História založenia Network Slovakia



V rámci Združenia katolíckych vydavateľstiev, ktoré sme si založili v roku 1993, som sa zoznámila so spisovateľom pánom Závadzkým, ktorý mal ísť v roku 1996 do Bledu na kongres žurnalistov. Tesne pred odchodom zistil, že ma neplatný pas. Vedel, že viem nemecky, tak mi povedal: “Viete čo, pani Kolková, nech to neprepadne, choďte tam vy“. Išla som tam teda a bola som nadšená z toho, že tam vidím mládežnícku sekciu, že tí žurnalisti sa stretajú, robia kde čo organizujú, že to by sa zišlo aj na Slovensku. Na Slovensku existoval klub kresťanských žurnalistov, ale boli to už starší páni, ktorí mali taký súkromný klub. Oni sa stretali pre stretanie sa. Takže som rozmýšľala, aby to bolo také živšie, také mladé. No a začalo sa to na zelenej lúke. Oslovila som Paľa Koseja, Maroša Čaučíka, oslovila som Katarínu Žákovú, boli to žurnalisti z katolíckych novín. Zišli sme sa a porozprávali sme sa, ako to urobiť, vtedy sme ešte mali sídlo na Špitálskej ulici. No nedošli sme k záveru.

V tom v Blede ma hneď zvolili do výboru európskej sekcie a hneď ma poverili, že mám urobiť stretnutie výboru na Slovensku, lebo že tam ešte neboli, boli to mladí žurnalisti z celej Európy. Tak som ten prvý večer urobila také stretnutie všetkých známych katolíckych mediálnych pracovníkov na Slovensku. To stretnutie sme mali ešte vtedy vo fungujúcom hoteli Kyjev. A tak tam prišli tí prví členovia Rasťo Hamráček, Jurko Sedláček a ešte ďalší saleziáni. Predniesla som túto ideu, títo sa hneď chytili a povedali: „Tak stretnime sa a založme ten klub“. Následne potom v roku 1997 bol prvý „networácky seminár“. Všetci v európskom klube boli nadšení z toho, že na Slovensku sa našli mladí ľudia, ktorí to chcú robiť a všemožne to chceli podporiť. Bolo to veľmi dobré, lebo som nemala kontakty, veď ja som bola vydavateľka a nie žurnalistka. Dohodili nám prednášajúcich zo západnej Európy, tak trošičku mi povedali, ako to urobiť. Prvý seminár sa uskutočnil v kňazskom seminári na Kapitulskej v Bratislave. Vtedy ešte slečna Slivková nám simultálne prekladala, pretože všetci prednášali v nemčine, boli to dosť hodnotné prednášky. Vtedy sme navštívili aj prezidenta Kováča. Takže bol to taký dobrý štart. Na záver tohto seminára sme zvolili prvého predsedu Networku. Stal sa ním Rasťo Hamráček.

Odvtedy je toto 13. ročník, ale jeden sme vynechali. Takže je to vlastne 14. ročník.

A. Kolková, zakladateľka Network

ROZHOVOR

Od 26. do 31. augusta tohto roku prebehol na Katolíckej univerzite v Ružomberku už 13. ročník Letného žurnalistického seminára.

Tento odborný seminár sa každoročne organizuje najmä za účelom zvýšenia kvality vydávania farských časopisov. Ten tohtoročný bol rozdelený do troch sekcií – štylistickej, fotografickej a rozhlasovej.

Štylistickú sekciu viedol Jozef Kotris, športový redaktor denníka SME.
Fotografickú sekciu viedol Matúš Zajac, profesionálny fotograf prednášajúci na Katolíckej univerzite na katedre žurnalistiky v Ružomberku, oficiálny fotograf kancelárie NR SR ako osobný fotograf predsedu parlamentu, ktorý zároveň pracuje ako fotograf časopisu .týždeň.

Rozhlasovú sekciu viedla Anna Brylová, bývala redaktorka Slovenského rozhlasu a terajšia vedúca redaktorka bratislavského štúdia rádia Lumen. Ako zhodnotil predseda Network Slovakia, celý seminár prebehol na vysokej úrovni, hlavne výstup fotografickej sekcie, ktorá tohto roku bola najpočetnejšia. Aby sme ho našim mladým čitateľom približili, opýtali sme sa jeho predsedu:


Matúš, chcem sa spýtať, čím žije Network Slovakia, respektíve, čo sa udialo za rok od minuloročného letného seminára?

