Mesiac: máj 2011

Publikované

Za Jozefom Birošom

Ako spomienku na Jozefa Biroša, ktorý nás predišiel do večnosti vám naši čitatelia, chceme trocha priblížiť rodinu Birošovcov z USA, ktorí majú pôvod v našej farnosti Víťaz.

Jozefa Biroša si mnohí z vás určite pamätajú – vysoký, usmievavý, prešedivelý pán, ktorý skoro vždy v rukách držal fotoaparát. Veľmi rád chodil na Slovensko, pretože ho mal veľmi rád. Rad spieval slovenské ľudové piesne (nosil si ich vo vlastne vytvorenom spevníku) a rád nosil slovenský kroj, hlavne v Amerike a tak priznával svoj pôvod.

V jeho povahe dominovala skromnosť a pokora. Bol veľkým podporovateľom Božieho diela, ako v Amerike, tak aj u nás. Vždy, keď prišli so svojou manželkou Ankou do našej farnosti Víťaz, nezabudli zájsť za duch. otcom Jurajom, alebo terajším duch. otcom Oliverom a s láskou venovali svoj milodar. Veľmi sa tešil nášmu farskému časopisu, ktorý aj finančne rok čo rok podporoval.

Nezabudnime na nášho hrdého, „koreňmi spojeného rodáka“ a za jeho obety mu chceme cez modlitby vyprosovať Božiu milosť, nech sa so vzkriesenym Kristom teší vo večnosti!

V tomto príspevku, ktorý napísal za pomoci svojej druhej manželky Anky, opisuje genézu svojej rodiny od čias vysťahovania sa do Ameriky až po rok 2003.



Na snímke je kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho, ktorý sa postavil aj z rúk mozoľov Víťazanov vo Wilkes-Barre, PA Kostol dal postaviť otec Jozef Murgaš. Na hlavnom oltári a bočnom oltári sú jeho vlastnoručne namaľované obrazy.


Môj otec Štefan Biroš prispel svojím skromným životom baníka v USA k mozaike misionára z Víťaza. Hneď v úvode chcem povedať, že všetci ľudia, ktorí prichádzali do USA za dobrodružstvom, ale hnaní biedou z domu, prišli za prácou a nie ľahkou. Ale čo je najdôležitejšie, priniesli vieru v Boha, ktorou aj žili a ktorá im napomáhala niesť nie ľahký život. Svedčia o tom nádherné chrámy, ktoré boli doslova z mozoľov slovenských rúk postavené a len v mestečku Wilkes-Barre a okolí je ich 11. A o to sa zaslúžili aj Víťazania.

Kníh o slovenskom vysťahovalectve je veľa. Píše sa o ľuďoch, zväčša o tých, ktorí svojim umom veľa dokázali. Málo sa píše o tých „robotníkoch vo vinici Pánovej“, do ktorej chcem zaradiť aj môjho otca Štefana Biroša, narodeného 18. 9. 1891 vo Víťaze. Jeho otec Jozef sa narodil 14. 3. 1869 vo Víťaze a Anna Jenčová (manželka) sa narodila 12. 11. 1872 tiež vo Víťaze. Narodilo sa im sedem detí, z toho 3 dcéry – Apolónia, Zuzana, Alžbeta (Pacovská) a 4 synovia – Štefan (môj otec), Andrej, Anton (otec Heleny Stašíkovej, Valenta Biroša, Regíny Štofaníkovej a kňaza Jána Biroša) a Jozef (otec Františky Čechovej, + Štefana Biroša, Alberta Biroša, Jozefa Biroša, Heleny Baluchovej, Márie Haľkovej a Emílie Uličnej).

Najstarší bol môj otec Štefan, ktorý sa vysťahoval do USA ako 16-ročný chlapec v roku 1907. Z rozprávania môjho otca viem, že aj môj starý otec Jozef bol viackrát v USA za prácou, ale vždy po zarobení peňazí sa vrátil do Víťaza, aby mohol lepšie žiť. Otec začal pracovať najprv krátko v Pitsburgu, ale zakrátko odišiel do Wilkes-Barre, pretože tam potrebovali baníkov. Ako 22-ročný sa stretol s Alžbetou Cicoňovou, ktorá pochádzala so Šindliara a ako 16-ročná v roku 1910 tiež odišla do USA, do Wilkes-Barre. Oženil sa s ňou 29. 4. 1913 v kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho vo Wilkes-Barre, kde ich sobášil otec Jozef Murgaš z Tajova.

