Po krátkej odmlke našich dopisovateľov zo Sankt-Peterburgu pokračujeme novými časťami, venovanými aj naďalej konfliktom. S konfliktami sa stretáme dennodenne, ako doma, na ulici, tak aj v práci. Uvedomujeme si, že sú to odborné články, avšak spracúvajú aktuálne témy dnešného sveta, môžme sa z nich poučiť.
Vo vzájomných vzťahoch vzniká štrukturálny konflikt mimo zamestnania z dvoch príčin:
1. nesprávne ohodnotenie možností človeka
2. orientácia na stereotypy
Pozrime sa najprv na prvú príčinu – nesprávne ohodnotenie možností človeka. Vždy, keď niekomu predkladáme naše požiadavky, či nám niekto predkladá jeho požiadavky bez poskytnutia reálnych možností človeka, vzniká hrozba štrukturálneho konfliktu. O aké možnosti ide? Fyzické, psychické, osobnostné a vekové. Nech nás dané skutočnosti akokoľvek hnevajú, kazia nám náladu, predsa – naše telo, výnimočnosť našej nervovej sústavy nás v mnohom obmedzujú.
Niektoré obmedzenia prijímame celkom pokojne, napr. ťažko si predstavíme človeka, ktorý by sa nejako znepokojoval, že nevie lietať ako vták. Gravitačný zákon, ktorým sme viazaní k zemi, berieme ako fakt. S podobným pokojom prijímame, že naše ruky nedokážu vyvinúť schopnosť prekonať zemskú príťažlivosť, hoci krídla vtákov spomínané dokážu. Jestvuje však mnoho obmedzení, ktoré nie sú takto očividné či zrejmé a ak ich neberieme do úvahy, potom dôjde k štrukturálnemu konfliktu. Nejaké príklady?
Dieťa v predškolskom veku nedokáže udržať svoju pozornosť pre istú činnosť viac ako 15 minút. Daná skutočnosť je podmienená úrovňou rozvoja a stupňom zrelosti jeho nervovej sústavy. Ak je dieťa v puberte, zasa ťažko kladie odpor skupine – očakávať teda, že ono v triede zostane, ak celá trieda z vyučovania ujde, je nereálne. Ak je manžel flegmatik, ťažko sa dá čakať, že sa radostne nadchne a podporí vaše plány emigrovať napr. do Austrálie. Dynamické zvláštnosti, osobitosti jeho nervových procesov sú také, že potrebuje viac času na to, aby prijal nejaké zmeny vo svojom živote. Taktiež starým ľuďom je ťažké meniť svoje návyky a učiť sa niečo nové. Nie však preto, že sa držia „starého“, ale preto, lebo nervový systém sa s vekom stáva rigidnejším (z latinského „rigidus“ – tvrdý, nehybný, neohybný, nepoddajný). Ak má človek slabo vyvinutý návyk sebakontroly, sebaovládania, ťažko od neho možno chcieť, aby sa ovládal napr. v emocionálne vypätých situáciách. Je nemožné žiadať od človeka závislého na alkohole (čo je choroba), aby „ napol všetky svoje sily“ a prestal už konečne piť „… ak mu za to stojí rodina, zdravie“. Jednoducho toto nedokáže, nevie urobiť – podobne ako silou vôle nemožno zastaviť kýchnutie, ak máme nádchu.
Nuž a v uvádzaní ďalších a ďalších príkladov by sme mohli pokračovať ešte riadne dlho. Všetky však vedú k spoločnému záveru – každý z nás je pod vplyvom ohraničení, ktorých zdrojom je naše telo a psychika. Preto vzniká štrukturálny konflikt a riešiť ho môžeme len vedomým úsilím. Ako?
1. Potrebujeme sa neustále vzdelávať. Získavať poznatky z oblasti fyziológie, medicíny, psychológie a sociológie. Príčinou mnohých nedorozumení, konfliktov a problémov v našom živote je totiž nevzdelanosť. Preto, ak chceme byť zdraví a šťastní, musíme sa stále učiť a zdokonaľovať. Dnešný svet nám ponúka mnoho možností ako získať nové poznatky – obchody sú preplnené knihami, máme po ruke internet, môžeme sa ísť poradiť so špecialistom, či človekom s mnohými skúsenosťami v aktuálnych otázkach.