Od minuloročného seminára sa na jednej strane udialo málo, ale na druhej strane aj veľa. Málo preto, lebo som bol v Amerike celú minulú jeseň, takže rada sa stretala menej. Kedže stretnutia rady som inicioval ja, stretla sa, až keď som sa vrátil z Ameriky, tak sme mohli rozvíjať nejakú činnosť. Keď sme túto činnosť rozvinuli, začala sa hľadať vízia toho, čo by ten Network mohol robiť. Čo je úlohou spoločenstva katolíckych žurnalistov, zatiaľ to „visí vo vzduchu“. Z hľadiska toho, čo sa podarilo, mali sme veľmi úspešný workshop na festivale Lumen, ktorý sa volal Bez potlesku s Tomášom Hudákom. Tomáš Hudák je známe meno z denníka Sme, ktorý robí zábavné a zahraničnopolitické relácie na webe denníka Sme. Podarilo sa nám túto „hviezdu“ prezentovať a urobiť s ňou takýto program dvakrát v Trnave v kine Hviezda, dvakrát zaplnené. Organizoval to Network Slovakia, mali sme tam okolo 600 ľudí, čiže dosť. Bola to možno najväčšia akcia Networku. Festival bol v júni, čiže už predtým, ale najmä po ňom sme pripravovali 13. žurnalistický seminár tu v Ružomberku. Takže som veľmi rád, že sa ho podarilo opäť pripraviť a je tu spolu s lektormi a organizátormi okolo 40 ľudí, alebo aj viac ako 40 ľudí. Takže je to napriek tomu, že predošlé semináre boli početnejšie zastúpené, tak aj tento seminár má hojnú účasť.

Neuvažovali ste v rámci zviditeľnenia sa pochodiť po farnostiach, aby sa Network Slovakia dostal ešte viacej do povedomia mladých?

Je to dobrý nápad zviditeľniť sa, no tento seminár je výborný pre získanie nových členov, takže budeme mať opäť viac členov.

Chodiť po farnostiach je dosť náročné, napríklad keď sa chodí propagovať Klub priateľov televízie Lux, je to náročné na organizáciu a čas. Ale viem si predstaviť rozličné spôsoby získavania nových členov, oslovenia mladých ľudí, napríklad jeden zo spôsobov mal byť aj workshop s Tomášom Hudákom. Nakoniec bola to akcia, ktorú sme pripravili a možno obohatili festival.

Takže činnosť Network Slovakia sa oproti základnej myšlienke pri jeho založení stále rozširuje.

Povedzme to tak, že základnú myšlienku – byť nápomocný pri farských časopisoch – asi momentálne nie. Takže skôr sa robia také veci, ktoré sme my ako rada schopní spraviť to, čomu sa aspoň trošku rozumieme a vieme. Network vznikol ako aktivita na podporu farských časopisov, ale teraz ako keby sme sa vzdialili od farských časopisov. Vznikli aj iné aktivity pre tieto farské časopisy. Nemáme prehľad, ktorý z týchto farských časopisov je našim členom.

Vo všeobecnosti je cítiť nedocenenie médií v rámci arcidiecéz, alebo diecéz. Naša cirkevná hierarchia ešte nedocenila silu médií, aj keď farské časopisy sú tu a existujú. Je to nedocenené?

Je to dobrá téma. Hierarchovia, dovolím si tvrdiť, sú oboznámení, pretože Network Slovakia bol zriadený Konferenciou biskupov Slovenska. Konferencia biskupov Slovenska by mala pamätať, že takéto združenie existuje a môže ho využiť rovnako na tie veci, ktoré potrebuje. Na festivale bol hosťom košický, vtedy ešte pomocný biskup Bernard Bober, je čestným členom Network Slovakia. Vlani tu bol arcibiskup Zvolenský, v tomto roku sme pozývali arcibiskupa Bezáka, nemohol prísť, takže hierachovia sú ako tak oboznámení s tým, že Network Slovakia tu je. A to, či cirkev docenila, alebo nedoceňuje úlohu médií, je ťažké zodpovedať, alebo povedať si, ako to naozaj je. Ale určite by bol obraz o cirkvi alebo o kresťanstve lepší, keby sa efektívnejšie využívali komunikačné prostriedky, ktoré už teraz máme a ktoré musíme nanovo vytvárať. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že som pred rokom, dvoma mal rozličné nápady, námety, myslel som si, že „spasím svet“. Prídu pracovné povinnosti, organizačné veci a nakoniec je človek rád, že spravil takýto seminár každý rok. Je to svojím spôsobom Boží dar. Network by mohol byť ďaleko väčší, mohol by mať nejaké pevnejšie štruktúry, mohol by mať svoju kanceláriu, lenže to chcelo by to lepšiu koordináciu aj s cirkvou aj s farskými časopismi.