Na sobáš prišla otcova sestra Apolónia, ktorá zostala v USA a asi v roku 1921 prišiel aj ďalší brat otca Andrej, ktorý neskôr sa oženil so sestrou Alžbety Cicoňovej mojej matky Annou. Teda dvaja bratia z Víťaza mali dve sestry zo Šindiara.
Vrátim sa však k môjmu otcovi Štefanovi, ktorý pracoval ako baník v bani 35 rokov a vychoval 8 detí, dve dievčatá – Annu a Žofiu a 6 chlapcov – Jána, Cyrila, Štefana, Jozefa, Bernáta a Metoda.

Z rozprávania rodičov viem, že keď prišli loďou do New York-Elbis Island (ostrov), tak všetkých dali do takzvaných očisťovacích táborov, čo nebolo príjemné. Na pamiatku tejto udalosti prispeli aj moji rodičia istou sumou dolárov na múr, ktorý sa nachádza pri soche Slobody, kde sú vyryté aj mená mojich rodičov, hoci vtedy, keď prišli do USA, ešte ani o sebe nevedeli. Naša výchova bola tvrdá, pretože sme sa rodili jeden po druhom a pracoval len otec. Ale rodičia bez reptania prijímali deti a vychovávali nás k rodičovskej poslušnosti, ale predovšetkým k poslušnosti k Pánovi. Keď mal najstarší brat Ján 15 rokov, začal pracovať v bani vedľa otca. Pracoval v bani 11 rokov a jeho spomienky sú neradostné. Keď nechcel zostať baníkom celý život, v noci sa učil za zvárača a ráno išiel na šichtu do bane. Tak pomáhal svojim rodičom a odovzdával každý cent do rodiny. O živote našich baníkov by sa dalo veľa rozprávať. Z terajšieho pohľadu to bola ozaj otrocká práca za minimálnu mzdu. Rodičia sa snažili deťom dať predovšetkým vzdelanie, aby ich život bol ľahší. Krásne sú spomienky na život vo farnosti a život, kde sa schádzali rodičia v takzvaných spolkoch. Pretože anglicky nevedeli, táto skutočnosť ich združovala a vedeli si aj navzájom pomáhať. Farár a rádové sestry boli ústrednými postavami v ich živote, ale aj v živote nás detí.

Moji rodičia boli osadníci kňaza Jozefa Murgaša, ktorý vystavil prekrásny kostol zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Bol to kňaz svätého mena, na ktorého sme právom hrdí. Postavil aj krásnu školu vedľa kostola, ktorá slúži dodnes. Túžbou môjho otca bolo vždy ešte aspoň raz vidieť rodnú dedinku Víťaz. Vychovávali nás k láske aj k ich rodnej zemi Slovensku. Žiaľ, otcovi sa jeho túžba nenaplnila, nebolo peňazí na cestu. Mama túto túžbu nikdy nemala, práve naopak, lebo jej spomienky na detstvo s macochou zanechali aj zlé spomienky na rodný kraj. Preto ho netúžila vidieť. Otec zomrel 11. 3. 1959 a mama 6. 1. 1978. Teta Apolónia sa vydala za vdovca so 4 deťmi, keď jej prvý manžel tragicky zahynul a nadobudla meno Straková. Potom mali spolu ešte 3 deti. Sestrina teta sa dožila krásneho veku 97 rokov, ale aj krásneho stretnutia s terajším kňazom Jánom Birošom, ktorý pôsobí v Dubovici na Slovensku. Je to jej synovec. Tiež jej syn František má syna kňaza, takže v roku 1990, teda rok pred svojou smrťou, zažila promóciu vnuka Jaheň A. Straku a stretnutie so synovcom Jánom, kňazom.

Strýko Andrej, ktorý si zobral maminu sestru Annu Cicoňovú zo Šindiara, vychoval 4 deti. Aj z jeho rodiny je jeden vnuk – kňaz menom Ján Ruth, ktorý navštívil Víťaz.
Chcem sa ešte vrátiť k udalosti môjho brata Štefana. Štefan bol najhorlivejší Slovák v našej rodine. Rád navštevoval Slovensko, aj keď len s jednou nohou. Nosil náboženské knihy na Slovensko. Raz sa to znepáčilo Prahe a po prehliadke batožiny na colnici a tlaku komunistických colníkov dostal infarkt. My sme dostali správu o jeho úmrtí, takže jeho posledná cesta do Víťaza bola ukončená v Prahe. Vieme si všetci domyslieť situáciu, aká bola, keď sa v roku 1983 za obdobia totality objavila náboženská literatúra v batožine môjho brata. Ťažko aj teraz na to pomyslieť. Bola to cesta, na ktorú sa vydal úplne sám, hoci predtým so svojimi súrodencami navštívil Víťaz štyri – päťkrát, prvýkrát v roku 1965.

