Máj – čarovný mesiac s ešte čarovnejším prívlastkom „mesiac lásky“. Tento prívlastok mu právom patrí. Padajúce lupienky čerešňových kvetov vytvárajúce krásnu romantickú atmosféru, dlhšie dni, nezabudnuteľné jarné západy slnka…, ach jaj 🙂 Ale dosť snívania, poďme k veci.
Neviem, či je to nejaké nepísané pravidlo, ale osobne si myslím, že lásku by sme si nemali prejavovať len výlučne v tento mesiac (odhliadnuc od sviatku sv. Valentína). Mesiacom lásky predsa nemusí byť len máj, ale ktorýkoľvek mesiac roka. Keď svojej manželke kúpite v marci kyticu červených ruží z jednoduchého dôvodu – lebo ju nadovšetko ľúbite – neporušíte tým nijaký zákon. Tým som si istá 🙂
Mnohí ľudia si myslia, že písať o láske je ľahké. Jednoduché obsadenie postáv, ešte jednoduchší scenár, možno nejaká tá zápletka a očakávaný happyend. Nie som síce žiadna Danielle Steelová či Rosamunde Pilcherová, ale rada píšem o tomto krásnom, jednoduchom, a predsa tak zložitom cite. Áno, zložitom. Lebo aj keď sa láska zdá byť jednoduchá, je ťažké o nej písať alebo sa ňou zaoberať, ak ju nepociťujete „na vlastnej koži“. Sirote z detského domova je ťažké rozprávať o rodičovskej láske, keď ju nikdy nepoznala. Je ťažké čo i len spomenúť lásku, keď sa spamätávate z rozchodu či večného odchodu milovaného človeka. Spomienky nedovolia zabúdať…
A teda – Láska. Už len to samotné slovo v nás vyvoláva pocit krásna. Postačí týchto päť písmen, dvaja ľudia a hneď je svet ružovejší. Je to ten najdokonalejší cit, ktorého je človek schopný. Na prvý pohľad sa zdá byť úplne neškodná. Avšak ako aj tornádo za sebou zanecháva spúšť, aj láska po sebe zanecháva stopy. Zlomené srdce, slzy za dažďom zmáčaným oknom, melanchólia… Každá životná skúška v našom vnútri zanecháva následky. A skúška z lásky nie je výnimkou.
Láska má viacero podôb. Môže byť rodičovskou, súrodeneckou, láskou dvoch mladých ľudí, manželskou láskou, láskou k deťom, hudbe či mačke, ktorá práve spokojne pradie na vašej posteli. Aj keď v posledných dvoch prípadoch ide skôr o záľubu, nie o lásku v pravom slova zmysle.
Nech je to už akokoľvek, lásku potrebujeme ako kyslík. Človek predsa potrebuje cítiť, že ho má niekto rád, že naňho myslí a že s ním môže rátať v každej situácii. A to aj napriek všetkým jeho „chybičkám krásy“. Ten, kto má toho druhého rád, má ho rád preto, aký je a nie preto, akým by mal byť. Ak si ho príliš zidealizuje, nevyhne sa sklamaniu. Zaľúbil sa totiž do ideálu a nie do „bežného smrteľníka“. A sklamanie bolí. Nepomôžu ani slzy, kvôli ktorým dve hodiny žmýkal vankúš, ani depresívne stavy podobné úlohám hrdinov z telenoviel. A o kvante údajne liečebných sladkostí a čokolády ani nehovoriac.
Láska sa v našom živote objaví ako blesk z jasného neba. Či už je to povestnou „iskrou“ alebo malým kučeravým bucľatým Amorom s presnou muškou. Niektorých ľudí dala dokopy škola či práca, iných zrážka na chodníku pred Tescom, ďalších spojila virtuálna pavučina sociálnych sietí. Ako sa vraví – byť v správny čas na správnom mieste. Lenže zostáva nezodpovedaná otázka: Bolo to miesto naozaj správne? Kto mi zaručí, že on je ten pravý/ona je tá pravá?!
Dalo by sa povedať, že láska je súkromná spoločnosť dvoch ľudí, s obmedzeným ručením. Túto spoločnosť spravujú obaja spoločne, rovnocenne. Ale môže sa stať, že do života tejto spoločnosti vstúpi „mafia“ v podobe stereotypu, klamstva a pretvárky. Táto „mafia“ túto spoločnosť napáda a vydiera až dovtedy, kým ju úplne nezničí. Takto sa dá láska ľahko stratiť.
Avšak, ak je láska naozaj tou pravou, vydrží aj vonkajšie vplyvy okolia (presne ako tá nepremokavá bunda, ktorú ste si minule kúpili). No ak je len povrchná a chýba v nej vzájomná dôvera, empatia či rozhovor, ľahko sa zo života vytratí. A to presne tou istou rýchlosťou, akou nám doň zasiahla.
Lenže čo v jednom okamihu života stratíme, v inom môžeme nájsť. Nie nadarmo sa predsa hovorí, že optimizmus je nadovšetko. Každá minca má predsa dve strany. A teda, aj keď vzťahy vznikajú a zanikajú ako na bežiacom páse, stále je šanca nájsť pravú druhú polovicu nášho srdca.
Poznáte tú situáciu, keď stratíte niečo veľmi cenné (napríklad retiazku). Čo následne urobíte? Áno, presne tak. Prevrátite dom „hore nohami“, prekutáte všetky zásuvky, poodťahujete nábytok, vymetiete deťom detské izby a podobne. Je možnosť, že ju nájdete a budete znova nosiť. Tak je to aj s láskou, veď: „Stará láska nehrdzavie.“ No je aj možnosť, že vás bude mrzieť strata a budete musieť prežívať niekoľko dní sklamanie z neúspešného hľadania…
Ale… Čo ak jedného pekného dňa dostanete retiazku s lepším zapínaním a menšou pravdepodobnosťou straty? Alebo – aplikované na lásku – čo ak do vášho života vstúpi niekto nový, zahladí stopy po minulosti a zmení vám život…?
Začal sa mesiac plný tepla (to je síce momentálne dosť diskutabilné), mesiac poznačený skúškami dospelosti – maturitami, no hlavne, láskou.
Želám vám preto, aby ste lásku zo svojho života nikdy nevyhodili a aj keď vo svojom živote zažijete nejaké to sklamanie, nedajte sa odradiť.
Pretože niekde po svete chodí niekto, kto má kľúč od vášho srdca a čaká, kedy si vás nájde a bude si môcť odomknúť…
Lenka Novotná, Víťaz