Je to aj tvoja vízia ako predsedu?

No vízia tu je, ale obávam sa, či sa ju vôbec máme usilovať napĺňať, pretože na jednej strane necítime tlak od našich členov na nejaké aktivity a ani my nemáme vnútornú motiváciu. Občas máme pocit, že naše konanie sa míňa efektu. Zvaľujem to hlavne na seba, ako na predsedu a teda aj na radu, sme za to zodpovední. V podstate buď máme nápady, ktoré nerealizujeme, alebo ak sa realizujú, účinok je taký, že keby aj nebol, tak to tento svet nepostrehne. Takže tu niečo také chýba. Neopantávam sa nejakým skepticizmom, skôr chcem byť realista, radšej mať víziu založenú na realite, ako na nejakých snoch, ktoré sú v tomto význame zbytočné.

Takže to by mal byť zároveň aj odkaz na záver nášho rozhovoru? Chcel by si niečo dodať?

Chcem odkázať čitateľom Spektra, že majú skvelých spoluobčanov a spoluveriacich z farnosti Víťaz. Je to rodina Magdovcov – otec a syn – sú vždy prínosom pre tento seminár. Bez nich by tento seminár nebol. Chcem sa na stránke Spektra poďakovať, že ich tu redakcia vysiela rok čo rok.

Teda do Víťaza posielam katolícky pozdrav, aby všetci Víťazania boli na strane jediného pravého víťaza, ktorý za nás zomrel a nakoniec zvíťazil.

Ďakujem za rozhovor.

Táto snímka je zo série portrétov fotených v interiéri. Na snímke je Matúš Zajac, lektor sekcie pokročilých fotografov.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


Čoskoro po slávnosti uvedenia opúšťala matka Bibostová s ťažkým srdcom svojho chránenca. Obchodné záležitosti ju nútili vrátiť sa späť do Ecully. Starosť o nového farára zverila vdove Renardovej, ktorá bývala v susednom dome.

«Nebudete mať s ním veľa práce,» uisťovala ju, «je veľmi skromný a nemá nijaké nároky.»

Dobrá pani Renardová sa so svojou dcérou čestne a prosto prebíjala životom ako krajčírka bielizne. Ochotne prijala zverenú úlohu. Keď matka Bibostová ešte raz prechádzala farskou izbou, prv než sa rozlúčila, smutne krútila hlavou.

«Ach, prečo pán farár vrátil také nádherné zariadenie späť na zámok? Dom vyzerá taký biedny a chatrný ako dajaký ošklbaný vták.»

«On to tak chce,» vzdychla si obchodníčka. «Čím je všetko okolo neho chudobnejšie, tým lepšie sa cíti. Ale, prosím vás, pani Renardová, dbajte o to, aby sa úplne nezničil!» Krajčírka slávnostne prisľúbila, že sa bude starať o nového farára, ako keby bol jej vlastným synom. «Aj ja mám syna vo veľkom seminári v Lyone,» dodala hrdo.

Pravda, najpotrebnejšie zásoby nechýbali, lebo šľachetná slečna zo zámku dobre zásobila faru všetkým potrebným. Tak sa pani Renardová pustila hneď nasledujúci deň s veľkou chuťou do kuchynskej práce s hrncami a panvicami, aby pripravila pánu farárovi dobrý obed. Ó, zaiste bude spokojný so svojou novou kuchárkou, myslela si.
Ján Vianney sedel v sakristii a pripravoval sa na nedeľnú kázeň. Poznášal si sem za náruč kníh a s láskou si postavil toto drahocenné dedičstvo po svojom prvom farárovi pred seba na stôl. Boli tam ho-miletické diela od Le Jeuna, Jollyho a Bonnardela, ďalej Vnútorný život od Rodrigueza, Legenda o svätých a Tridentský katechizmus. Hodiny a hodiny študoval, robil si poznámky, hľadal povznášajúce príklady. Konečne vstal, kľakol si pred bohostánok a v rozjímavej modlitbe premýšľal o tom, čo čítal. Len potom sa vrátil späť do sakristie a s hlbokým vzdychom namočil brko do kalamára a začal písať… Svojím úhľadným rýchlym písmom písal stranu za stranou, občas vrhol pohľad na bohostánok, akoby hľadal pomoc tam, odkiaľ prichádzalo svetlo večnej lampy. Keď konečne po tvrdej, namáhavej práci napísal posledné amen, už dávno prešlo poludnie.