Moja stryná Apolónia sa dožila 97 rokov. Rada spomínala na Víťaz, žiaľ, nikdy viac ho nevidela. Sestra môjho otca, teta Apolónia, videla všetkých svojich súrodencov, môj otec Štefan videl iba dvoch súrodencov. Aj preto bola jeho veľká túžba vidieť rodnú dedinku a tých, ktorých zanechal, ale aj tých, ktorých nikdy nevidel vo Víťaze.



Na hornej snímke je naša rodina Štefana a Alžbety Birošovcov v roku 1928. Na kolenách sediaci som ja ako dvojročný.

Na dolnej snímke z roku 1943 je celá rodina – horný rad zľava: Bernát, Jozef, Cyril, Štefan, Metod; dolný rad zľava: otec Štefan, Žofia, Ján, Anna a mamka Alžbeta


list z rodinného archívu Birošovcov, ktorý poslali na Slovensko ako podklad do diplomovej práce.

spracoval M. Magda

Publikované

Cirkev univerzálna a partikulárna


Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra. CIC kánon 368 a podľa kánona 373 patrí právo zriaďovať miestne cirkvi len pápežovi.

V dekréte Christus Dominus čítame: Diecéza je podiel ľudu Božieho, ktorá sa zveruje pastorálnej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, vytvárajúc tak partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze Evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a činná jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev Kristova. Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v mene Pánovom, plniac medzi nimi učiteľskú, svätiteľskú a správcovskú službu. Oni sami nech však uznávajú práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam. (bod 16). Biskupi sa majú zasvätiť svojej apoštolskej službe ako svedkovia Kristovi pred všetkými ľuďmi, starajúc sa nielen o tých, čo už nasledujú Knieža pastierov, ale venujúc sa celým srdcom aj tým, čo akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo čo nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú konečne všetci sledovať to, „čo je dobré, spravodlivé a pravdivé (Ef 5,9). (bod 11)

Bližšími spolupracovníkmi biskupa v diecéze sú i kňazi, ktorým on zveril pastorálne poslanie alebo apoštolské dielo nadfarského rázu, či už ide o určité územie diecézy alebo o osobitné skupiny veriacich alebo o zvláštny druh činnosti. Sú vzácnymi pomocníkmi aj kňazi, ktorým biskup zveruje rozličné apoštolské úlohy v školách alebo iných ústavoch a organizáciách. I kňazi pridelení naddiecéznym dielam konajú vynikajúcu apoštolskú prácu, a preto sa odporúčajú osobitnej starostlivosti zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa zdržujú. (bod 29)

„Farnosť je určité spoločenstvo veriacich natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“ Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch: „Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu. Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“ (KKC 2179)

Diecézu tvoria samozrejme veriaci ľudia, ktorí sú v náboženstve vzdelaní a hlbšie formovaní, chápu partikulárnu cirkev ako súčasť celej všeobecnej Cirkvi a ako svoju rodinu, ktorej dôverujú a v ktorej chcú prežívať svoj náboženský život. Sú aj takí členovia Cirkvi, ktorí ju vnímajú viac ako organizáciu s určitým poslaním duchovného servisu.

Na záver si priblížme niekoľko myšlienok z homílie, ktorú predniesol dnes už blahoslávaný pápež Ján Pavol II. v Rožňave.

„V Kristovi prebýva plnosť Božstva, ktorá je v biblii prirovnávaná k ohňu. Pred chvíľou sme poznamenali, že oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“ a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život je nezriedka zakladaný na majetníckej logike, na vlastnení a nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša.

