Svätá omša XIII.



Na prvý pohľad bezvýznamná vec. Ona oddeľuje priestor všedných vecí, všedných dní od priestoru, kde sa koná bohoslužba, kde môžeme Boha zacítiť viac ako inde. Je to miesto, kde býva Boh. Tam, kde bol Boh, si Mojžiš vyzul obuv. Po nás nikto nechce, aby sme to robili (to by mohlo vzbudiť všelijaké pohoršenie, podráždiť čuchové receptory…), ale mali by sme si vyzuť „duchovné topánky“, ktoré sú oveľa dôležitejšie ako fyzické. Tieto „duchovné topánky“ môžeme nazvať aj úcta, alebo klaňanie sa Bohu „v duchu a pravde“ (porov. Jn 4, 23). V duchu to znamená vo svojom srdci, vo svojom vnútri, úprimne, s láskou. V pravde znamená, aby to nebolo divadlo, lebo Boh vidí do srdca, aby to nebolo iba preto, aby ma videli susedia, ale aby to bolo na sto percent, aby sa moje vnútro zhodovalo s vonkajškom.

Brána oddeľuje tieto dva priestory (posvätný a profánny), ale nemôže urobiť to, aby som nechal svoje problémy ktoré ma trápia vonku pred dverami kostola. Ani to nie je potrebné. Práve naopak. Keď budeme prechádzať bránou kostola, uvedomme si, že si so sebou prinášame všetky problémy, celý svoj život, svoje radosti aj bolesti a dávame ich tebe Bože, aby si nám ich pomohol vyriešiť podľa Tvojej vôle. Dávame ich Tebe Bože, ktorý si náš Otecko, lebo Ti dôverujeme, že nám pomôžeš. Toto si vyžaduje, aby sme neprechádzali bránou kostola ako rýchlik tunelom, ale pomaly a dostatočne v predstihu pred začiatkom sv. omše, aby sme si mohli uvedomiť všetky radosti i bolesti, ktoré pred Boha prinášame a obetujeme mu ich. On o všetkom vie, tu ide o to, aby sme si to my uvedomili a toto uvedomenie si tejto skutočnosti ma vtiahne do diania liturgie natoľko, že sa budem lepšie sústrediť na sv. omšu.

Ak opúšťam tento posvätný priestor, mal by som si byť vedomý toho, že posvätno mám zobrať so sebou. To neznamená, že mám niečo z kostola ukradnúť. To znamená, že ja sa mám posvätiť a touto svätosťou, ktorou som v kostole „napáchol“, mám pretvárať vonkajší svet, tam kde sa pohybujem, v škole, v úrade, na pracovisku, na ihrisku… V žiadnom prípade to nemá byť naopak, aby som posvätno sprofanizoval, alebo, nedaj Bože, znesvätil. Posväcovať svoje okolie – to je poslanie, ktoré mám plniť, keď počujem slová kňaza: „Ite missa est“ – „Iďte v mene Božom“. Je to síce náš nie dobrý preklad, ale mám v mene Božom plniť to, čo som počul v čítaní, čo mi povedal Ježiš pri svätom prijímaní. Latinské „Ite missa est“ by sme mohli doslovne preložiť: „Choďte, omša trvá“, lebo je tam použitý prítomný čas. Tento prítomný čas nás upozorňuje na nadčasovosť a večnosť liturgie, na ktorej sme mali účasť a ktorá stále trvá. Je to tá istá liturgia, ktorá sa koná v nebi a z ktorej sa radujú všetci svätí a anjeli. Tento prítomný čas nás má uspokojiť, lebo skutoční veriaci by mali byť smutní, keď sa musia vzdialiť od svojho Boha, svojej lásky, od toho, po ktorom túžia celým svojím bytím. Ako ďaleko sme svojím srdcom a zmýšľaním od Boha, keď celú omšu čakám na tieto slová a potom s radosťou utekám nie plniť si svoju kresťanskú povinnosť (sprostredkovať Boha druhým a tešiť sa z Ježiša…), ale utekám z kostola, len aby som bol čím skôr von. Aby niektorí boli čím skôr von, pre istotu ani nevojdú dnu do kostola.

Ďalší preklad „Ite missa est“ by mohol byť: „Choďte, ste poslaní, máte poslanie“ (misiu od latinského missio = poslanie). O aké poslanie ide, možno tušíme. Znova ide o plnenie tohto, čo som počul. Aj tu by naše „Bohu vďaka“ malo vyjadrovať radosť z hlásania evanjelia, radosť, z toho, že nám Ježiš dôveruje, inak by nám túto misiu nezveril.

Kiežby dal dobrý Pán Boh, aby som si to uvedomil aspoň ja, že mám účasť na večnej liturgii, mám posväcovať tento svet a Boha niesť medzi ľudí vtedy, keď prechádzam kostolnou bránou von z kostola.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.