Pani Renardová sa medzitým zúfalo pokúšala zabrániť, aby pripravené jedlo neprihorelo. Keď konečne začula rýchle Vianneyove, kroky, uľahčene si vydýchla.
«Pravdu povediac, ani sa mi nechce jesť!» povedal Vianney, keď priniesla misy plné jedla.

«Ale musíte predsa jesť!» odvetila krajčírka energicky. «Upiekla som osúchy, matka Bibostová povedala, že je to vaše obľúbené jedlo.»

Vianney roztržito zjedol dva kúsky pripraveného jedla, potom odsunul tanier a vravel: «Milá pani Renardová, robíte si so mnou príliš veľké starosti. Viem, že musíte žiť z vášho krajčírstva a k tomu ešte musíte vydržiavať syna na štúdiách. Nabudúce ostaňte spokojne doma, ja sa sám zariadim.»

«Ale to je nemožné,» bránila sa vdova. «Veď si nemôžete sám variť!»

«Keď som bol pastierom, dosť často som si pripravoval jedlo sám. Ale ak nechcete ináč, tak mi zajtra uvarte plný hrniec zemiakov.»
«Zemiakov?»

«Áno, so šupou. Potom ich položte do upleteného železného koša a príďte o tri, štyri dni znova. To mi bude stačiť! V ostatnom čase sa môžete spokojne venovať svojmu krajčírstvu.»

Pani Renardová sa rozhodne postavila proti tejto čudnej požiadavke. No Vianney tak dôrazne trval na svojom, že sa napokon vzdala. Odvtedy bola otázka stravy arského farára vyriešená. Jedálny lístok bol každý deň ten istý.

spracoval: M. Magda

EXERCÍCIE (XXI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Kafarnaum bolo pohraničné mesto. Ležalo poblíž Genezaretského jazera a poblíž Jordánu, ktorý tvoril hranicu. Svätý Marek naznačuje, že Kafarnaum malo colnicu, svätý Lukáš zas, že tu bola vojenská posádka.

Do bojiska sa najímalo, a tak v ňom bolo mnoho cudzincov – až z Trácie, ba i z Germánie a Galie. Títo nepatrili k židovskému národu a náboženstvu. Aj stotník z Kafarnaumskej posádky bol pôvodom pohan. Svätý Lukáš naznačuje však o tomto stotníkovi pozoruhodné veci. Ochorel mu sluha, a to smrteľne. „Bol chorý a dokonával“, hovorí evanjelium. Stotníkovi to robí vážne starosti, preto sa usiluje všetkými cestami pomôcť mu. Vedel z počutia, že v meste je Ježiš, o ktorom sa rozprávalo s úctou a obdivom. Rozhodol sa preto požiadať ho o pomoc. Považoval však za nevhodné, aby on sám ako nežid a pohan obťažoval váženého proroka z Nazaretu. Požiadal preto starších, aby jeho prosbu sprostredkovali Ježišovi, a to spomedzi starších Židov, vedúcich náboženskej obce Kafarnaum.

Stotníka z Kafarnauma nemožno považovať za plytkého pohana, ktorý žije bezmyšlienkovite. Nemožno ho porovnávať s nadradenosťou a Pilátovým nezáujmom. Zrejme sympatizoval so židovskou vierou v jedného Boha a prispôsoboval sa aj morálke Izraela. Obyvatelia Kafarnauma na čele s predstavenými mesta sa prihovárajú u Ježiša za jeho žiadosť a pritom svedčia o stotníkovi: „Zaslúžil si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ a aj synagógu nám on postavil.“ Je to dôkaz lojálnosti a záujem o uctievanie Boha. Starší mesta sú presvedčení, že tento človek si zasluhuje mať účasť na dobrodení, ktoré židovský ľud dostáva od Ježiša. Myslia, pravda, že Ježišove dobrodenia patria len židom. Keďže však stotník je tak veľmi náklonný židom a ich náboženstvu, na ich sprostredkovanie mu Ježiš vyjde v ústrety. Stotník sám uznáva tento poriadok vecí a nepovažuje sa za hodného ísť priamo s prosbou k Ježišovi. Ak židia dôvodia pred Ježišom, že tento muž si zaslúžil pozornosť a Ježišovu priazeň, stotník sám povie: „Nie som hodný“. Celú svoju nádej vkladá nie do svojich zásluh, lež do dobrotivosti Božej, ktorá sa prejavuje v Ježišovi.