Drahí bratia a sestry, vždy potrebujeme počuť slová Pána Ježiša, ktoré často opakoval svojím priateľom: „Nebojte sa!“ Ako Šimon Peter a iní, i my musíme dovoliť, aby jeho prítomnosť a jeho milosť premenila naše srdce, nestály subjekt ľudských slabostí. Musíme vedieť uznať, že niečo stratiť, ba i seba samých kvôli pravému Bohu, Bohu lásky a života, je v skutočnosti zisk a znovunájdenie seba samého plnším spôsobom. Kto sa zveril Ježišovi, zakúša už v tomto živote pokoj a radosť srdca, ktoré svet nemôže dať a nemôže ich ani vziať, ak nám ich Boh raz daroval. Má teda význam nechať sa dotknúť ohňom Ducha Svätého! Bolesť, ktorú nám spôsobuje, je nevyhnutná k našej premene. Je to realita kríža: nie zbytočne je „oheň“ v Ježišovej terminológii výrazom predovšetkým pre tajomstvo kríža, bez ktorého neexistuje kresťanstvo. Preto osvietení a posilnení týmito slovami života pozdvihnime našu prosbu: „Príď, Duchu svätý, zapáľ v nás oheň svojej lásky! Vieme, že je to odvážna modlitba, ktorou prosíme o to, aby sa nás dotkol Boží plameň. Ale predovšetkým vieme, že tento – a iba tento – plameň má moc nás zachrániť. Nechceme obranou svojho života stratiť ten večný, ktorý nám chce darovať Boh. Potrebujeme oheň Ducha Svätého, pretože jedine Láska zachraňuje. Amen.“

Nevnímajme svoju Cirkev ako organizáciu s určitým poslaním duchovného servisu, ale ako živé Kristovo telo, ktoré my všetci tvoríme, v ktorej žijeme a sme Ježišovi vždy na radosť.

čestný kanonik M. Jenča

Publikované

Nekrológ


Joseph M. Biros (84), bývajúci na 228 Ridge Ave. v Middletown nás v pokoji a náhle predišiel do večnosti v utorok 29. marca 2011.

Joe sa narodil 13. októbra 1926 v Wilkes-Barre, PA ako šieste dieťa zosnulého Stephen Biros a Elizabeth, rodenej Cicon.

Pracoval ako programátor v New Cumberland Army Depot. Patril do katolíckej farnosti Sedembolestnej Panny Márie, rímskokatolíckej cirkvi. Bol členom vojenských veteránov American Legion Post #594 so sídlom v Middletown. Bol členom Slovenského katolíckeho spolku Jednota a slovenského katolíckeho spolku Sokol v Passaic, NJ. Tento spolok bol prvým katolíckym spoločenstvom za nezávislosť, spadajúci pod Slovenský zväz v USA a Kanade so sídlom v Ohio a Národnej slovenskej spoločnosti pre USA v Cannonsburg.
Joe rád hral golf, chodil na prechádzky a veľmi rád spieval a tancoval.

Do večnosti ho predišli:
Jeho prvá manželka Dorothy Cusick Biros, syn Joseph T. Biros, zať Stephen W. Moore, bratia Stephen Biros, John Biros, Matthew Biros, Bernard Biros a sestry Sophie Biros a Anna Yatko.

Pozostalí – manželka Anna Dubisova Biros, dcéra Susan C. Moore, byvajúca v Camp Hill, brat Cyril s manželkou Margie Biros z Willingboro, NJ.

Zádušna sv. omša spojená s kresťanským pohrebom sa slávila v utorok 5. apríla 2011 o 11:00 v kostole pri 280 N. Race St, Middletown. Sv. omši predsedal rev. Louis P. Ogden. Telesné pozostatky boli uložené na cintoríne v Middletown.

-re-

Publikované

EXERCÍCIE (XXVII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Apoštoli boli po mnohých Ježišových príhovoroch nadšení jeho slovami. Ešte viac ich oduševnili jeho zázračné činy, ktoré robil pred ich očami. Ale Ježiš vedel, aké je jeho poslanie – prišiel položiť život za svojich priateľov a má zomrieť za všetkých „na odpustenie hriechov“, Ježiš je Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta.

Ježiš v každej chvíli života stál preto zoči-voči svojmu budúcemu utrpeniu. Ako vovádzal do tejto perspektívy svojich žiakov a ako ich pripravoval na budúce udalosti? Jeho budúce utrpenie malo byť strašnou skúškou aj pre žiakov, ktorých pozval, aby žili v jeho blízkosti a priateľstve, ktorí boli svedkami jeho rečí i jeho zázrakov a ktorí uverili, že je Mesiáš.

