ROZHOVOR

Katolícky kňaz, pôsobiaci vo farnosti Pensylvánia v USA. Pôvod a korene však siahajú na Slovensko až do farnosti Víťaz!


Streli sme sa na fare u nášho duchovného otca Olivera, ktorý ma telefonicky informoval o vzácnej návšteve z USA. Až po osobnom kontakte som zistil, že pôvod duchovného otca Františka má korene v aj v našej dedinke Víťaz. Duchovný otec, mohli by ste sa nám predstaviť?

Moje meno je František Straka, tohto času duchovný otec osady (farnosti, pozn. redakcie) Nanebovzatia Panny Márie Nordhanten v Pensylvánii. Narodil som sa v Redingu v Pensylvánii v roku 1956, mamka bola Mária Uhrinová-Straková a otec bol Frank Straka. Boli sme osadníci v kostole Cyrila a Metoda v Redingu, ktorý je ešte otvorený. Chodil som do osadnej školy a potom do Redingskej centrálnej katolíckej vyššej školy. Po skončení školy som išiel do roboty, robil som ako účtovník. Keď som mal 25 rokov, išiel som do seminára. Tri roky som bol v Kolégiu sv. Františka Saleského a potom päť rokov v seminári sv. Karola Boromejského vo Philadelphii. Tam som bol vysvätený biskupom Thomasom Wallshom vo Hallertown v roku 1990.

A ako vznikalo vaše povolanie? Ako a kedy ste pocítili volanie, že chcete ísť za kňaza?

Je to zásluhou mojej babky, ktorá sa vždy modlila za to, aby som bol kňazom.

Ako sa volala vaša babka?

Apolónia Birošová, rodená Straková.

A teraz ešte povedzte, prečo ste vo Víťaze?

To je druhýkrát, čo som vo Víťaze, lebo babka pochádzala z Víťaza. Mám tu ešte príbuzných bratrancov a sesternice. Moja rodina je Mária Pacovská a Jozef Biroš z Víťaza, Emka a Mária Bialončíkové, Jozef Bialončík v Prešove, Štefan Bialončík vo Zvolene, Martin Bialončík v Bratislave a Janko Bialončík v Kežmarku.

Takže babka orodovala a modlila sa za to, aby ste boli kňazom?

Áno, veľmi sa modlila. Po ôsmych rokoch školy som mal primície. Odvtedy som mal už zopár pôsobísk. Dva roky som bol ako kaplán v osade Panny Márie Uhorskej, potom som išiel do osady svätej Terezky v Hallertown v Pensylvánii, tam som bol 8 rokov. Bol som preložený do osady Božského Srdca na západnú stranu Redingu, tam som bol 9 mesiacov, potom som išiel do osady Svätej Anny v Imalsku a tam som bol 16 mesiacov. Potom som bol ustanovený za farára v osade svätého Ducha v meste Betlehem, tam som bol 6 rokov. A posledné tri roky, až doposiaľ, som farárom v osade Nanebovzatia Panny Márie v Redingu.

Takže rodinnú väzbu poznáme. Ako, alebo čím teraz žije Cirkev v Amerike?

Myslím si, že tlak na Cirkev je v celom svete. Viete, ja mám dosť práce ako farár, ale s ľuďmi je to tak, že už nechcú byť v kostole. Niekedy bol kostol centrom každého života, dnes to tak nie je, ľudia sú radšej na futbale, alebo na baseballe! Máme problémy s kňazmi, nie je ich dostatok, preto kostoly musia byť zatvorené. Modlím sa, aby sa to vrátilo, aby to bolo tak ako predtým, ale neviem či to tak bude!


Ako je to u vás s mládežou a deťmi?

Teraz mám v mojej osade veľký počet mladých, prídu do kostola v nedeľu a to je všetko. Starších ľudí mám veľa zo Slovenska, tí pomáhajú všetci. V lete máme veľký farský výlet v lete, všelijaké pikniky, obedy a večere. Bez pomoci slovenských farníkov by to nešlo, každý by chcel prísť sa len zabávať, ale pomôcť nemá kto. Je zvykom robiť v týchto farnostiach, kde sú americkí Slováci, festivaly, niečo ako farský deň, kde ľudia dobrovoľne predtým varia, pečú slovenské jedlá a počas festivalu to predávajú, ľudia sa zabávajú a výťažok ide na chod farnosti. Ale stále sa zapájajú len tí starší, mladí sa prídu len zabaviť. A keď tí starí poumierajú, nebude festival.

Musím povedať, že mám veľký počet ľudí, ktorí sa o kostol starajú – máme štyri ženy, ktoré robia len kvetinovú výzdobu, kostolníka, ktorý sa stará o kňazské rúcha a upravuje oltáre pred svätou omšou, máme asi 15 – 16 ľudí, ktorí upratujú a ešte ďalší dvaja kostolníci, ktorí sa starajú o farskú budovu.

Koľko kostolov spravujete?

Teraz len jeden. V Amerike je akási nepísaná zásada, že jeden kostol tvorí jednu farnosť. Mám vo farnosti 815 rodín, asi 2 400 ľudí. Pol osady sú Slováci a pol Američania. Čisto slovenská farnosť teraz už nie je. Nemodlím sa po slovensky, iba keď na nejakom pohrebe staršieho Slováka, tak si zaspievame po slovensky.

Ktorú pieseň ešte poznajú títo americkí Slováci?

„Odpočívajte v pokoji“, alebo majú ešte radi „Slávne meno Márie…“

Myslíte si, že by sa ešte dalo niečo robiť okolo tej vašej slovenskej tradície, či už nemá nikto chuť sa tomu venovať?

Myslím, že sa budem držať ľudí, ktorí nám pomáhajú. Možno budem žiť ešte 15 rokov a potom neviem. Mladí ľudia sa už nezapájajú do tradícií ich predkov, už iba konzumujú čo im starší pripravia!

Aj k nám na Slovensko sa prenieslo to, že mládež preferuje konzumný a svetský život, je im bližší, myslia si, že sa dá žiť iba z toho. Myslím si, že kto sa duchovne neobčerstvuje, neoživuje, neočisťuje, tak ho ten svet pohltí.
Je to presne tak.

