri, štyri dni znova. To mi bude stačiť! V ostatnom čase sa môžete spokojne venovať svojmu krajčírstvu.»
Pani Renardová sa rozhodne postavila proti tejto čudnej požiadavke. No Vianney tak dôrazne trval na svojom, že sa napokon vzdala. Odvtedy bola otázka stravy arského farára vyriešená. Jedálny lístok bol každý deň ten istý.
spracoval: M. Magda