Vieme, ako Ježiš pripravoval na svoje utrpenie Matku. Pripravoval ju oddávna a dal jej prežiť hodinu odlúčenia dávno pred Golgotou. V dvanástich rokoch sa od nej vzdialil a celé tri dni ju nechal v neistote. Evanjelium nám naznačuje slovami, z ktorých cítiť ešte chvenie, že pre Pannu Máriu to nebola neškodná udalosť alebo malý zážitok. Cítila to ako otras. Prečo si nám to urobil?…

Na túto úzkosť Ježiš odpovedá a podáva tajomné vysvetlenie: „Nevedeli ste, že mám byť v dome môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Matka neporozumela týmto slovám, ale o toľko vrúcnejšie ich zachovávala v srdci. Možno tušila, že celý jej budúci údel je zahrnutý do týchto slov, že tieto slová vopred určujú budúce dejiny jej vzťahov k Synovi.

Ježiš pri nájdení v chráme vyslovil akýsi pevný a absolútny základ budúcich vzťahov a budúcich obetí Matky. Nevyslovil poľutovanie, ani sa neospravedlnil. A predsa Panna Mária sa nepostavila proti jeho slovu ako neskôr Peter. Nepoložila viac nijakú otázku. Prijala svoj žiaľ, a možno nejasne tušila, že je to len začiatok, že prídu ešte iné žiale – krutejšie. Takto sa v nej postupne utváral postoj, ktorý naplno zaujala na Kalvárii.

S apoštolmi to bolo ináč. Prípad Panny Márie bol výnimočný a jediný. Ona bola celkom vtiahnutá do tajomstva Ježišovho príchodu a poslania. Bola na to pripravená – bola „milosti plná“. To aby všetko obetovala s ním. Mala osobitné vnútorné svetlo a silu, aby chápala tragickú hodinu Getseman a Golgoty. Od Simeonovej predpovede sa celý jej život rozvíjal v znamení veľkej budúcej skúšky utrpením. Roky a roky sa v nej rozvíjala ochota a odhodlanie pre budúcu krížovú cestu.

Takto to bolo s Matkou, s ktorou Ježiš žil tridsať rokov. Pre prípravu apoštolov mal Ježiš len málo času, príliš málo času na toľko úloh. Jeho verejný život nemal trvať dlhšie ako necelé tri roky. Necelé tri roky! Prv, než mohol Ježiš hovoriť apoštolom o svojom budúcom utrpení, musel ich oboznámiť so svojimi myšlienkami, so svojou náukou, so svojim poslaním, so svojou osobou. Toľko úloh na trojročný seminár! Čo prv? Najprv im predkladal svoje myšlienky, svoju náuku. Potom im zjavoval postupne sám seba. Obidvoje, svoju náuku i svoje Božie synovstvo – dotvrdzoval svojimi činmi, uzdraveniami, zázrakmi. Až potom im mohol začať hovoriť o tom, čo mal stále na mysli – o svojich budúcich utrpeniach. Apoštoli si v takom krátkom čase aj tak nevedeli osvojiť túto úplne novú perspektívu. Taký mocný a bude trpieť!

I keď apoštoli nechápali Ježišove slová o utrpení, On sa znova k tomu vracal. I keď teraz nechápali, že by jeho život mohol byť takto násilne pretrhnutý, On sledoval iný cieľ: po jeho smrti sa im všetko rozjasní, začnú chápať zmysel všetkých udalostí a budú z toho vyvodzovať závery a dôsledky pre svoj život a pre svoje poslanie. Preto im všetko dôkladne chcel vopred povedať.

Panna Mária mala byť zrelá pre spoločné utrpenie pod krížom. Pod krížom sa zavŕšilo jej podstatné poslanie Matky. Jej poslanie začalo podstatne Zvestovaním. Dokončilo sa na Golgote. Apoštoli neboli vo chvíli ukrižovania ešte duchovne zrelí. Rozutekali sa. Dozreli až neskôr. Aj ich poslanie sa začalo až neskôr. „Pošlem vám Ducha Povzbuditeľa…“, „Iďte a učte…“ Ich úloha sa začala až po zoslaní Ducha svätého. Vtedy dorástli na neohrozených poslov vzkrieseného Krista. Ale Ježiš ich chystal na všetko vopred. I keď nechápali jeho predpovede o budúcom utrpení, hovoril im o všetkom podstatnom, čo ho čaká, aby mohli pochopiť všetko neskôr – „až sa to stane.“