Máte aj veselšie zážitky z farnosti? Spomínate si na niečo?

(Smiech.) Mal som dobrý kňazský život! Vďaka Bohu som kňazom 20 rokov, o päť rokov budem mať strieborné jubileum.

Mohli by ste niečo odkázať pre našich čitateľov Spektra a pre Víťazancov zvlášť.
Buďte zdraví a buďte verní synovia a dcéry nášho Ježiša Krista Spasiteľa a večného Otca.

Ďakujem pekne za rozhovor.

pripravili: M. Gondová, M. Magda snímky: M. Magda st.

Ján Mária Vianney

Aj keď Rok kňazov už skončil, chceme aj naďalej uverejňovať na pokračovanie vybrané časti životopisu Jána Mária Vianneya z knihy Wilhelma Hunermanna Aj diabol pred ním kapituloval.

Ján Vianney hovorieval: „Keby sme mohli vidieť a nielen tušiť, čo je kňaz, museli by sme zomrieť, no nie od úžasu, lež od lásky.“


«Je naozaj ťažké obsluhovať svätého!» priznala sa s mnohými vzdychmi svojej dcére, keď sa vrátila domov z fary. Medzitým farár pracoval bez prestania. Niekto by bol mohol pokladať malú obec, ktorá mala iba sedemdesiat domov, za miesto odpočinku a bol by si mohol myslieť, že jej farár má celkom príjemný úrad. A skutočne, biskupský úrad často posielal na toto chudobné miesto chorľavých kňazov, alebo takých, čo potrebovali zotavenie. Ale Ján Vianney si nedožičil pokoja. Húževnato pracoval na svojich kázňach. Už vypracovať a napísať kázeň bolo pre neho dosť ťažké. No ešte ťažšie mu bolo naučiť sa text naspamäť. Na malom priestranstve za kostolom často celé hodiny chodil a polohlasne sa učil text naspamäť. Aj napriek tomu v nedeľu na kazateľnici mu to išlo dosť ťažko a namrzení poslucháči často skláňali hlavy, keď Božie slovo celkom nekvalitne viazlo na jeho perách. Iba keď ho pochytilo sväté nadšenie a oslobodil sa od svojho rukopisu, šlo to ľahšie.

Potom sa to spustilo na veriacich často s hromami a bleskami, najmä keď zvýšeným hlasom pranieroval ich neresti a hovoril o hrozných trestoch, ktoré zastihnú nekajúcich. Ľudia dobrej vôle vycítili, samozrejme aj z jeho hnevu, hlbokú a vznešenú pastiersku lásku.

«Prečo vlastne tak kričíte pri kázňach?» pýtala sa ho raz slečna zo zámku. «Veď pri modlitbe hovoríte tak ticho.»

«Ach, to je tak,» odvetil s úsmevom Vianney. «Dobrý Boh počuje aj náš najslabší dych, ale hriešnici sú často veľmi nedoslýchaví.»

«Ale, ale,» chlácholila ho Anna des Garets, «neberte si to tak príliš k srdcu. Už viacerí dostali suchotiny, keď si tak málo šetrili svoj hlas ako vy. Mimochodom, viacerí v dedine nie sú práve veľmi nadšení tým, že ich tak prísne karháte. Pán farár, ja to s vami myslím dobre, preto vám hovorím tak otvorene. Arskí sedliaci majú tvrdé hlavy a nemajú radi donucovanie.»

«Aj ja mám sedliacku lebku, tá je takisto tvrdá!» odpovedal kňaz. «Neprišiel som sem na to, aby som šetril seba alebo iných, a silno zakročím, ak to bude treba.»
«Nuž, uvidíme,» vzdychla si urodzená slečna a ustarostená odišla z fary.

A veru šlo to dosť zle. Kostol v Arse bol stále prázdnejší a chlapi v krčmách vždy hlasnejšie nadávali na svojho farára. Predovšetkým krčmár od Rozhnevaného mravca dúchal na oheň, ako len mohol, keď chlapi namiesto toho, aby išli na nedeľnú omšu, sedeli za svojimi pohármi a hrali sa v karty.

«Celý týždeň lopotíte a driete,» štval vo svojej krčme, «a teraz príde ten černokňažník, ktorého biskup nemôže inde použiť, a chce vám pokaziť vašu nedeľnú zábavu! Nedopraje vám ani len pohár vína a nevinnú hru v karty. Susedko, smiem ti naliať ešte pohárik?»

Všetci hostia krčmy svorne súhlasili, že farár ešte spozná arských sedliakov.
«A Arsania svojho farára!» zahrmel od dvier akýsi hlas. Blýskavými očami kráčal malý kňaz medzi stolmi v krčme. Kde-tu sa niektorý chlap prikrčil a skryl svoje karty. Iní sa však stavali na odpor svojmu farárovi s otvoreným posmechom a zlosťou. No Vianney sa nedal zastrašiť.

«Takto teda!!! Vy trčíte tu, zatiaľ čo Pán Boh v kostole na vás darmo čaká!» kričal silným hlasom. «Pijatikou si privolávate peklo a svojimi kartami zabíjate dušu!»

spracoval: M. Magda

Mojej mamke



Čas rýchlo plynie, plynie neúprosne,
tak uplynulo šesťdesiatpäť liet
a zdá sa to byť ako chvíľka vo sne,
keď poslal Ťa Boh žiť na tento svet.

Jubileum je čas na spomínanie,
na bilanciu – čo roky priniesli.
S tebou sa nemaznali, nebol čas na hranie,
Ty obstála si, mamka moja, v nich.

Boh pripravil Ti skúšok neúrekom,
úloh a výziev… prečo, vie len On.
Prijala si ich bez zbytočných priekov
a ja sa, mamka, korím obdivom.

Ty každé ráno neúnavne vstávaš,
nevšímajúc si tela bolesti,
príklad nám svojou bojovnosťou dávaš,
ja si ťa mamka, preto veľmi ctím.

Tak málokedy sú deti matke vďačné
za život, lásku, mnohé obety…
a srdce matky po ich láske lačné,
tíško sa modlí, mysliac na deti.

