V roku 2006 zaplavila svet mánia, ktorú vyvolala kniha americkej autorky Stephanie Meyerovej – Súmrak. Milióny ľudí uchvátila svojim romantickým príbehom lásky medzi upírom Edwardom a obyčajným dievčaťom Bellou. Príbeh je v podstate moderným prepisom Shakespearovho Rómea a Júlie a emotívny a napínavý opis ich boja za lásku, ktorý strhol mnohé romantické duše. No málokto sa vtedy zamyslel nad skrytou, no pravou až démonickou podstatou tohto románu, ktorý je pre duchovný, psychický a sociálny svet človeka priam nebezpečný. Čoho symbolom je ponúkané červené jablko na prebale knihy Súmrak, ak nie lákavým a úskočným znakom diabla a hriechu prvých ľudí a pritom koľkym nadšeným fanúšikom to ani nenapadlo.
Ako vedúca knižnice som denne konfrontovaná s literárnym dianím a požiadavkami čitateľov. S reakciami na knihu Súmrak som sa stretla už v roku 2007 a o románe, ktorý sa stal svetovým bestsellerom som počula a čítala mnoho recenzií. Po zakúpení a prečítaní všetkých dielov ságy som aj ja bola ohúrená dejom tohto románu. Takýchto ľudí bolo okolo mňa obrovské množstvo a tak som sa v septembri minulého roku na literárnom krúžku hlbšie zamyslela nad touto knihou. Hlbšie poznanie knihy a jej posolstva ma samú nemilo prekvapilo až ohromilo. Kritiky hovorili o temnom podklade a štýle EMO, ktorý prekrýva celé dejstvo ságy, čo je vlastne znevažovanie ľudského života, ľudskosti a ľudskej priemernosti na úroveň štvanej a lovenej zvery a potravy. Zlo sa vždy javí ako niečo nádherné, neodolateľné a krásne, lebo ak by sme videli priamo jeho ohavnosť a zvrátenosť, bránili by sme sa a odmietli ho. Už v prvom upírskom románe od Brama Stokera – Drakula opisuje autor svojho hrozného hrdinu ako mŕtve telo bez duše, posadnuté a ovládané diablom, ako osobu odpornú a zvrhlú. Podľa tohto opisu sme všetci vedeli že Drakula je diabol, čo hovorí aj jeho meno a preto bol tento román hororovým, teda temným a zvráteným. No postupne sa z ohavného a páchnuceho upíra stal krásny, šarmantný šľachtic s titulmi a sexepílom, ktorý svoj zjav využíva na lovenie svojich obetí.
A presne s týmto sa stretáme v ságe Súmrak, kde sa zlo zaodelo nielen krásnou ohavnosťou a super schopnosťami, ale aj relatívnym dobrom, ľudskosťou a nesmrteľnosťou. Táto zvrátenosť je o to horšia, že telo bez duše, teda upír s nadprirodzenými schopnosťami je prezentovaný ako symbol cnosti len preto, že loví zvieratá a kde ho slnko ako symbol Božej moci nezničí, ale naopak, na slnku nádherne žiari. Nie je tu symbolika Lucifera, teda nositeľa svetla, ktorý bol najkrajším z anjelov pred zradou Boha. No Boh nás stvoril ako ľudí a vdýchol do nás svojho ducha – teda logicky – čo je v tele upíra, keď sám nemá dušu a teda nie je ľudskou bytosťou – kto je v jeho tele, ak nie duch? Ak by mal dušu, nie je upír, lebo duša patrí k človeku, no duch bez tela je výtvorom diabla a je to zhluk silne negatívnej a diabolskej energie.
