Partikulárne cirkvi, v ktorých a z ktorých jestvuje jedna a jediná katolícka cirkev, sú predovšetkým diecézy, ktorým sa, ak nie je zrejmé niečo iné, pripodobňuje územná prelatúra a územné opátstvo, apoštolský vikariát a apoštolská prefektúra, ako aj natrvalo zriadená apoštolská administratúra. CIC kánon 368 a podľa kánona 373 patrí právo zriaďovať miestne cirkvi len pápežovi.
V dekréte Christus Dominus čítame: Diecéza je podiel ľudu Božieho, ktorá sa zveruje pastorálnej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, vytvárajúc tak partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze Evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a činná jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev Kristova. Jednotliví biskupi, ktorým sa zveruje starosť o určitú partikulárnu cirkev, sú pod autoritou najvyššieho veľkňaza vlastnými, riadnymi a bezprostrednými pastiermi svojich ovečiek, ktoré pasú v mene Pánovom, plniac medzi nimi učiteľskú, svätiteľskú a správcovskú službu. Oni sami nech však uznávajú práva, ktoré zákonite prináležia patriarchom alebo iným hierarchickým vrchnostiam. (bod 16). Biskupi sa majú zasvätiť svojej apoštolskej službe ako svedkovia Kristovi pred všetkými ľuďmi, starajúc sa nielen o tých, čo už nasledujú Knieža pastierov, ale venujúc sa celým srdcom aj tým, čo akýmkoľvek spôsobom odbočili z pravej cesty, alebo čo nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho spasiteľné milosrdenstvo, kým nebudú konečne všetci sledovať to, „čo je dobré, spravodlivé a pravdivé (Ef 5,9). (bod 11)
Bližšími spolupracovníkmi biskupa v diecéze sú i kňazi, ktorým on zveril pastorálne poslanie alebo apoštolské dielo nadfarského rázu, či už ide o určité územie diecézy alebo o osobitné skupiny veriacich alebo o zvláštny druh činnosti. Sú vzácnymi pomocníkmi aj kňazi, ktorým biskup zveruje rozličné apoštolské úlohy v školách alebo iných ústavoch a organizáciách. I kňazi pridelení naddiecéznym dielam konajú vynikajúcu apoštolskú prácu, a preto sa odporúčajú osobitnej starostlivosti zvlášť toho biskupa, v ktorého diecéze sa zdržujú. (bod 29)
„Farnosť je určité spoločenstvo veriacich natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“ Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch: „Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu. Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“ (KKC 2179)
Diecézu tvoria samozrejme veriaci ľudia, ktorí sú v náboženstve vzdelaní a hlbšie formovaní, chápu partikulárnu cirkev ako súčasť celej všeobecnej Cirkvi a ako svoju rodinu, ktorej dôverujú a v ktorej chcú prežívať svoj náboženský život. Sú aj takí členovia Cirkvi, ktorí ju vnímajú viac ako organizáciu s určitým poslaním duchovného servisu.
Na záver si priblížme niekoľko myšlienok z homílie, ktorú predniesol dnes už blahoslávaný pápež Ján Pavol II. v Rožňave.
„V Kristovi prebýva plnosť Božstva, ktorá je v biblii prirovnávaná k ohňu. Pred chvíľou sme poznamenali, že oheň Ducha Svätého planie, ale nezhára. A predsa pôsobí premenu. Musí teda v človeku niečo pohltiť, trosku, ktorá ho ničí a bráni mu v jeho vzťahu k Bohu a k blížnemu. Tento účinok božského plameňa však desí. Máme strach, že budeme „popálení“ a radšej zostávame takí, akí sme. To vyplýva zo skutočnosti, že náš život je nezriedka zakladaný na majetníckej logike, na vlastnení a nie darovaní. Mnohí ľudia veria v Boha a obdivujú postavu Ježiša Krista, ale ak sa od nich žiada, aby sa zriekli niečoho zo seba samých, tak ustupujú späť, majú strach z požiadaviek viery. Sú tu obavy, že sa budú musieť zriecť niečoho krásneho, k čomu sú pripútaní; obavy z toho, že nasledovanie Krista nás pripraví o slobodu, o isté skúsenosti, o časť nás samotných. Na jednej strane chceme byť s Ježišom, nasledovať ho zblízka a na druhej strane máme strach z dôsledkov, ktoré to prináša.
Drahí bratia a sestry, vždy potrebujeme počuť slová Pána Ježiša, ktoré často opakoval svojím priateľom: „Nebojte sa!“ Ako Šimon Peter a iní, i my musíme dovoliť, aby jeho prítomnosť a jeho milosť premenila naše srdce, nestály subjekt ľudských slabostí. Musíme vedieť uznať, že niečo stratiť, ba i seba samých kvôli pravému Bohu, Bohu lásky a života, je v skutočnosti zisk a znovunájdenie seba samého plnším spôsobom. Kto sa zveril Ježišovi, zakúša už v tomto živote pokoj a radosť srdca, ktoré svet nemôže dať a nemôže ich ani vziať, ak nám ich Boh raz daroval. Má teda význam nechať sa dotknúť ohňom Ducha Svätého! Bolesť, ktorú nám spôsobuje, je nevyhnutná k našej premene. Je to realita kríža: nie zbytočne je „oheň“ v Ježišovej terminológii výrazom predovšetkým pre tajomstvo kríža, bez ktorého neexistuje kresťanstvo. Preto osvietení a posilnení týmito slovami života pozdvihnime našu prosbu: „Príď, Duchu svätý, zapáľ v nás oheň svojej lásky! Vieme, že je to odvážna modlitba, ktorou prosíme o to, aby sa nás dotkol Boží plameň. Ale predovšetkým vieme, že tento – a iba tento – plameň má moc nás zachrániť. Nechceme obranou svojho života stratiť ten večný, ktorý nám chce darovať Boh. Potrebujeme oheň Ducha Svätého, pretože jedine Láska zachraňuje. Amen.“
Nevnímajme svoju Cirkev ako organizáciu s určitým poslaním duchovného servisu, ale ako živé Kristovo telo, ktoré my všetci tvoríme, v ktorej žijeme a sme Ježišovi vždy na radosť.
čestný kanonik M. Jenča