Ja teraz, mami, prichádzam k Tebe s vďakou,
ďakujem Bohu, že mi ťa, mamko, dal
a modlím sa, aby ťa mnoho rokov
na tomto svete pre nás ponechal.

Danka Skačanová

Rok sv. Ondreja


Bratia a sestry, na celodiecéznych rekolekciách v Dóme sv. Alžbety v Košiciach, nový diecézny biskup košickej arcidiecézy, Mons. Bernard Bober na začiatku svojej služby vyhlásil Rok svätého Ondreja, ktorý bude trvať do 30. novembra 2011.

Rok sv. Ondreja je pre celú arcidiecézu príležitosťou podľa vzoru tohto apoštola ísť za Kristom, byť s ním, a potom nanovo a lepšie priblížiť evanjeliovo posolstvo dnešnému svetu. Je to výzva k duchovnej obnove zameranej na posilnenie viery a na povzbudenie k svätosti.

Sv. Ondrej bol človekom viery, ktorý hľadal, poznal a prežíval nádej Izraela. Patril k tým, ktorí očakávali Mesiáša. Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa, takže dôverne poznal jeho výzvu: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“. Takto vnútorne pripravený bol pri tom, keď jedného dňa Ján Krstiteľ označil Ježiša za Božieho Baránka. V Ondrejovi sa okamžite prebudila túžba po osobnom stretnutí s Ježišom vyslovená otázkou: „Učiteľ, kde bývaš?“ Od Ježiša dostal odpoveď a pozvanie pre seba a pre svojho kamaráta: „Poďte a uvidíte“. Vtedy sa začalo Ondrejovo dobrodružstvo, priame spoznávanie Majstra. Evanjelista Ján píše: „Videli, kde býva, a v ten deň zostali u neho“.

Nemáme zaznamenaný rozhovor ani obsah stretnutia Ježiša s Ondrejom a ďalším učeníkom, iba jednoduché konštatovanie evanjelistu: „Zostali u neho“. Sú pri ňom a sú s ním. Vidia, kde Ježiš býva, začínajú ho spoznávať a vytvárať si k nemu osobný vzťah. Nemajú byť ohlasovateľmi nejakej myšlienky, ale svedkami osoby. Skôr ako budú poslaní evanjelizovať, musia „byť“ s Ježišom“, byť „znalcom“ Ježiša“ a to ešte prv než budú jeho vyslancami. V tejto línii by sa mala uberať duchovná obnova, pre ktorú Rok sv. Ondreja vytvára priestor: byť znalcami Ježiša, zostať u neho, byť s ním.

Mnohokrát sme v našom živote uponáhľaní
– buďme s ním.

Veľakrát sme unavení, smutní, nepochopení
– buďme s ním.

V dňoch radosti a úsmevu,

vo všedných i slávnostných
– buďme s ním.

Vo chvíľach ťažkostí, pokušení, neúspechu
– buďme s ním.

Keď sme sami a nastúpi pocit samoty
– buďme s ním.

Bratia a sestry, pre nás je vyhlásenie Roka sv. Ondreja veľkou radosťou, lebo na Vyšnom konci máme sv. Ondrejovi zasvätený krásny, starobylý kostol, ktorého desiate výročie generálnej rekonštrukcie si pripomíname tohto roku. Prechovávajme k tomuto svätcovi hlbokú úctu. Buďme s ním. Nech nás privedie k Ježišovi.

Mgr.Oliver Székely, duchovný otec

Stalo sa:


– 12. 10. – výpomocný duchovný, rodák z Víťaza, vdp. Ladislav Franc, odišiel z tohto sveta k Veľkňazovi, ktorému slúžil celých 45 rokov kňazstva

– 24. 10. – Misijná nedeľa – hmotným darom sme sa pridali k Pápežským misijným dielam, ktoré napomáhajú k šíreniu evanjelia po celom svete

– 1. 11. – prikázaný sviatok Všetkých svätých

– 2. 11. – Spomienka na všetkých verných zosnulých

– 7. 11. – navštívil nás kňaz Ján Knapík, ktorý nás oboznámil s televíziou Lux, prečo existuje, aký má zmysel

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Aj keď je homosexuálna túžba zdeformovaná, stále je v nej aj kúsok pravdy. Veď deformácia je vždy aj tak len pokrivením pravdy. Za žiadostivosťou je vždy osoba, ktorá túži, tak isto ako každý iný – byť milovaná a prijatá ako ľudská bytosť.

Avšak, súcit by nás nikdy nemal viesť ku kompromisom s pravdou, ale mal by nás viesť k prijatiu ľudí s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu ako ľudskej bytosti. Mal by nás viesť k snahe vykročiť k nim a počúvať ich. Súcit by nás mal viesť k pochopeniu ich problémov. Ak k nim vykročíme v láske, náhle my, čo si myslíme, že nám je všetko jasné, zisťujeme, že sa máme o živote veľa čo učiť zo snov a zážitkov, nádejí a obáv homosexuálov. Obojstranná láska k blížnemu je jedinou možnou ľudskou reakciou. Odmietať tých, ktorí sú aktívni v životnom štýle homosexuálov, ako hriešnikov a nemravníkov, je rovnako vzdialené láske k blížnemu, ako odmietať tých, ktorí nesúhlasia s ich životným štýlom ako „homofóbov“.

Ontogeneticky nie je nikto homosexuál. Žijeme totiž v padnutom svete a mnohí prežívajú zmätok v otázke svojej vlastnej mužskej identity. Aj niektorí ženatí muži majú problém s príťažlivosťou k iným mužom. Čo robiť, aby sa nezničilo manželstvo, kde sú už aj deti? Treba sa pokúsiť o zodpovedný zápas o šťastné a trvalé manželstvo. Tento zápas nie je neprekonateľnou prekážkou zdravého svätého manželstva. Ak je správny muž odhodlaný postaviť sa tomuto zápasu tvárou v tvár a hľadať pomoc Krista a chce sa stať dobrým manželom a otcom, k čomu je povolaný, nie je nijaký dôvod, aby mu to zničilo vzťah k manželke a deťom. V skutočnosti možno vidieť manželstvá a rodiny rásť míľovými krokmi potom, čo manželia s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu vyhľadali vhodnú pomoc.