Stotníkova láska k vlastnému sluhovi, jeho skromnosť a pokora mu už otvorili cestu k Ježišovi, ktorý sa hneď vydá k zomierajúcemu sluhovi. Tu sa však ukáže stotníkova pokora z ďalšej nečakanej strany. Zoči-voči možnej Ježišovej návšteve priamo vo svojom dome sa stotník necíti hodný takej pocty a takého stretnutia sa s Ježišovou svätosťou. Zo všetkého, čo počul, je tak presvedčený o Ježišovej svätosti a moci, že nepovažuje za potrebné, aby sa Učiteľ namáhal až do jeho domu. Je presvedčený, že jeho jediné slovo má všetku potrebnú moc: „Povedz len slovo!“ Dôstojník kafarnaumskej posádky sa považuje v pokore za nehodného, aby Ježiš vošiel do jeho domu a možno práve preto je považovaný za hodného dosiahnuť čosi ešte hlbšie a svätejšie – Ježiš akoby vstupuje do jeho srdca! Tento vstup do srdca bol dar ešte duchovnejší než návšteva domu. Veď toľkých farizejov Ježiš navštívil v ich domoch a predsa sa nezmenili a ich srdcia zostali prázdne. Stotník bol však v pokore neplnený živou vierou. Ježiš vie oceniť takúto vieru! „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru!“

Izrael sa cez celé svoje dejiny pripravoval na Kristov príchod. Teraz, keď Mesiáš prišiel, Izrael je z veľkej časti ľahostajný. Jeho uzdravenie prijíma s akousi samozrejmosťou, ale jeho viera je bez hĺbky. Stotník ukazuje oveľa väčšiu hĺbku. Ukazuje ozajstnú úctu v pokore a považuje za nehodné, aby Ježiš vkročil pod jeho strechu. To je najlepší dôkaz, že má otvorené srdce voči Bohu, Pre takých Ježiš prišiel! Svätý Lukáš uvádza: „Keď to Ježiš videl, zadivil sa“. Zadivil sa nad hlbokou stotníkovou vierou, Ježiš nič tak nechválil a nič tak nehľadal u ľudí ako tuto vieru, oddanú vieru. Preto túto vieru aj teraz tak zdôrazňuje. Stotník si zaslúžil pochvalu aj za viac vecí – za starostlivosť o sluhu, za lásku, ktorá sa v tom prejavovala, za náklonnosť k Izraelu, za skromnosť, zdržanlivosť. Ježiš však vyzdvihuje jednu jedinú vec: „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru,“

Zavážila pri tomto dobrodení aj stotníkova veľkorysosť, s ktorou vychádzal v ústrety židom v Kafarnaume a postavil im synagógu? Nevieme, pretože nevidíme do srdca Božích rozhodnutí. Jedno je však isté – táto synagóga bola blízka aj Ježišovi. Všetci evanjelisti znova a znova uvádzajú, ako často ich Učiteľ v tejto synagóge vyučoval, ba vykonal aj zázraky. Svätý Marek uvádza: „Tak vošli do Kafarnauma. Hneď v sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením“ (Mk 1, 21). Potom tam uzdravil chorého.

Čo všetko sa stretá v krátkej správe svätého Lukáša o uzdravení stotníkovho sluhu! Najprv je tu vážna núdza človeka, ktorého choroba ženie nemilosrdne k smrti, potom je tu ľudské stotníkovo spolucítenie, ktorý hľadá pre svojho sluhu všemožnú pomoc. Ďalej je tu stotníkova dobrotivosť voči Izraelu a jeho náboženstvu – postavil synagógu. Je tu sprostredkovanie židov, pokora a stotníkova viera, ktorá mu otvára cestu k Ježišovi. A nad tým všetkým je Ježiš, ktorý vidí túto pokoru a vieru a svojím mocným slovom vracia zdravie, prináša záchranu v núdzi.

Je to náhoda? V evanjeliách a v Skutkoch apoštolských sa niekoľkokrát spomínajú rímski dôstojníci – stotníci. Vo všetkých prípadoch sa Sväté písmo zmieňuje o nich v dobrom. Okrem stotníka v Kafarnaume je to stotník pod krížom, o ktorom svätý Lukáš uvádza: „Keď stotník uvidel, čo sa stalo, oslavoval Boha hovoriac: „Naozaj tento človek bol spravodlivý“ (Lk 3,47). 0 stotníkovi Kornéliovi zas Skutky apoštolské hovoria: V Cézarei žil istý Kornélius, stotník práporu, zvaného Italský, nábožný a bohabojný s celým svojím domom“ (Sk 10,1).