Keď Ježiš prvý raz predpovedá apoštolom svoje utrpenie a smrť, šok je prudký. Ježiš hovorí o svojom utrpení po tom, čo Peter vyznal vieru na ceste do Cézarey Filipovej. Na otázku: „A za koho ma považujete vy?“ hlava apoštolov odpovedá menom všetkých: „Ty si Kristus! Syn Boha živého!“ Ježiš blahoželá Petrovi k tomuto vyznaniu z vnuknutia Božieho: „Blažený si, Šimon, syn Jonášov…“

Cieľ, ktorý Ježiš oddávna sledoval s apoštolmi, je dosiahnutý. Učeníci uverili a veria a sú presvedčení, že Ježiš je očakávaná postava dejín – Mesiáš a Syn Boží. Toto je veľmi vážna udalosť. Ale je to len prvá etapa cesty. Kým neprešli túto prvú etapu, Ježiš im nemohol zjavovať ďalšie veci, lebo by naskrz neboli nič chápali. Najprv sa museli utvrdiť v tom, že Ježiš je skutočne jediný Očakávaný, Poslaný Záchranca – len potom im mohol hovoriť o Mesiášovi trpiacom.


Keď už učeníci uverili v jeho poslanie, musel Ježiš ísť nevyhnutne ďalej a naznačiť im presnejšie, ako splní svoje mesiánske poslanie. Utrpenie a smrť nebudú v jeho živote čímsi vedľajším. Jeho utrpenie a smrť bude čosi podstatné. Lebo práve cez jeho utrpenie a smrť budú ľudia definitívne zachránení. Nestačí, aby jeho apoštoli uverili v Mesiáša a Syna Božieho. Musia veriť v Krista ukrižovaného, v muža bolesti, musia veriť v zachraňujúcu cenu jeho utrpenia a smrti. Preto, len čo Ježiš blahoželal Petrovi k vyznaniu viery, začína odkrývať nové veci. „Odvtedy začal Ježiš poučovať svojich učeníkov, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť…“ (Mt 16,21).

Ježiš je priamy a otvorený. Svätý Marek nám dáva tušiť, aký dojem vyvolal u apoštolov táto krutá priamosť jeho reči: „Hovoril im to otvorene“ (Mk 8,31). Akoby touto otvorenosťou boli prekvapení a akoby boli čakali, že tieto veci by mali ostať v prítmí a skryté. Krátko predtým apoštoli počuli vyznanie viery v Ježiša a pochvalu za to. Teraz počúvali prvý oznam o katastrofe, ktorá sa mala privaliť na Ježiša. To bolo prekvapenie, zarážajúce dych. Či si židia nepredstavovali príchod Mesiáša skôr ako slávny príchod? A naraz Kristus predkladá apoštolom úplne iný obraz o tejto udalosti: „Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, starší z ľudu, veľkňazi a zákonníci ho zavrú a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mrtvých“ (Mk 8, 32).

Takýto osud úplne protirečil idey, ktorú si apoštoli robili o príchode a ustanovení nového Kráľovstva – niekoľkokrát sa dokonca hádali, kto z nich zaujme v ňom prvé miesto. Chápali ho ako pozemský štát.

Peter, ktorý pod Božím vedením jasne spoznal Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna pochopil, že Ježišova predpoveď o utrpení a smrti je neslýchané, vážne a neuveriteľne dôležité. Nemohol zniesť hrôzu tejto myšlienky. Majú sa v ňom zrútiť všetky sny o mesiánskom víťazstve?

Odvážne slová, ktorými Ježiš upozornil apoštolov na svoje budúce utrpenie, chápe Peter azda ako ústupok chvíľkovej slabosti o znechutenia. Farizeji sú tu naozaj ako ustavičná hrozba. Peter si myslí, že Ježiš na chvíľu podľahol tomuto tlaku. Preto Peter chápe Ježišovo slovo „treba mi trpieť“ nie ako vyjadrujúce vážnosť Božieho podujatia zachrániť svet, lež ako chvíľkovú depresiu a ako fatalizmus, pred ktorým sa kapituluje. Peter myslí, že Ježiš sa dal na chvíľu ovplyvniť nepriateľstvom, ktoré ho obklopuje a že na chvíľu stratil dôveru v dobrý výsledok svojho zápasu. Peter sa nechce zúčastniť na takomto ústupe. Nechce utrpenie, ani porážku, no nadovšetko nechce smrť. Peter myslí, že prišla chvíľa, aby použil svoje postavenie vodcu medzi apoštolmi. Nazdáva sa, že je vhodnejšie zavolať Ježiša nabok, aby mu mohol povedať otvorenejšie a aby nemusel zaťahovať ostatných do debaty. Hovorí energickým tónom, ktorý prezrádza jeho nevôľu, ale súčasne by veľmi chcel povzbudiť Ježiša a vrátiť mu silu, lebo ho považuje za znechuteného a ubitého ustavičným zápasom s farizejmi.