Ako prekonať túto príťažlivosť, ktorú občas cítite?

Chlapci tým, že sú chlapcami, majú vrodenú potrebu identifikovať sa s tým, čo je mužské. Majú vnútornú potrebu stať sa mužmi. Prirodzene sa táto potreba naplní v zdravom vzťahu s mužským modelom správania, ktorému sa prirodzene chcú podobať (napr. otec, strýko, dedko, učiteľ, tréner).

Ak takýto zdravý vzťah chýba, ak chýba model správania sa, ktorý je hodný snahy o napodobenie, chlapci a mladí muži sa prirodzene snažia túto medzeru zaplniť. Budú uznávať a vyhľadávať spoločnosť a budú priťahovaní k tým mužom, ktorých budú vnímať ako tých, ktorí sa už stali mužmi. Táto túžba sa nebude automaticky meniť na erotickú, ale môže sa to stať a často sa to aj stáva.

Skutočnosť, že takmer každý chlapec si lepí na stenu plagáty svojich hrdinov, na tento vývoj poukazuje. Chlapci hľadajú, čo znamená byť mužom. Na nešťastie to, čo ponúka svet, je silne deformované. Dôsledkom toho je potom predpoklad dospievajúcich chlapcov a mladých mužov, že podstata mužskosti je vo všetkých možných falošných obrazoch zvodca, svalovec, model, drsňák… A potom vedome či podvedome sa túžia stať obrazom, ktorý sa im usídlil v ich duši ako najmužskejší. Ak sa im nepodarí podobať sa tomuto obrazu, stanú sa veľmi neistými, a to hlavne v prítomnosti tých mužov, ktorí stelesňujú ten obraz viac ako oni sami.

Je veľmi dôležité, aby si mladý človek vysníval ten najsprávnejší idol a položil si veľmi vážnu otázku: „Kto je pre mňa ten skutočný muž a s kým sa chcem navždy identifikovať?“ Ak v pravde a poznaní objavíme ten pravý idol – Ježiša Krista, vtedy sa vzdáme predstavy falošného obrazu mužskosti. V modlitbe a v jeho milosti môže naše srdce vykríknuť: „Ježiš, ty si pre mňa ten skutočný muž. Chcem sa identifikovať iba s tebou.“

Neexistuje magický recept na uzdravenie zmätených emócií a túžob, ale je potrebné využiť všetky možné prostriedky a tiež skúsenosti iných:

a) Je potrebné čítať knihy, ktoré prezentujú ortodoxné kresťanské chápanie príťažlivosti rovnakých pohlaví.

b) Pozrite sa do vlastnej duše a odhaľte klamstvá o význame mužskosti, ktorým veríte. Porovnajte všetko o čom si myslíte, že znamená byť mužom s Kristom. On je pravým modelom mužskosti: „Hľa, človek!“ (Jn 19,5). Klaňanie sa Kristovi a zakotvenie svojej identity v ňom nie je modloslužba, lebo on je Boh! On je obraz, ktorý sa máme snažiť napodobniť, pretože to je obraz, na ktorý sme boli stvorení. Takto sa staneme tým, čím skutočne sme.

c) Ak pocítite príťažlivosť k inému mužovi, naučte sa rozlišovať, čo znamená. Pomýlená príťažlivosť často vychádza z toho, čo obdivujeme, ale bojíme sa, že to nemáme. Ak takú hodnotu vidíme u druhých, niekedy ju tak veľmi chceme nadobudnúť, až sa v nás sama stáva posadnutosťou. Narovnajte tieto pokrivené túžby a zistite, že to, po čom skutočne túžite je prijať Krista. A chvála Bohu, Kristus nám dal možnosť jesť jeho vlastné telo v Eucharistii. Ak dovolíte, aby sa Eucharistia stala zdrojom vašej identity ako muža, zistíte, že vám nič nechýba a pomýlené príťažlivosti zmiznú.

d) Netrápte sa osamote. Zverte sa so svojím zápasom priateľovi, ktorému dôverujete, duchovnému predstavenému alebo poradcovi, o ktorom viete, že vám dá bezchybnú kresťanskú radu. Existujú aj skupinové programy uzdravovania, ktoré by pre vás mohli byť užitočné.

Každá rodina má svoj podiel nefunkčnosti, pretože každú rodinu tvoria padnuté ľudské bytosti. Bezpochyby sa ani jeden rodič nesnaží ovplyvniť svoje deti tak, aby mali homosexuálne sklony. Preto by sa rodičia nemali obviňovať, ak ich deti také sklony majú a o to menej brať na seba zodpovednosť za rozhodnutia už dospelých detí. Tak ako sa sama o sebe šíri láska, tak sa šíri aj hriech a nefunkčné vzťahy.

Preto nebojte sa priniesť Kristovo svetlo do všetkých zákutí rodiny Otvorte Kristovi dvere dokorán. Nebojte sa priznať si chyby, ktorých ste sa dopustili. Otvorené diskusia o svojich vlastných pádoch je často kľúčovým krokom k uzdraveniu rodinných zranení. Kristus prišiel na svet prostredníctvom rodiny a s cieľom rodinu obnoviť. Aj vám môže priniesť uzdravenie a odpustenie. Dovoľte mu to.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XV.)

Po krátkej odmlke našich dopisovateľov zo Sankt-Peterburgu pokračujeme novými časťami, venovanými aj naďalej konfliktom. S konfliktami sa stretáme dennodenne, ako doma, na ulici, tak aj v práci. Uvedomujeme si, že sú to odborné články, avšak spracúvajú aktuálne témy dnešného sveta, môžme sa z nich poučiť.


Vo vzájomných vzťahoch vzniká štrukturálny konflikt mimo zamestnania z dvoch príčin:

1. nesprávne ohodnotenie možností človeka

2. orientácia na stereotypy

Pozrime sa najprv na prvú príčinu – nesprávne ohodnotenie možností človeka. Vždy, keď niekomu predkladáme naše požiadavky, či nám niekto predkladá jeho požiadavky bez poskytnutia reálnych možností človeka, vzniká hrozba štrukturálneho konfliktu. O aké možnosti ide? Fyzické, psychické, osobnostné a vekové. Nech nás dané skutočnosti akokoľvek hnevajú, kazia nám náladu, predsa – naše telo, výnimočnosť našej nervovej sústavy nás v mnohom obmedzujú.

Niektoré obmedzenia prijímame celkom pokojne, napr. ťažko si predstavíme človeka, ktorý by sa nejako znepokojoval, že nevie lietať ako vták. Gravitačný zákon, ktorým sme viazaní k zemi, berieme ako fakt. S podobným pokojom prijímame, že naše ruky nedokážu vyvinúť schopnosť prekonať zemskú príťažlivosť, hoci krídla vtákov spomínané dokážu. Jestvuje však mnoho obmedzení, ktoré nie sú takto očividné či zrejmé a ak ich neberieme do úvahy, potom dôjde k štrukturálnemu konfliktu. Nejaké príklady?

Dieťa v predškolskom veku nedokáže udržať svoju pozornosť pre istú činnosť viac ako 15 minút. Daná skutočnosť je podmienená úrovňou rozvoja a stupňom zrelosti jeho nervovej sústavy. Ak je dieťa v puberte, zasa ťažko kladie odpor skupine – očakávať teda, že ono v triede zostane, ak celá trieda z vyučovania ujde, je nereálne. Ak je manžel flegmatik, ťažko sa dá čakať, že sa radostne nadchne a podporí vaše plány emigrovať napr. do Austrálie. Dynamické zvláštnosti, osobitosti jeho nervových procesov sú také, že potrebuje viac času na to, aby prijal nejaké zmeny vo svojom živote. Taktiež starým ľuďom je ťažké meniť svoje návyky a učiť sa niečo nové. Nie však preto, že sa držia „starého“, ale preto, lebo nervový systém sa s vekom stáva rigidnejším (z latinského „rigidus“ – tvrdý, nehybný, neohybný, nepoddajný). Ak má človek slabo vyvinutý návyk sebakontroly, sebaovládania, ťažko od neho možno chcieť, aby sa ovládal napr. v emocionálne vypätých situáciách. Je nemožné žiadať od človeka závislého na alkohole (čo je choroba), aby „ napol všetky svoje sily“ a prestal už konečne piť „… ak mu za to stojí rodina, zdravie“. Jednoducho toto nedokáže, nevie urobiť – podobne ako silou vôle nemožno zastaviť kýchnutie, ak máme nádchu.
Nuž a v uvádzaní ďalších a ďalších príkladov by sme mohli pokračovať ešte riadne dlho. Všetky však vedú k spoločnému záveru – každý z nás je pod vplyvom ohraničení, ktorých zdrojom je naše telo a psychika. Preto vzniká štrukturálny konflikt a riešiť ho môžeme len vedomým úsilím. Ako?

1. Potrebujeme sa neustále vzdelávať. Získavať poznatky z oblasti fyziológie, medicíny, psychológie a sociológie. Príčinou mnohých nedorozumení, konfliktov a problémov v našom živote je totiž nevzdelanosť. Preto, ak chceme byť zdraví a šťastní, musíme sa stále učiť a zdokonaľovať. Dnešný svet nám ponúka mnoho možností ako získať nové poznatky – obchody sú preplnené knihami, máme po ruke internet, môžeme sa ísť poradiť so špecialistom, či človekom s mnohými skúsenosťami v aktuálnych otázkach.

2. Je dôležité poznať blízkeho človeka. Byť pozorný a vnímavý k jeho prejavom ako reálnej bytosti a nie podľa mojej predstavivosti o ňom, aký by, podľa mňa, mal byť. Získaná informácia nám pomáha orientovať sa v tej-ktorej situácii s tým-ktorým človekom. Potrebujeme odlíšiť jeho správanie podmienené zvláštnosťami organizmu a objektívne jestvujúcimi ohraničeniami od jeho vrtochov, rozmarov, lenivosti alebo „škodlivosti“. Až potom môžeme uvažovať, čo robiť ďalej. Tam máme dve možnosti:

1. Ak je správanie človeka podmienené faktormi, ktoré nemožno zmeniť, potom treba situáciu prijať takú, aká pre daný moment je. Napr. mnohé zmeny správania sa detí môžeme očakávať len s pribúdajúcim vekom. Prosto, nezostáva nám nič iné, iba čakať, až dieťa dozreje, aby mohlo splniť predkladané požiadavky. Túto cestu môžeme nazvať „cesta prispôsobenia sa, cesta zrieknutia sa nereálnych požiadaviek“. Spomínaná cesta sa na prvý pohľad zdá byť veľmi pasívna. Ba môže nás i pohoršiť: „Prečo takto?! Je predsa treba niečo robiť!“ Áno, treba. Treba prijať človeka takého, aký je. Nájsť v jeho zvláštnostiach, osobitostiach nielen slabé, ale aj silné stránky. Vyzbrojiť sa trpezlivosťou, milosrdenstvom – t.j. milovať ho takého, aký je.

2. Ak na faktory, ktoré určujú správanie sa človeka, možno principiálne vplývať, ale v danom momente nám chýbajú zdroje pre zmenu, môžeme si vybrať druhú cestu – „cestu spoločného hľadania a rozvoja chýbajúcich zdrojov“. Je totiž dôležité, aby sme neboli veľmi nároční a nežiadali sme zmeny od človeka, ale vybrali si cestu spolupráce a spojili sa s týmto človekom proti danej probléme.
Vezmime si ako príklad v súčasnosti vážny problém, ktorým je alkoholizmus. Ako prejsť od výčitiek, nadávok, škandálov ku konštruktívnemu riešeniu takého dlhodobého konfliktu?

1. Potrebujeme vedieť, aký je rozdiel medzi opitosťou ako jedným druhom spoločenského správania sa a alkoholizmom ako chorobou.

2. Pri analýze správania sa opilca je potrebné určiť, či trpí alkoholizmom, alebo je to len jeho škodlivý návyk dať si v krčme či bare cestou z práce „za pohárik, dva“ s priateľmi.

3. Potrebujeme mať poznatky ako prekonať alkoholizmus, aká je ich efektivita a učiť sa aj zo skúseností, ktoré nahromadilo ľudstvo v danej záležitosti doposiaľ. Po tom, ako sme získali nevyhnuté informácie a ak je už čas pre riešenie problému, si môžeme „sadnúť za stôl pohovoriť“ – spoločne s alkoholikom prediskutovať ďalšie kroky k uzdraveniu.

Predošlým nechceme povedať, že cesta uzdravenia bude rýchla a ľahká. Skôr bude veľmi dlhá a ťažká. Môže sa stať, že alkoholik nie hneď prijme, čo mu predkladáte. Ako „vec“ vidíte vy. Nie hneď bude súhlasiť a pripustí si fakt, že je alkoholikom. Skôr s ním bude treba trpezlivo hovoriť a argumentovať.

Avšak inej cesty, iného spôsobu riešenia niet. Osobnostne a rodinne rásť, niečo budovať sa dá iba vzdelávaním a vynakladaním každodenného úsilia pre uskutočnenie tohto cieľa.

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Ahoj deti!

Začal sa predposledný mesiac tohto roka – november. Jesenné prázdniny (hoci trošku krátke) máme za sebou a teraz nám len ostáva odpočítavať dni do Mikuláša a potom do Vianoc.

Určite ste v týchto dňoch aj Vy boli s rodičmi alebo starými rodičmi na cintoríne a zapálili ste na hroboch svojich blízkych sviečku. Mnohí ľudia si však tieto dni spájajú aj s iným sviatkom, ktorý v našej kresťanskej krajine sa nám snaží nanútiť pohanský a ateisticky svet. Pre všeobecný prehľad vám stručne predstavujeme túto nič duchovne nepripomínajúcu oslavu. Halloween je oslavovaný večer 31. októbra. Oslavuje sa hlavne v západných krajinách sveta, najmä v USA, Írsku, Veľkej Británii, Kanade, ale aj v Austrálii a na Novom Zélande.

Súťaž

Milí naši detskí čitatelia!

V tomto dušičkovom období si intenzívnejšie spomíname na našich predkov, ktorí nás už predišli do večnosti. Zároveň sa však tešíme z tých, čo sú ešte medzi nami.
Dostala sa nám do redakcie dobová fotografia, na ktorej sú odfotografované deti. Dobré si ju poprezerajte, nielen tváre, ale aj oblečenie a všimnite si ešte, aké bolo niekedy oplotenie. Potom sa deti opýtajte ak ešte máte svojich dedkov a babičiek, alebo mamky, otecka, čie sú deti na tejto fotografií.

Keď ich všetkých identifikujete a určite máte doma internet, pošlite nám ich mená do redakcie na emailovú adresu uvedenú v tiráži nášho časopisu (na strane 3). Stačí ich rodné priezviská a mená. Najrýchlejšieho a najpresnejšieho odmeníme darčekom – hodnotnou knihou Naša farnosť. Nezabudnite uviesť svoje meno, vek a adresu.
K samotnej fotografii: Majiteľkou fotografie je Mária Magdová r. Motýľová 1936 (s jej súhlasom ju aj uverejňujeme) a na fotografii sú deti po pohrebe Mateja Gregu 1939, brata žijúceho Ladislava Gregu, ktorý zomrel ako trojtýždňový. Dievčatá oblečené v bielom niesli truhlu.

Ak máte doma veľmi starú fotografiu vhodnú na súťaženie, pošlite alebo doneste nám ju do redakcie (v kostole po sv. omši). My ju skopírujeme a vrátime vám ju. Poznávaním našich predkov si pripomíname našu históriu. Existuje totiž výrok: „Národ, ktorý nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať!“

-re-

Za dobrú radu

Mesiac október je mesiacom Úcty k starším ľuďom. Zapojili sme sa do akcie „Za dobrú radu“, kde sa deti, vnúčatá mali porozprávať so svojimi starými rodičmi ako oni žili a tak počúvali dobrú radu ako žiť a čo je dôležité pre život.

Moja babka sa volá Žofia. Má 69 rokov. Narodila sa ako najstaršia zo siedmych súrodencov. Keď bola babka malá, nebola ešte elektrina, svietili lampou, petrolejkou. Nebol televízor ani rádio. Vodu si nosili zo studne. Ťažko sa žilo. Prežila aj 2. svetovú vojnu. Mala asi päť rokov, trošku si z toho pamätá. Keď boli ukrytí v pivnici a prišli ich zavolať Rusi, že už je koniec vojny, tak ju ruský vojak zobral na ruky a od radosti vyhadzoval. Keď bola väčšia, musela pracovať, pásť husi, kravy. Musela pomáhať v domácnosti. Jej mamka a dvaja bračekovia ochoreli na týfus. Chlapci zomreli. Babka pral plienky, varila, chodila robiť na roľu, lebo bola najstaršia. Jedla nemali dostatok, jedli zemiaky a mäso bolo iba v nedeľu. Na prvé sv. prijímanie bola vo Víťaze. V Ovčom bola sv. omša iba raz v mesiaci. Do základnej školy chodila 8 rokov, nemohla ísť ďalej do školy, lebo ako najstaršia musela doma pomáhať a starať sa o súrodencov. Chlieb sa piekol iba raz za týždeň, jedli aj suchý. Ľudia boli veselší, šťastnejší. Mali sa radi a nebol taký zhon ako dnes.

Peter Magda

Moja babka sa volá Regína. Za ich čias nemali televízor, internet. Mali jedno rádio a jednu kravu. Predali ju a kúpili televízor. Babka chodila pásť husi a sliepky. Mali aj svine. Keď bola zabíjačka, prišla celá rodina a bola hostina. Chlapci chodili pásť kravy. Naša babka nemali sprchu a tak museli sa kúpať v budvánke. Nemali vodovod a tak chodili po vodu k studni. Večer sa tkali pokrovce na krosnách. Chlapi robili košalky, prútkové metly, aby mohli v zime odmetať sneh. Večer, keď boli doma, vždy sa pomodlili svätý ruženec. Otec s mamou začali a deti sa pridali.