„Pane, nie som hodný,..“ Tieto slová stotníka z Kafarnauma zaznievajú cez celé stáročia vo svätej omši, vo chvíli, keď nám Spasiteľ prináša záchranu v našej núdzi, keď sa nám sám daruje vo svätom prijímaní.

Mgr. Franc Ladislav, výpomocný duchovný

Jesenná balada



Za oknami prší…
Plné mám uši
toho šumu
rajského.

S dažďom
vetrík tíško hudie
v temnote noci vyzlieka
krásu stromov jesenných.

Prišiel čas,
keď nahotou sa odejú.

Aké smutné,
aké zvláštne,
aké krásne.

Balada dažďa
jesenného stále znie…

Pavol Ondrík, duchovný otec v Kluknave

Žiak, učiteľ a rodič



Milí žiaci, Matka Tereza, ktorej sté výročie narodenia sme si pripomenuli 26. augusta, veľakrát o sebe povedala, že je len „obyčajnou malou ceruzkou“, ktorou Pán Boh píše a koná dobro. Je to veľmi pokorné vyjadrenie „anjela z Kalkaty“, ktorá vykonala za svojho života veľké dielo pre tých najposlednejších.

„Som len malou ceruzkou“, nech si to uvedomí každý žiak, študent, ktorý si v týchto dňoch zvyká na pravidelné ranné vstávanie, chodenie do školy a opäť na učiteľa. Žiak s učiteľom sa majú spoločne „dívať na mesiac, slnko a nebo“, čiže na svet a na seba. Pomocou učiteľa žiak v škole nadobúda múdrosť, ale aj dobrotu. Žiak si v prvom rade plní každodenné povinnosti, na hodinách je pozorný, nevyrušuje a rešpektuje školský poriadok. Žiak si ctí učiteľa, počúva ho a nielen to, čo povedal, ale aj to, čo nepovedal. Nech s pokorou prijíma napomenutie od učiteľa a dokáže aj odpustiť učiteľovi, ak niekedy urobí chybu alebo stratí „nervy“. Žiak si má obľúbiť učiteľa a má nadobudnúť krásny vzťah ku škole, na ktorú nikdy nezabudne.

Aj učiteľ nech si uvedomí, „že je malou ceruzkou v Božích rukách“. Boh „píše s učiteľom“ a tak učiteľ obohacuje žiakov svojou múdrosťou, skúsenosťou, láskou a nie na poslednom mieste, aj svojou každodennou prítomnosťou v triede. Učiteľ vie, koľko nepoznaného ešte v živote existuje a koľko toho potrebuje, aby sám seba a svoje možnosti spoznal. Učiteľ ako „malá ceruzka v Božích rukách“ je veľakrát žiakovi priateľom, zdravotnou sestrou, lekárom, trénerom, hľadá stratené veci, požičiava peniaze, robí taxikára, psychológa, náhradníka rodičov, obchodníka, politika i strážcu viery. Odmenou pre učiteľa je nekonečné množstvo spomienok na všetkých žiakov, ktorých stretne po mnohých rokoch už ako dospelých.

A nakoniec aj rodičia nech si uvedomujú, že sú tiež „malými ceruzkami v Božích rukách“. Boh im zveril na pár rokov deti, aby ich vychovávali svojím osobným príkladom. Majú sa s trpezlivosťou každý deň zaujímať o svoje dieťa, čo bolo v škole, aké úlohy dostali, vnímať, či dieťa si nevymýšľa, alebo neklame. Rodič má spolupracovať s učiteľom, prísť a spýtať sa učiteľa, aké je jeho dieťa v škole a ako sa správa na hodinách. Rodič vždy drží s učiteľom a dieťa vedie k úcte k učiteľovi a k tomu, aby učiteľa mal rád. Sám rodič má byť prvým učiteľom svojim deťom a vtedy zistí, aké je to ťažké byť učiteľom.

Všetkým žiakom, študentom, učiteľom, vychovávateľom prajem v novom školskom rok, aby boli „obyčajnými malými ceruzkami v Božích rukách“, ktoré dokážu napísať a vykonať veľa dobra.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec