Už viem, ako chutí večnosť


…spieva sa v známej piesni skupiny No Name. Nie, nechystám sa uvariť nejaký čarovný elixír, aby sme posúdili chuť večnosti, nie som jedna z tých haloweenských čarodejníc :). Chcem sa spolu s Vami v týchto pochmúrnych, ale dôležitých dňoch zamyslieť nad podstatou večnosti.

V týchto dňoch sme sa možno viac a intenzívnejšie zaoberali slovom „večnosť“. Najmä vtedy, keď sme prechádzali popri hroboch, zapaľovali sme sviečky a kahance a ponorili sa do spomienok. Možno nebudem sama, keď poviem, že mi pri všetkých tých spomienkach naskakujú zimomriavky. Vyzdobený cintorín, kvety a vence rôznych druhov a farieb, mihotajúce sa plamienky sviečok… To všetko vo mne vyvoláva akúsi nostalgiu.

Živo si spomínam na chvíle strávené s blízkym človekom, na ktorého hrob som zapálila sviečku. Pri dedkovom hrobe sa mi vybaví sánkovanie v zime, pestovanie maku na záhradke alebo jeho pokusy naučiť ma na bicykli bez pomocných koliesok, čo sa mu, samozrejme, úspešne podarilo. Väčšinu zosnulých príbuzných som nepoznala a len podľa fotografií som si skúšala predstaviť, o koho presne ide.

Vtedy, keď som bola ešte malá, nechápala som podstatu večnosti, vybavovala som si to len cez slová rodičov, starých rodičov a pani katechétky v škole. Ale ani teraz nemôžem s istotou povedať, že tomu všetkému rozumiem.

Človeku sa v mysli vynárajú predstavy o živote „na druhej strane“, ktoré si vytvorí sám, ale na to, či sú pravdivé, príde až vtedy, keď sa raz sám stane ich súčasťou.
Teraz, keď som zas o kúsok staršia, si uvedomujem, že život je nevyspytateľný a ľudia nežijú večne, tak ako som si kedysi myslela. Na tej druhej strane sa človek môže naozaj ocitnúť zo dňa na deň. Je to smutná, no zároveň aj radostná skutočnosť. Dá sa na ňu pozrieť z dvoch strán.

Smutné je na nej to, čo vidíme. Vonkajšok – slzy, plač, autonehoda, hrob, depresie pozostalých, strach zo samoty, sviečky, fotky, spomienky… Veci, ktoré v nás vyvolávajú smútok a pocit, že nám náš blízky hrozne chýba. Ale… áno, aj keď sa to nezdá, existuje aj tá krajšia stránka skutočnosti. Je to vnútro, podstata večnosti. Nebo, večná blaženosť, pokračovanie života aj po smrti.

Ľuďom ich blízkych už nikto späť nevráti a mnohí si želajú, aby tu boli opäť s nimi. Ale zoberme si súčasnosť a dianie vo svete. Stres, chaos, každodenné starosti. My sa musíme každý deň zaoberať dianím okolo nás, zvládať požiadavky života. Ľudia na „druhej strane“ už nemusia riešiť, ako uživiť rodinu, nemusia žiadať vyšší plat, čakať s bolesťami v čakárni u lekára či stáť v niekoľkometrovom rade pred pokladňou v hypermarkete. Dá sa povedať, že sú v stave „bez tiaže“. Ich čas tu na zemi už vypršal. Podľa Boha už možno naplnili poslanie, pre ktoré boli stvorení a On si ich opäť vzal k sebe Domov.

Možno si teraz pomyslíte, aké morbídne myšlienky používam a čo to tu táram, veď nič z toho nemôžem vedieť. Máte pravdu, nemám (tak ako určite ani vy) ani najmenšie tušenie ako večnosť vyzerá. Ale jedno je isté – je to predstava reálneho života , ktorý bude nasledovať po smrti. Nie je to rozprávka pre deti či sci-fi pre dospelých.

A smrť? Parafrázujem citát, ktorý použil náš duchovný otec: „Smrť nie je bodka, je to len čiarka v živote človeka, respektíve za životom človeka.“

Žiaľ, určite sa nedá rozmýšľať o pozitívnej stránke večnosti, keď si na náhrobnom kameni nádherne vyzdobeného hrobu prečítate meno mladého človeka. Či už zomrel tragicky, náhle či po prehre boja so zákernou chorobou. Pomyslíte si: „Prečo odišiel tak skoro? Celý život mal pred sebou…“

Na to nevie nikto odpovedať. Je to skutočnosť, ktorú sa nepodarí zmeniť ani Davidovi Copperfieldovi ani žiadnemu z astrológov.

A nám, tu na Zemi, s ktorými má Boh ešte čo-to na pláne, ostáva len spomínať, obetovať za duše zosnulých modlitbu a veriť, že sa na nás zhora pozerajú a držia nám prsty pri prekonávaní životných prekážok…

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.