Dominika Balogová

Rodičia kopali zemiaky. Babka mne aj bratovi dali obed, fazuľovú polievku do kantiky, aby sme rodičom zaniesli na „zatky“, kde robili. Mne bolo ťažko, preto som dala niesť bratovi. Jemu spadlo z ruky a vylialo sa. Báli sme sa. Tak sme pozbierali, čo sa dalo. Keď rodičia zistili, že sme vyliali dostali sme bitku a oni museli byť o hlade až do večera.

autor neznámy

Starí ľudia žili v skromných a chudobných podmienkach. Nemali internet, telefón, chladničku, práčku a ani televízor. Deti chodili pásť zvieratá. Dievčatá husi a chlapci kravy. Po večeroch sa stretávali ženy z celej dediny na priadkach, kde párali perie z husí do perín a vankúšoch.

Miriam Kollárová

stránku pripravila: Lenka Novotná

Už viem, ako chutí večnosť


…spieva sa v známej piesni skupiny No Name. Nie, nechystám sa uvariť nejaký čarovný elixír, aby sme posúdili chuť večnosti, nie som jedna z tých haloweenských čarodejníc :). Chcem sa spolu s Vami v týchto pochmúrnych, ale dôležitých dňoch zamyslieť nad podstatou večnosti.

V týchto dňoch sme sa možno viac a intenzívnejšie zaoberali slovom „večnosť“. Najmä vtedy, keď sme prechádzali popri hroboch, zapaľovali sme sviečky a kahance a ponorili sa do spomienok. Možno nebudem sama, keď poviem, že mi pri všetkých tých spomienkach naskakujú zimomriavky. Vyzdobený cintorín, kvety a vence rôznych druhov a farieb, mihotajúce sa plamienky sviečok… To všetko vo mne vyvoláva akúsi nostalgiu.

Živo si spomínam na chvíle strávené s blízkym človekom, na ktorého hrob som zapálila sviečku. Pri dedkovom hrobe sa mi vybaví sánkovanie v zime, pestovanie maku na záhradke alebo jeho pokusy naučiť ma na bicykli bez pomocných koliesok, čo sa mu, samozrejme, úspešne podarilo. Väčšinu zosnulých príbuzných som nepoznala a len podľa fotografií som si skúšala predstaviť, o koho presne ide.

Vtedy, keď som bola ešte malá, nechápala som podstatu večnosti, vybavovala som si to len cez slová rodičov, starých rodičov a pani katechétky v škole. Ale ani teraz nemôžem s istotou povedať, že tomu všetkému rozumiem.

Človeku sa v mysli vynárajú predstavy o živote „na druhej strane“, ktoré si vytvorí sám, ale na to, či sú pravdivé, príde až vtedy, keď sa raz sám stane ich súčasťou.
Teraz, keď som zas o kúsok staršia, si uvedomujem, že život je nevyspytateľný a ľudia nežijú večne, tak ako som si kedysi myslela. Na tej druhej strane sa človek môže naozaj ocitnúť zo dňa na deň. Je to smutná, no zároveň aj radostná skutočnosť. Dá sa na ňu pozrieť z dvoch strán.

Smutné je na nej to, čo vidíme. Vonkajšok – slzy, plač, autonehoda, hrob, depresie pozostalých, strach zo samoty, sviečky, fotky, spomienky… Veci, ktoré v nás vyvolávajú smútok a pocit, že nám náš blízky hrozne chýba. Ale… áno, aj keď sa to nezdá, existuje aj tá krajšia stránka skutočnosti. Je to vnútro, podstata večnosti. Nebo, večná blaženosť, pokračovanie života aj po smrti.

Ľuďom ich blízkych už nikto späť nevráti a mnohí si želajú, aby tu boli opäť s nimi. Ale zoberme si súčasnosť a dianie vo svete. Stres, chaos, každodenné starosti. My sa musíme každý deň zaoberať dianím okolo nás, zvládať požiadavky života. Ľudia na „druhej strane“ už nemusia riešiť, ako uživiť rodinu, nemusia žiadať vyšší plat, čakať s bolesťami v čakárni u lekára či stáť v niekoľkometrovom rade pred pokladňou v hypermarkete. Dá sa povedať, že sú v stave „bez tiaže“. Ich čas tu na zemi už vypršal. Podľa Boha už možno naplnili poslanie, pre ktoré boli stvorení a On si ich opäť vzal k sebe Domov.

Možno si teraz pomyslíte, aké morbídne myšlienky používam a čo to tu táram, veď nič z toho nemôžem vedieť. Máte pravdu, nemám (tak ako určite ani vy) ani najmenšie tušenie ako večnosť vyzerá. Ale jedno je isté – je to predstava reálneho života , ktorý bude nasledovať po smrti. Nie je to rozprávka pre deti či sci-fi pre dospelých.

A smrť? Parafrázujem citát, ktorý použil náš duchovný otec: „Smrť nie je bodka, je to len čiarka v živote človeka, respektíve za životom človeka.“

Žiaľ, určite sa nedá rozmýšľať o pozitívnej stránke večnosti, keď si na náhrobnom kameni nádherne vyzdobeného hrobu prečítate meno mladého človeka. Či už zomrel tragicky, náhle či po prehre boja so zákernou chorobou. Pomyslíte si: „Prečo odišiel tak skoro? Celý život mal pred sebou…“

Na to nevie nikto odpovedať. Je to skutočnosť, ktorú sa nepodarí zmeniť ani Davidovi Copperfieldovi ani žiadnemu z astrológov.

A nám, tu na Zemi, s ktorými má Boh ešte čo-to na pláne, ostáva len spomínať, obetovať za duše zosnulých modlitbu a veriť, že sa na nás zhora pozerajú a držia nám prsty pri prekonávaní životných prekážok…

Lenka Novotná, Víťaz

Mystérium viery


Boh nás na počiatku stvoril dokonalých, lebo nás stvoril zo seba a pre seba – pre lásku. My sme ho sklamali, no vzápätí sme mu dali nádherný dôvod, aby k nám prišiel osobne ako Syn. Boh ako dokonalý Tvorca a Stvoriteľ všetkého, čo je, v samej múdrosti svojho Svätého Ducha prišiel medzi nás, ako jeden z nás, aby svoje deti už nielen učil, či vychovával, ale v osobe Syna a človeka aj prijal.