Evanjelisti hovoria, že Peter začal Ježišovi „dohovárať“: „Bože uchovaj!“ hovorí Peter. Je to výraz, ktorým dáva najavo, že v udalostiach utrpenia, ktoré spomenul Ježiš, Peter vidí trest a kliatbu, ktorým sa treba vyhnúť za každú cenu. „To sa ti nesmie stať!“ Hovoril to s istotou, s ktorou pred chvíľkou vyznal, že Ježiš je Mesiáš a Syn Boží. Ak je Ježiš Mesiáš, ku nijakej katastrofe nemôže dôjsť! Takto sa pred Petrovým zrakom rozptýlili mračná, ktoré na chvíľu zastreli obzor. No nič z toho sa nestane! Mesiáš nezomrie!

Odpoveď Kristova je najprudkejšia, akú poznáme: „Odíď mi z očí! Pokušiteľ. Si mi na pohoršenie. Lebo nemáš zmysel pre veci Božie, lež iba pre ľudské.“ V hlase a slove svojho žiaka spoznal Ježiš starého protivníka, ktorý ho už na púšti na začiatku verejného pôsobenia chcel odvrátiť od veľkej cesty záchrany ľudí, od poslušnosti voči Otcovi až po posledný dych, a ktorý ho chcel zviesť na ľahkú cestu triumfov cez oslepujúce zázraky. Peter netušil, že sa stal nástrojom a hračkou tohto Ježišovho nepriateľa. Ale Ježiš odhaľuje nový pokus svojho nepriateľa. V tejto veci nesmie zostať nič nejasné! Peter vzal Ježiša nabok, ale Ježiš sa vracia k apoštolom a pozerá na všetkých vo chvíli, keď prudko odpovedá Petrovi.

Môžeme si predstaviť spokojne, že za touto malou hŕstkou žiakov Ježiš hovorí všetkým budúcim generáciám veriacich. Hovorí všetkým a pre všetkých o slabých chvíľach, keď na nich príde pokušenie a oni budú snívať o kresťanstve bez kríža, keď budú snívať o ľahkom náboženstve, kde by nebolo treba trpieť a obetovať. Ježiš hovorí všetkým, ktorí si budú predstavovať harmonickú lásku, lásku plnú pohody, bez bolesti, skúšok a obetí, Ježiš nehovorí len to, že takýto sen je utópia. Hovorí, že tento sen pochádza od Božieho nepriateľa a treba ho rázne odmietnuť ako vnuknutie Satanove: „Odíď odo mňa, Satan!“ Kto neprijíma kríž, nech ide so Satanom.

Uvedomme si, že i Petrov protest bol pre Ježiša skutočným pokušením. Ježiš mal osobitne rád tohto apoštola, ktorého si vybral, aby raz viedol jeho Cirkev. Ježiš vedel, že Peter zakročil z lásky, aby ho odvrátil od žalostného konca. V Petrových slovách „to sa ti nestane“ Ježiš spoznal oddanosť, ktoré túži uchrániť ho pred všetkým nešťastím. Ale hovorí Petrovi: „Si mi na pohoršenie“ – si mi kameňom úrazu. Je to kameň, balvan, ktorý mu zle chápaná láska vovalila do cesty. Bolo by treba povedať, že je to zlá láska. Pretože ak chce láska odvrátiť od kríža, riskuje zvrátiť k egoizmu. Opravdivá láska, tá, ktorá pochádza od Boha a nie od ľudí, ide cestou obetí!

Touto udalosťou, takou prudkou, nám Ježiš ukazuje, kde sa aj v dnešnom živote nachádza kameň úrazu. Tento kameň úrazu je na ceste, ktorá vedie ku krížu. Tento kameň úrazu pochádza z falošnej lásky a z temného egoizmu. Rozplynie sa len pod dotykom lásky čistej, pochádzajúcej od (z) Boha, ktorá vie, že musí obetovať.