Mňa osobne šokovala hlúposť Belly, ktorá bez zaváhania zamení svoju nesmrteľnú dušu za relatívne nesmrteľný život. A tu je ďalšia absurdita – ako môže byť niekto večne živý bez nesmrteľnej duše ak ju stratí kvôli neľudskej bytosti. Veď nesmrteľnosť na zemi by sa po čase stala nekonečným utrpením a nezmyslom. Je to ako keď narkoman vymení svoju dušu za drogu – hlavne, že sa s ňou cíti fajn. Ďalšie nebezpečenstvo je v superschopnostiach upírov. Keď diabol pokúšal v raji Adama a Evu neponúkal im práve to, že budú ako Boh, teda že budú nadľudia s nadprirodzenými schopnosťami. Nezničila človeka pýcha ukrytá v tejto ponuke superčloveka? A táto ponuka sa na ľudí sype zo všetkých strán v podobe Supermana, Batmana, Spidermana a upírov a pritom by jediný superčlovek bez zodpovednosti a s ľudskou náchylnosťou k hriechu mohol zničiť celé ľudstvo.
Fakt, že človek využíva len 36% mozgu zo 100, chráni ľudstvo pred sebadeštrukciou. Niet divu, že ľudia sú zo svojej obmedzenosti frustrovaní a snažia sa za každú cenu vyvýšiť nad iného človeka a urážajú slovami ako: „Ja mám titul a ty mi nesiahaš mi ani po členky, si nula, nemáš žiadny život, lebo nespĺňaš moje kritériá“ a podobne len preto, že sa cítia nadľuďmi, povýšenými nad svoju sestru či blížneho, tu často vzniká aj tzv. ,,komplex boha“?
A naopak, pri pochybení a nízkom sociálnom povedomí, sa vo svojej pýche vyhovoria trebárs na svoje okuliare len preto, aby si nemuseli priznať chybu a to pred človekom, ktorému hrozí ochrnutie. Ako veľmi dokáže pýcha a hlúposť ponížiť človeka len preto, lebo si myslí, že je niečo extra. Potom sa netreba čudovať, že rešpektovanie sociálnych a morálnych pravidiel a autorít človeku nesedí a tak si vytvára svoje vlastné, pomaly nerozozná rozdiel medzi fantáziou a realitou, medzi morálkou a anarchiou. Napríklad pred niekoľkými dňami pri hre na Spidermana dieťa vyskočilo z okna, lebo si myslelo, že „je“ Spiderman. A tak mnohí túžia aj za cenu straty Božieho synovstva, po pozemskej nesmrteľnosti, kráse, moci a superschopnostiach aj za cenu straty duše a toho pravého večného života v Nebi.
Jablko bolo vždy symbolom pokušenia a prefíkanosti diabla. Netreba sa nechať uniesť fantáziou a láskou na večnosť, za ktorú sa platí dušou a človek sa stane primátom, ktorý loví ľudí či zvieratá, teda je kanibalom či zoofágom. Samotné pitie akejkoľvek krvi je veľkým hriechom, je toxické, teda smrteľné. Nikdy netreba zabúdať na to, že zlo má krásnu tvár a ponúkne ti, že budeš ako Boh, ak mu dáš svoju dušu. Netúžte po zatratenom upírskom Edwardomi, lebo nie je človekom. Zlom sa dobro dosiahnuť nedá, aj keď sa krvavé oči zmenia na žlté, čo je tiež symbolom dvojtvárnosti zla, lebo nakoniec sa zlo odhalí samo. Nechcite byť ani hlúpou Bellou, ktorá za pominuteľnú a nedokonalú lásku k neľudskej bytosti zapredá dušu zatrateniu a tým si podpíše ortieľ večnej smrti.
Môžete sa brániť tým, že je to len kniha, no nevplývajú práve takéto silne populárne knihy a filmy na základné psychické črty každého človeka? Málo z tých, ktorí túto knihu viackrát prečítali si tento fakt nevšimli, no ja dúfam, že toto varovanie vám objasní, že zlo je také rafinované, že sa mnohí dokážu doňho priam zamilovať.
Lucia Galdunová, Víťaz