2. Je dôležité poznať blízkeho človeka. Byť pozorný a vnímavý k jeho prejavom ako reálnej bytosti a nie podľa mojej predstavivosti o ňom, aký by, podľa mňa, mal byť. Získaná informácia nám pomáha orientovať sa v tej-ktorej situácii s tým-ktorým človekom. Potrebujeme odlíšiť jeho správanie podmienené zvláštnosťami organizmu a objektívne jestvujúcimi ohraničeniami od jeho vrtochov, rozmarov, lenivosti alebo „škodlivosti“. Až potom môžeme uvažovať, čo robiť ďalej. Tam máme dve možnosti:
1. Ak je správanie človeka podmienené faktormi, ktoré nemožno zmeniť, potom treba situáciu prijať takú, aká pre daný moment je. Napr. mnohé zmeny správania sa detí môžeme očakávať len s pribúdajúcim vekom. Prosto, nezostáva nám nič iné, iba čakať, až dieťa dozreje, aby mohlo splniť predkladané požiadavky. Túto cestu môžeme nazvať „cesta prispôsobenia sa, cesta zrieknutia sa nereálnych požiadaviek“. Spomínaná cesta sa na prvý pohľad zdá byť veľmi pasívna. Ba môže nás i pohoršiť: „Prečo takto?! Je predsa treba niečo robiť!“ Áno, treba. Treba prijať človeka takého, aký je. Nájsť v jeho zvláštnostiach, osobitostiach nielen slabé, ale aj silné stránky. Vyzbrojiť sa trpezlivosťou, milosrdenstvom – t.j. milovať ho takého, aký je.
2. Ak na faktory, ktoré určujú správanie sa človeka, možno principiálne vplývať, ale v danom momente nám chýbajú zdroje pre zmenu, môžeme si vybrať druhú cestu – „cestu spoločného hľadania a rozvoja chýbajúcich zdrojov“. Je totiž dôležité, aby sme neboli veľmi nároční a nežiadali sme zmeny od človeka, ale vybrali si cestu spolupráce a spojili sa s týmto človekom proti danej probléme.
Vezmime si ako príklad v súčasnosti vážny problém, ktorým je alkoholizmus. Ako prejsť od výčitiek, nadávok, škandálov ku konštruktívnemu riešeniu takého dlhodobého konfliktu?
1. Potrebujeme vedieť, aký je rozdiel medzi opitosťou ako jedným druhom spoločenského správania sa a alkoholizmom ako chorobou.
2. Pri analýze správania sa opilca je potrebné určiť, či trpí alkoholizmom, alebo je to len jeho škodlivý návyk dať si v krčme či bare cestou z práce „za pohárik, dva“ s priateľmi.
3. Potrebujeme mať poznatky ako prekonať alkoholizmus, aká je ich efektivita a učiť sa aj zo skúseností, ktoré nahromadilo ľudstvo v danej záležitosti doposiaľ. Po tom, ako sme získali nevyhnuté informácie a ak je už čas pre riešenie problému, si môžeme „sadnúť za stôl pohovoriť“ – spoločne s alkoholikom prediskutovať ďalšie kroky k uzdraveniu.
Predošlým nechceme povedať, že cesta uzdravenia bude rýchla a ľahká. Skôr bude veľmi dlhá a ťažká. Môže sa stať, že alkoholik nie hneď prijme, čo mu predkladáte. Ako „vec“ vidíte vy. Nie hneď bude súhlasiť a pripustí si fakt, že je alkoholikom. Skôr s ním bude treba trpezlivo hovoriť a argumentovať.
Avšak inej cesty, iného spôsobu riešenia niet. Osobnostne a rodinne rásť, niečo budovať sa dá iba vzdelávaním a vynakladaním každodenného úsilia pre uskutočnenie tohto cieľa.
Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg