Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.
Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“
«Je naozaj ťažké obsluhovať svätého!» priznala sa s mnohými vzdychmi svojej dcére, keď sa vrátila domov z fary. Medzitým farár pracoval bez prestania. Niekto by bol mohol pokladať malú obec, ktorá mala iba sedemdesiat domov, za miesto odpočinku a bol by si mohol myslieť, že jej farár má celkom príjemný úrad. A skutočne, biskupský úrad často posielal na toto chudobné miesto chorľavých kňazov, alebo takých, čo potrebovali zotavenie. Ale Ján Vianney si nedožičil pokoja. Húževnato pracoval na svojich kázňach. Už vypracovať a napísať kázeň bolo pre neho dosť ťažké. No ešte ťažšie mu bolo naučiť sa text naspamäť. Na malom priestranstve za kostolom často celé hodiny chodil a polohlasne sa učil text naspamäť. Aj napriek tomu v nedeľu na kazateľnici mu to išlo dosť ťažko a namrzení poslucháči často skláňali hlavy, keď Božie slovo celkom nekvalitne viazlo na jeho perách. Iba keď ho pochytilo sväté nadšenie a oslobodil sa od svojho rukopisu, šlo to ľahšie.
Potom sa to spustilo na veriacich často s hromami a bleskami, najmä keď zvýšeným hlasom pranieroval ich neresti a hovoril o hrozných trestoch, ktoré zastihnú nekajúcich. Ľudia dobrej vôle vycítili, samozrejme aj z jeho hnevu, hlbokú a vznešenú pastiersku lásku.
«Prečo vlastne tak kričíte pri kázňach?» pýtala sa ho raz slečna zo zámku. «Veď pri modlitbe hovoríte tak ticho.»
«Ach, to je tak,» odvetil s úsmevom Vianney. «Dobrý Boh počuje aj náš najslabší dych, ale hriešnici sú často veľmi nedoslýchaví.»
«Ale, ale,» chlácholila ho Anna des Garets, «neberte si to tak príliš k srdcu. Už viacerí dostali suchotiny, keď si tak málo šetrili svoj hlas ako vy. Mimochodom, viacerí v dedine nie sú práve veľmi nadšení tým, že ich tak prísne karháte. Pán farár, ja to s vami myslím dobre, preto vám hovorím tak otvorene. Arskí sedliaci majú tvrdé hlavy a nemajú radi donucovanie.»
«Aj ja mám sedliacku lebku, tá je takisto tvrdá!» odpovedal kňaz. «Neprišiel som sem na to, aby som šetril seba alebo iných, a silno zakročím, ak to bude treba.»
«Nuž, uvidíme,» vzdychla si urodzená slečna a ustarostená odišla z fary.
A veru šlo to dosť zle. Kostol v Arse bol stále prázdnejší a chlapi v krčmách vždy hlasnejšie nadávali na svojho farára. Predovšetkým krčmár od Rozhnevaného mravca dúchal na oheň, ako len mohol, keď chlapi namiesto toho, aby išli na nedeľnú omšu, sedeli za svojimi pohármi a hrali sa v karty.
«Celý týždeň lopotíte a driete,» štval vo svojej krčme, «a teraz príde ten černokňažník, ktorého biskup nemôže inde použiť, a chce vám pokaziť vašu nedeľnú zábavu! Nedopraje vám ani len pohár vína a nevinnú hru v karty. Susedko, smiem ti naliať ešte pohárik?»
Všetci hostia krčmy svorne súhlasili, že farár ešte spozná arských sedliakov.
«A Arsania svojho farára!» zahrmel od dvier akýsi hlas. Blýskavými očami kráčal malý kňaz medzi stolmi v krčme. Kde-tu sa niektorý chlap prikrčil a skryl svoje karty. Iní sa však stavali na odpor svojmu farárovi s otvoreným posmechom a zlosťou. No Vianney sa nedal zastrašiť.
«Takto teda!!! Vy trčíte tu, zatiaľ čo Pán Boh v kostole na vás darmo čaká!» kričal silným hlasom. «Pijatikou si privolávate peklo a svojimi kartami zabíjate dušu!»
spracoval: M. Magda