Mnohí z nás ani netušia, kto to Boh vlastne je, sú. Ako trojjediný Boh v trojjednote a jednej podstate neustále tvorí svoje stvorenie a napĺňa poriadkom svojej múdrosti v Duchu všetko, čo je. Syn nás chráni a dáva zmysel aj tomu ľudsky nepochopiteľnému a bolestivému, čo sa na svete udeje. Dal zmysel Adamovmu hriechu, dal zmysel našej biede a dal zmysel smrti, ktorú zmenil v život. A aby sme si nemysleli, že nás ponechal osamelých a vzdialených od jeho moci, zoslal nám anjelov a svätcov, aby sme pochopili, že nebo je bližšie ako si vieme predstaviť.Stačí si uvedomiť, akú moc dávame Bohu svojou vierou a ako mu umožňujeme pôsobiť v našom živote.

Čo je vlastne viera – mnohí si mylne myslia, že je to akýsi náboženský tradicionalizmus, ktorý má svoje pravidlá a dogmy, ktoré sa nesmú porušiť. Chybou je, že človek hodnotí všetko nepochopiteľné a nepoznané len v medziach svojho rozumu, ktorý sa v dnešnej dobe tak veľmi preceňuje. Viera je ako otvorené dvere, cez ktoré umožňujeme zázrakom aktívne pôsobiť v nás a okolo nás. Viera nepozná pojem nemožného alebo nereálneho, nemá rozmery a nič ju neohraničuje. Ak v niečo veríme, prispôsobujeme všetky udalosti v našom živote tak, aby vo viere mali konkrétny zmysel a teda nič nie je náhodné. Náhodou ľudia nazývajú to, čo sa logicky nedá zdôvodniť a čo je v skutočnosti Božím riadením. Aby mohla byť naša viera živá, teda nielen v našich slovách, počte omší a ružencov či pútí, musí byť upevnená neustálou VĎAČNOSŤOU. Ak sa vo viere modlíme a o niečo prosíme, tak vo svojej ľudskej slabosti môžeme zapochybovať o splnení našich prosieb. No ak neustále ďakujeme aj za tie najobyčajnejšie veci, naša viera sa stane zhmotnenou a reálnou, samozrejmosť zmení v dar a Bohu dá konkrétne črty a skutočnú moc. Mnohí z nás neustále len prosia a sťažujú sa, lebo si neuvedomujú nesmierne množstvo darov a milostí, ktoré každý deň od Boha dostávajú a to len preto, lebo neďakujú. Ak ďakujem, uvedomujem si reálnosť Boha, ktorý už nie je len kdesi v nebi, ale je veľmi blízko nás.

Okolo nás je množstvo jeho anjelov, ktorí chcú pomáhať a plniť naše prosby a potreby, ale tým, že je pre nás Boh príliš transcendentný a vzdialený, neveríme a neprijímame ich prítomnosť a moc. Sú s nami, keď plačeme a objímajú nás a utešujú, sú s nami, keď sa učíme a radia nám, uzdravujú nás prostredníctvom Boha, no my ich neprosíme. Ak vo viere poprosíme Boha a jeho anjelov o pomoc, dodávame im tým silu a reálnosť. Je to, ako keď zažnete zhasnutú žiarovku, tak aj bezmocní, no stále prítomní anjeli dostanú cez našu prosbu a vieru moc, aktívne pomôcť. Anjelov je veľmi veľa v našej prítomnosti, nikdy nie sme sami, no veľmi sa nudia, lebo ich neprosíme o pomoc a neprosíme preto, lebo neveríme a neďakujeme. Keď v niečo veríme, tak máme aj dôveru, že neprosíme do vetra či ničoty, ale preto, že vieme, že nás niekto počúva. A keď ďakujeme, dokazujeme, že nás vypočuli a že počúvajúci a pomáhajúci Boh existuje. Problém je ale v tom, že my ďakujeme často len za to, čo nám vyhovuje a čo sa nám hodí, či o čo sme žiadali a dostali sme to. No Boh nie je sluha a pre všetko má čas, lebo On najlepšie vie kedy, ako a prečo. Kedy napríklad ďakujeme za urážku – to je to druhé nastavené líce – ak ju neprídeme a zahoríme nenávisťou a pomstou, strpčíme život sebe, iným a nakoniec to bude ešte horšie. Neďakujeme za neúspechy, lebo nie všetko, čo by sme chceli, je pre nás dobré a prospešné, dokonca by to mohlo vzbudiť pýchu a ublížiť duši. Neďakujeme za bolesti, veď nimi sa učíme prijímať sa. Len v bolesti a smútku dávame Bohu šancu a spomenieme si na neho, ňou sa posväcujeme – sme ako trpiaci Ježiš a podobáme sa mu, ňou zachraňujeme svet a pomáhame dušiam v očistci.

Boh nehľadí ľudským pohľadom ani nezodpovedá ľudským kritériám, ktorými ho obmedzujeme na úroveň našej obmedzenosti. Boh urobí aj to najmenej očakávané či príjemné len preto, aby nás nestratil a aby sme sa zobudili z našej klamnej a zhubnej spokojnosti a zaslepenosti. Nič nie je pre človeka a jeho dušu zhubnejšie, ako pýcha – teda nadradenosť v sebe a voči iným, sebaklam či v osobnej spokojnosti, zbožnosti, spravodlivosti, múdrosti či poníženosti. Dôležité je, aké svetlo dobra pôsobí v našich skutkoch a srdci, s akým úmyslom konáme dobro – či z vypočítavosti a pokrytectva, alebo len a len z nezištnej a pravej lásky. Toto je u Boha a pri jeho súde jediné a pravé kritérium spásy.

Lucia Galdunová, Víťaz