Touto očistou lásky musí ako prvý“ zo všetkých kresťanov prejsť prvý veriaci – Šimon Peter. Verí v Ježiša a má ho rád. Ale neverí ešte v Ježiša trpiaceho, ani ho ako trpiaceho nezačal ešte milovať. Peter, ktorý sa má stať skalou Cirkvi, je v tejto chvíli ešte skalou – kameňom úrazu. Skalou Cirkvi sa stane až vtedy, keď prijme Kristovo utrpenie a keď pochopí význam a hodnotu tohto utrpenia, aby tak bol ochotný zúčastniť sa raz na utrpení svojho Majstra. Veď o nejaký čas dostane poverenie a moc viesť Cirkev – „Pas moje ovce“ – spolu s oznámením svojho mučeníctva: „Keď zostarneš, vystrieš ruky, o iný ťa opáše a povedie ťa, kam sa ti nebude chcieť…“ (Jn 21, 18).

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Publikované

Toto je noc


„Toto je noc, ktorá dnes na celej zemi veriacich v Krista

vymaňuje z neprávosti sveta a z otroctva hriechu,

vracia im Božiu milosť

a vovádza ich do spoločenstva svätých.

Toto je noc, v ktorej Kristus rozlámal

okovy smrti a víťazne vstal z hrobu.

Aká nesmierna je voči nám tvoja dobrota, Otče,

aká nevyspytateľná je tvoja láska!

Aby si vykúpil otroka,

vydal si na smrť vlastného Syna!

Naozaj potrebný bol hriech Adamov,

ktorý zotrela smrť Kristova.

Ó, šťastná vina,

pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ.

Posvätné tajomstvo tejto noci

premáha zlobu, zmýva viny,

hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným.

Naozaj požehnaná noc, ktorá spája nebo so zemou

a človeka s Bohom.“

(úryvok z Veľkonočného chválospevu)

Publikované

Vzkriesení kresťania



Drahí bratia a sestry, v týchto prvých dňoch veľkonočného obdobia, ktoré trvá až do Turíc sme stále naplnení novou sviežosťou a radosťou, ktorú liturgické slávenia vniesli do našich sŕdc. Liturgické slávenie smrti a vzkriesenia Krista nie je iba jednoduchou spomienkou na tieto udalosti, ale je ich mysterióznou aktualizáciou pre život každého kresťana a každej kresťanskej komunity, pre celý náš život. Viera vo vzkrieseného Krista pretvára našu existenciu spôsobujúc v nás neustále vzkriesenie z mŕtvych, ako písal sv. Pavol prvým veriacim: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde.“

Veľká noc nesie v sebe novosť hlbokého a úplného prechodu zo života podriadeného hriechu k slobodnému životu vedenému láskou, tou silou, ktorá rúca všetky prekážky a vytvára novú harmóniu vo vlastnom srdci a vo vzťahoch k ostatným ľuďom i veciam. Každý kresťan, ak prežije tento prechod k vzkrieseniu, nemôže sa nestať novým kvasom pre svet. Sú mnohé očakávania našich čias: my kresťania musíme byť svetlými svedkami tohto nového života, ktorý priniesla Veľká noc. Veľká noc je teda darom, ktorý máme vždy hlbšie vo viere prijímať, aby sme mohli v každej situácii konať – s Kristovou milosťou – podľa Božej logiky, logiky lásky. Svetlo Kristovho vzkriesenia musí preniknúť tento náš svet, musí dosiahnuť ako posolstvo pravdy a života ku všetkým ľuďom skrze naše každodenné svedectvo.

Drahí priatelia! Áno, Kristus skutočne vstal z mŕtvych! Nemôžeme si nechať iba pre nás tento život a radosť, ktorú nám on daroval svojou Veľkou nocou, ale musíme ju darovať všetkým, s ktorými sa stretávame. To je naša úloha a naše poslanie: umožniť, aby v srdciach našich blížnych povstala nádej tam, kde je beznádej; radosť, kde je smútok; život, kde je smrť. Svedčiť každý deň o radosti vzkrieseného Pána znamená žiť vždy „veľkonočným spôsobom“ a odovzdávať radostnú zvesť, že Kristus nie je iba nejakou myšlienkou či spomienkou na minulosť, ale je osobou, ktorá žije s nami, pre nás a v nás. A s ním, skrze neho a v ňom môžeme urobiť všetko nové.

Benedikt XVI.